Grófka Laura Henckel von Donersmarck rod. Kászonyi.
Titulovaná: Ríšska grófka Laura Henckel, barónka z Donnersmarck rodená von Kászonyi, pani z Gefäll a Vesendorf.
Nemecky: Laura Reichsgräfin Henckel, Freiin von Donnersmarck geb. von Kászonyi, herrin auf Gefäll und Wesendorf.
👨 Hugo II Karl Lazarus Eugen Friedrich
(*31.07.1832 - ✝02.04.1908)
👨Hugo III Amand Lazarus Artur
(1857-1923)
👩🏻Sara Laura Fanny Pamela Wanda
(1858 - 1934)
👨Edgar Hugo Lazarus Maria Henckel-Gaschin
(1859–1939)
👩🏻Ellinor Valesca Wanda Laura Fanny
(1864–1884)
👩🏻Margarete Luise Laura Fanny Wanda Regina Szápáry de Muraszombat
(21.02.1871–17.05.1943)
👩🏻Irmgard Marie Fanni Wanda Waleska Pach z Hansenheim a Hohen-Eppan
(1872–1940)
👨 Lazar IV Arthur
(*23.05.1835 - ✝18.12.1914)
👩🏻 Alice Marie Laura Flora Strachwitza von Groß-Zauche a Camminetz
(1859 – 1927)
👩🏻 Maria Theresa Josefina Wanda von Sauerm
(1863 – 1941)
👨 Edwin Hugo Lazarus
(1865 – 1929)
👩🏻 Gabriele Helene Melanie Julie
(1866 – 1933)
👨 Arthur Maria Ferdinand
(*20.11.1836 - ✝27.06.1921)
👩🏻 Elisabeth Maria Alexandra Eleonore Leopoldine Laura Kinsky von Wchinitz a Tettau
(*1866-†1944)
👩🏻 Olga Wanda Maria Pia von Thun-Hohenstein
(*1867-†1939) 👨 Alfons Maria Hugo Lazarus Arthur Ludwig
(*1868-†1963)
👩🏻 Laura Johanna Louise von Hohenau
(1857-1884)
👩🏻Johanna Theresia
(*22.11.1858)
👨 Johann Arthur Hugo Alexander
(1862-1919)
- od roku 1880 podporovateľka spolku na ochranu zvierat.
(Der Tierfreund, 03. 1880).
Oživenie 2. portrétu mladej grófky Laury Henckel Kászonyi pomocou AI (colorované). Zatiaľ sú známe iba dva jej portréty.
VIAC O LAURE HENCKEL RODENEJ KÁSZONYI
Laura Henckel rodená Kászonyi sa narodila (bola pokrstená) 7.januára 1836 vo farnosti v Budínskej štvri Krisztinaváros (dnes štvrť v Budapešti).
Narodila sa do rodiny otca Jána(Johanna, Jánosa) Kászonyiho a matky Rozálie Kászonyi rodenej Pongrác.
Rodina sa neskôr z Krisztinavárosu presťahovala do Pešti, kde Laura aj vyrastala.
Otec Ján Kászonyi bol advokát, zástupca agenta reformovanej cirkvi pri Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade, tabulárny sudca ale aj správca majetku niekoľkých vysokopostavených rodín.
Bol aktívny aj ako podporovateľ literárnej a divadelnej činnosti. Pochádzal zo šlachtického rodu Kászonyi.
Jej mama barónka Anna Rosalia, pochádzala z urodzeného a starobylého rodu Pongrác (Pongrátz). Tento rod pôvodom z Liptova sa odtiaľ potom
rozšíril do ostatných oblastí Uhorska. Zatiaľ nie je známe z ktorej vetvy rodu Rozália pochádzala.
Pozn. zaujímavé je, že aj rod Henckel von Donnersmarck, pôvodne pochádzal zo Slovenska z oblasti Spiša.
Nemecký názov pre Spišský Štvrtok je Donnersmark. A dokonca zo severovýchodného Uhorska by mohol pochádzať aj
rod Kászonyi.
KRST LAURY KÁSZONYI
Zo záznamu krstu Laury Kászonyi sa dajú zistiť ďalšie informácie o nej a jej rodine:
zdroj:"Hungary, Catholic Church Records, 1636-1895", FamilySearch (https://www.familysearch.org/ark:/61903/1:1:X87D-NG4 : Tue Nov 18 12:49:18 UTC 2025), Entry for Kaszonyi Laura Anna Rosalia and Kaszonyi Joannes, 1836.
Laura bola pokrstená 7.januára 1836. Jej mená na krstnom liste sú Laura Anna Rosalia Kászonyi.
V tretej kolónke na výpise z krstu sú uvedení otec a matka ako: Kászonyi Joanes, Pongrátz Rosalia
V štvrtom stĺpci je uvedené Jánovo povolanie a bydlisko takto:
Nobilis Ex. Consilii L. Agentialis Adjunctus Bud. Chr.
Nobilis, Excelsi Consilium Locumtenentialis Agentialis Adjunctus, Budae Christinopolis
Preklad: Šľachtic, zástupca agenta pri Vznešenej kráľovskej miestodržiteľskej rade.
Bydlisko štvrť Christinopolis (maď. Krisztinaváros) v Budíne.
Ján bo tak niečo ako zástupca (adjunkt) agenta pri Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade, čo bol v tom čase najvyšším vládnym a výkonným orgánom v Uhorsku.
V ďalšej kolónke krstných rodičov je uvedené:
I. D. Porkoláb Daniel Ex. Consili Agens. Domicella Heyne Anna
Illustris Dominus Porkoláb Daniel, Excelsum Consilium Agens. Domicella Heyne Anna
Preklad: Osvietený pán Daniel Porkoláb, Agent Vznešenej rady a Slečna Anna Heyne.
Daniel Porkoláb bol v tom čase priamo nadriadený Jána Kaszónyiho. Bol agentom pre reformovanú cirkev pri Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade.
Ján Kászonyi bol jeho asistent.
PÔVOD RODU KÁSZONYI
Laura pochádzala zo starého rodu Kászonyi z Kaszony.
Podľa tradičného výkladu, tento rod pochádzal z Nagy-Kászonu v Transilvánii. Existuje však
aj iná verzia pôvodu tohoto rodu a to podľa obce Mező-Kaszony (Mezőkaszony).
Pozn. Najrozšírenejšia téza o pôvode a rozšírení rodu Kászonyi pochádza od historika Ivána Nagya. Podľa neho rod Kászonyi (Nagy Kászonyi) pochádza zo Sikulskej zeme v Sedmohradsku z oblasti Nagy Kászon (dnešné Plăieșii, Rumunsko).
Do oblasti patrilo viacero obcí s predponou Kászon (napr. Kászonaltíz). Pramenia tu minerálne pramene s kyslou vodou(kyselica) a z nich tečie kyslý potok Kászon. Maďarský názov zeme Kászon je odvodený od slovanského slova kvas v zmysle kyslý. Rod Kászonyi, ktorého časť sa neskôr presunula do maďarskej časti Uhorska, má pôvod sikulský.
(viaceré zdroje Wikipedia)
Historické práce o pôvode a expanzii rodu Kászonyi zo Sikulskej zeme.
zdroj:
NAGY, Iván. Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal [online]. Pest : Ráth Mór, 1857–1868. Dostupné na Arcanum Reference Library
Rod Kászoni. (Nagy-kászoni.)
Rod sikulského pôvodu z oblasti Csík, z ktorého János Kászoni založil rod Kászoni. Rod Bornemisza na začiatku 18. storočia.
Patrili medzi nich v roku 1651 András , v roku 1668 Miklós , v roku 1687 Imre a v roku 1764 Mihály , podkapitáni Kássonovho podpredsedu.
Mihály Kászoni bol v roku 1794 miestokráľskym sudcom v Csikszéku.
Rodina sa zo Székely rozšírila aj do žúp, najmä župy Kolos, kde bol v roku 1815 Miklós Kászoni kráľovským perceptorom a József bol poddaným sudcom. V roku 1848 na tom istom mieste slúžili Antal, Ignácz a Ferencz .
Niektorí členovia rodiny tiež pochádzali z Maďarska, takže na základe jeho krstného mena musíme zaradiť aj Jánosa Kászonyho z Kászonu, bývalého agenta a sudcu správnej rady budínskeho guvernérstva, ktorý v tom čase tvrdo pracoval na založení národného divadelného umenia v Budapešti. Zomrel 10. marca 1858 vo veku 73 rokov.
Kászonovci žijú aj na viacerých miestach v Maďarsku. Tak v Zemplínskej župe patria medzi šľachticov . V Satumarskej župe sú na začiatku tohto storočia vlastníkmi pôdy v Rápoltone * . Okrem toho patria medzi šľachticov v Báčskej, Šomoďskej, Sabolčskej a Torontálskej župe.
zdroj:
Reiszig E.: Torontál vármegye nemes családai. In: Borovszky S. (ed.): Magyarország vármegyéi és városai, 1912.
Kászonyi. (Nagy Kászonyi).
Rod pochádzal z Nagykászony v župe Csik a odtiaľ si vzal aj svoje meno. Rodina sa odtiaľ presťahovala do Uhorska, kde na začiatku 13. storočia žila v Satumarskej župe. V roku 1617 dostal Gergely Kászonyi od Mateja II. potvrdenie o šľachtickom stave, ktoré bolo vyhlásené v Csengeri v Satumarskej župe 6. novembra 1617.
Podľa inej verzie však rod Laury Henckel Kászonyi pochádzal z trhového mestečka Mező-Kaszonyi, nachadzajúceho sa na severo-východe vtedajšieho Uhorska.
Mező v maďarskom názve tohoto mesta znamená pole či rovina a pochádza z názvu mezőváros (poľné mesto) čo bolo vpodstate
trhové mesto bez opevnenia. Etymológia slova "Kaszon" nie je úplne objasnená. Prepokladá sa jeho slovanský pôvod.
Dnes sa táto obec nachádza na Ukrajine s názvom Kosoň/Косонь. Situovaná je v Zakarpatskej oblasti
blízko pri maďarských hraniciach. V medzivojnovom období bola aj súčasťou Zakarpatskej Rusi v Československu.
Predtým však obec Mező-Kászony patrila do Berežskej župy (Bereg vármegye) ako súčasť Uhorska.
Čo je ale podstatné je to, že prepojenie rodu Kászonyi a Mezőkaszony potvrdzuje Sándor Kávássy v diele "Šľachtické priezviská a krstné mená v Satmári na základe súpisu z obdobia šľachtickej domobrany v roku 1809."
Na domobranu proti Napoleonovi bolo v Satmárskej župe zapísaných 5 šľachticov menom Kászonyi žijúcich v štyroch mestách
Satmárskej župy - Császló, Kisnamény, Rápolt a Rohod.
Ich meno Kászonyi vzniklo príponou "-i" k mestu pôvodu z ktorého ich rod pochádza, t.j. z Mező-Kaszony v Berežskej župe:
f/2. Mená vzniknuté z názvov miest pomocou prípony -i /-y/
... 416. Kászonyi: mesto Mezőkászony, Berežská župa – obce Császló, Kisnamény, Rápolt, Rohod; 5. ...
/zdroj: 13. Kávássy Sándor: Nemesi vezeték- és keresztnevek Szatmárban az 1809. évi inszurrekciós összeírás alapján (156. oldal)/
Aj keď sa rod Kászonyi presunul z Berežskej župy do susedných miest Satmárskej župy a ďalej, Mező-Kaszonyi považoval za svoje skutočné miesto pôvodu, od ktorého odvodzoval svoju rodovú identitu.
V Genealogickej vreckovej knihe barónskej rodiny Hänserovcov z Gothy z roku 1879 sa ako manželka baróna Alexandra Horvátha zo Szent György uvádza:
Gabriele, geb. 19. Februar 1844, des 1856† Johann Nepomuk von Kászonyi de Kaszony, Erbherrn auf Mező-Kászony, und der Rosalie geb. Baronin Pongrácz Tochter.
v preklade: Gabriela, narodená 19. februára 1844, dcéra Jána Nepomuka z Kászonyi de Kaszony (zomrel 1856†), dedičného pána na Mező-Kászony, a Rozálie, narodenej barónky Pongráczovej.
Potvrdzuje to aj informácia o Johannovej dcére Gabriele Kászonyi z
Aristokratického almanachu z roku 1888. Tu sa Gabriela rodená v. Kászonyi de Kászony uvádza ako manželka baróna Alexandra Horvátha,
ale hlavne ako dedičná pani na Mező-Kászony.
Ak sú tieto informácie pravdivé, potom
rodina Jána Kászonyiho mohla mať majetky práve v Mezőkaszony a pochádzala práve odtiaľto.
1879 - otec Ján Nepomuk von Kászonyi z Kaszony dedičný pán na Mező-Kászony.
zdroj: Genealogická vrecková kniha barónskej rodiny Hänserovcov z Gothy. 1879, 29. ročník.
Gothaisches genealogisches Taschenbuch der freiherrlichen Häuser,
Gotha Justus Perthes
Horváth zo Szent-György
[Katolíci. Uhorsko. Rakúsky barónsky stav (slobodní páni) od 21. augusta 1858. Popis erbu a historická poznámka v ročníku 1860, s. 356.]
Alexander Oto Zeno Viktor barón von Horváth zo Szent-György, narodený 14. septembra 1829.(Syn Jozefa von Horváth zo Szent-György , zomrelého 6. apríla 1850, pána panstiev Ecsed [Etseg] a Hegyfalu, ako aj majetkov Keléd, Bögöte, Pinnye, Jétény, Batta, Szentandrás a Tótkomlós, cisársko-kráľovského komorníka, a jeho manželky Rozálie, rodenej grófky Draškovičovej z Trakostanu, zomrelej 2. mája 1832, dámy Rádu hviezdneho kríža).Spoluvlastník panstiev Ecsed a Hegyfalu, cisársko-kráľovský komorník,
zosobášený 14. mája 1862 na zámku Kamieniec [Steine] pri Szczodre [Sibyllenort] v pruskom Sliezsku s:
Gabrielou, narodenou 19. februára 1844, dcérou Jána Nepomuka von Kászonyi de Kaszony (zomrel 1856†), dedičného pána na Mező-Kászony, a Rozálie, narodenej barónky Pongráczovej.
Sestra: Anna Mária Terézia von Horváth zo Szent-György, narodená 20. júna 1817, majiteľka panstva Tétény s majetkom Batta pri Budíne [Ofen], zosobášená v roku 1842 s Jánom Krstiteľom (Baptist) barónom von Paccassy, cisársko-kráľovským generálmajorom; vdova od roku 1849.
1888 - sestra Angela Gabriela ako dedičná pani na Mező-Kászony.
autor: Hans Schreyer
zdroj:
Aristokraten-Almanach 1888,
Adressbuch der Mitglieder des Österreichisch-ungarischen Adels
1888
Aristokratický almanach 1888
Adresár členov rakúsko-uhorskej šľachty 1888
...
Alexander slobodný pán Horváth zo Szent-György, komorník, majiteľ panstiev Etseg (Ecseg, župa Nógrád) a Hegyfalu, ďalej statkov Keléd, Bögöte, Pinnye, Jétény, Batta, Szt. András a Tót-Komlos – Etseg (Uhorsko).
Gabriele, slobodná pani, rodená von Kászonyi de Kászony, dedičná pani na Mező-Kászony – Etseg (Ecseg, Nográdska župa, Uhorsko).
...
---
...Horváth zu Szent-György, Alexander, Freih. v., Käm., zu Szent-György, Herr d. Herrschaften Etseg u. Hegyfalu, dann d. Güter
Keléd, Bögöte, Pinnye, Jétény, Batta, Szt. András u. Tót Komlos - Etseg (Ung.).
Gabriele Freiin, geb. v. Kászonyi de Kászony, Erbherrin auf Mező-Kászony Etseg (Ung.)
...
ERB RODU KÁSZONYI
Erb rodu Kászonyi bol udelený Gergélymu Kászonyimu "6. októbra 1617 v meste Csenger, na mieste a v deň konania súdu Satmárskej župy".
Satmárska a Berežská župa susedili na severovýchode Uhorska. Dnes dokonca existuje v Maďarsku Sabolčsko-satmársko-berežská župa (Szabolcs-Szatmár-Bereg vármegye).
Z Mező-Kaszony sa potomkovia rodu mohli presunúť najprv do susedných žúp a neskôr do iných častí Uhorska.
V Uhorsku tak mohli žiť vedľa seba aj šľachtici z rodu Nagy-Kászonyi aj z rodu Mező-Kászonyi.
Erb, ktorý používala Laura Henckel a erb, ktorý bol v r. 1908 pridelený jej synovcom Aladárovi, Arpádovi a Hugovi,
vychádza z takmer rovnakého erbu, ktorý bol udelený v roku 1617 Gergélymu(Gregorovi) Kászonyimu cisárom a kráľom Matejom II Habsburským.
Gergély Kaszónyi už bol šlachtic, keď prišiel zo Sedmohradska do Uhorska, tu
mu bol pridelený erb a potvrdený šlachtický titul.
Erb, ktorý udelil cisár a kráľ Matej II Habsburský 6.8.1617 Gergelymu Kászonyi v Linzi.
Vyfarbenie štítu je celé modré
, lev(leopard) je zlatý, 3 ľalie sú biele, prikrívadlá z jednej strany modré a zlaté, z druhej červené a strieborné.
(zdroj: Richard Kászonyi, Makó 2010, História rodiny Kászónyi - Nagykászonyi)
06.08.1617 - List Mateja II Habsburského s udelením erbu Gergélymu Kászonyi.
autor: Richard Kászonyi
zdroj: Makó Múzeum, 2010, História rodiny Kászónyi - Nagykászonyi
Slovenský preklad z maďarského jazyka.
Príloha č. 1. II. Maďarský preklad listu s erbom, ktorý vydal uhorský kráľ Matej II. v Linzi 6. augusta 1617 Gergélymu Kászonyimu:
Mi, Matej (tituly vynechané), silou tohto nášho listu dávame na vedomie každému, koho sa to týka, nasledovné:
Že My, sčasti na najpokornejšiu prosbu nemalého počtu našich verných, vyslovenú pred Našou Veličenosťou, a sčasti berúc do úvahy a prihliadajúc na vernosť a verné služby nášho verného a činorodého Gergelyho Kászonyiho, ktoré verne a vytrvalo preukázal a vykonal, predovšetkým Svätej Korune nášho Uhorského kráľovstva a potom Našej Veličenosti na rôznych miestach a v rôznych časoch, a ktoré údajne chce preukazovať a vykonávať aj v budúcnosti, sčasti teda z tohto dôvodu a sčasti z Našej Cisárskej a Kráľovskej Milosti a štedrosti, ktorou tým, ktorí boli Nami a Našou Kresťanskou Krajinou uznaní za hodných a horlivých v preukazovaní cností, – nasledujúc príklad našich predkov, niekdajších kráľov Uhorska – zvykneme udeľovať isté znaky cností (monumenta), ktoré ich môžu podnietiť k väčšej službe, týmto istého Gergelyho Kászonyiho a prostredníctvom neho Juditu Nagypál a jej syna Františka (Ferenca) našou plnou Cisárskou a Kráľovskou mocou a mimoriadnou milosťou nariaďujeme prijmúť, započítať a zapísať do počtu a radov pravých a nespochybniteľných šľachticov Uhorska a k nemu pripojených častí. Chceme a na základe nášho istého poznania a s premysleným úmyslom dovoľujeme, aby oni a všetci ich dedičia a potomkovia oboch pohlaví odteraz a v budúcich časoch vždy užívali a požívali, mohli užívať, požívať a tešiť sa zo všetkých tých milostí, výsad, ústupkov, pocty, slobôd, práv, predností a výnimiek, ktoré doteraz užívali a požívali ostatní praví, starí a nespochybniteľní šľachtici nášho Uhorského kráľovstva a k nemu pripojených častí na základe akéhokoľvek práva alebo právneho zvyku.
Na dôkaz našej Milosti, Milosti a slobody prejavenej voči nim, a ako znak pravej a nespochybniteľnej šľachty, sme sa milostivo rozhodli udeliť a darovať tento erb alebo šľachtické znamenie tomuto Gergelymu Kászonyimu a prostredníctvom neho jeho manželke, synovi a všetkým ich dedičom a potomkom oboch pohlaví, a to:
Modrý vojenský štít v stoji, ktorého línia vedená z pravého horného rohu k ľavému dolnému rohu rozdeľuje rohy štítu šikmo, v najspodnejšej časti sa nachádzajú tri biele ľalie usporiadané v rade, a horné pole akoby postupne obsadzoval vytvorený prirodzený leopard v kroku.
Na štíte je otvorená vojenská prilba s kráľovskou korunou, z ktorej vystupuje zlatý leopard zhodný vo všetkom s predchádzajúcim, držiaci v jednej labe vysoko ľaliu.
Z vrcholu, respektíve hrotu prilby padajú prikrývadlá alebo strapce, z jednej strany modré a zlaté, z druhej strany červené a strieborné, prekrývajúce okraj štítu a vynikajúco ho zdobiace, ako je to všetko správne vymaľované vlastnými farbami rukou a umením maliara na začiatku, respektíve na hlavnom mieste tohto nášho listu.
Rozhodli sme sa a na základe nášho istého poznania a s dobre uváženým úmyslom dovoľujeme, aby oni odteraz a po všetky budúce časy, užívali a požívali tento istý erb, respektíve šľachtické znamenie rovnakým spôsobom ako ostatní šľachtici nášho menovaného Uhorského kráľovstva a pripojených častí, s tými istými právami, prednosťami, výhodami, slobodami a výnimkami, ktoré títo doteraz užívali a požívali na základe prirodzeného alebo zvykového práva.
Nech ho nosia a používajú kdekoľvek, v bitkách a bojoch, v bojových hrách, na turnajoch, dueloch, súbojoch a iných podobných udalostiach, pri akomkoľvek vojenskom a šľachtickom cvičení, ďalej na pečatiach, pokrývkach, tapisériách, kobercoch, prsteňoch, zástavách, štítoch, stanoch, domoch a hroboch, všeobecne vo všetkých ich záležitostiach a činnostiach pod titulom pravej a čistej šľachty, ktorou ich a všetkých ich dedičov oboch pohlaví nech všetci, v akomkoľvek postavení, hodnosti, stave a úrade, nazývajú, oslovujú, považujú a počítajú za vynikajúcich ľudí, nech ich užívajú, požívaajú a nech sa z nich tešia oni a všetci ich dedičia a potomkovia oboch pohlaví.
Ba čo viac, silou tohto nášho listu im ich dávame a udeľujeme.
Na pamiatku a večnú platnosť tejto veci sme sa milostivo rozhodli vydať a povoliť tento náš list, opatrený našou tajnou visiacou pečaťou, ktorú používame ako kráľ Uhorska, tomuto Gergelymu Kászonyimu, jeho manželke Judite Nagypál a jeho synovi Františkovi a všetkým ich dedičom a potomkom oboch pohlaví.
Dané rukou nášho obľúbeného verného, najdôstojnejšieho [Valentína Lépesa], nitrianskeho biskupa, večného župana toho istého miesta, radcu, kancelára nášho Uhorského dvora, na hrade Linz, v Hornom a Dolnom Rakúsku, dňa 6. augusta v roku Pána tisícšesťstosedemnástom (formuly vynechané).
6. októbra 1617 v meste Csenger, na mieste a v deň konania súdu Satmárskej župy, bol predložený a ukázaný list týkajúci sa šľachty a erbových znamení milostivo udelených Najsvätejšou Cisárskou a Kráľovskou Veličenosťou, a bol zvyčajným spôsobom vyhlásený, zverejnený a vo všetkých jeho častiach prijatý a schválený zhromaždením magnátov a šľachticov Satmárskej župy.
Erb Laury Kászonyi na jej kaplnke v Rusovciach. Podklad pod levom je červený, pod ľaliami modrý
zdroj: Erb Henckel Hugo Kászonyi Laura od GiMa38
🔗
, Wikimedia Commons, licencia CC BY-SA 4.0 / Orezané z originálu:
🔗
Erby Laury Kászonyi a grófa Huga Henckela na vytráži v kaštieli Rusovce.
Erb, ktorý bol pridelený synovcom Laury Henckel v roku 1908.
Erby Laury Kászonyi a Huga Henckel-Donnersmarka na zadnej časti kaštieľa Rusovce, 10 June 2014,
autor: Ľubomír Repta, CC BY-SA 3.0.
VIEDEŇ
Laura vyrastala v Pešti, a potom sa presťahovala do Viedne.
Kedy a prečo sem Laura prišla nie je zatiaľ známe.(Predpokladá sa, že sem prišla na pozvanie grófa Huga Henckela). Isté je, že 22. augusta 1854 už tam bývala, pretože jej meno a adresa boli zverejnené v novinách Wiener Zeitung v zozname ľudí ktorí si kúpili štátne dlhopisy.
Z tejto krátkej informácie sa dozvedáme, že Laura, ktorá bývala na adrese Landstraße 743, požičala štátu 2000 florénov.
20.09.1854 - Laura si vo Viedni kupuje štátny dlhopis.
zdroj:
Wiener Zeitung
Sedemnásty zoznam súm upísaných na štátnu pôžičku na pokladniciach vo Viedni.
K 22. augustu 1854
...
V kancelári úradu hornej komory viedenského magistrátu.
...
Suma vo florénoch. Laura Kaszony Landstraße 743 ____ 2000
...
Pozn. 24. apríla 1854 sa vo Viedni konala veľkolepá svatba Alžbety Bavorskej prezývanej Sisi a Františka Jozefa I.
Je veľká pravdepodobnosť, že si túto udalosť 18 ročná Laura nenechala újsť a užívala si veľkolepé oslavy vo Viedni.
Gróf Hugo Henckel sa svatby určite zúčastnil. Laura a Sisi sa neskôr spoznali aj osobne a keď cisárovná navštívila
jej panstvo v Rusovciach, darovala jej svoju fotografiu, podľa ktorej v zámockom
parku mala vzniknúť socha cisárovnej Sisi.
Landstraße 743 (dnes Am Heumarkt 23) sa nachádzala v III. viedenskom obvode (Landstraße). V roku 1854 bol Laurin dom úplne nový.
Podľa portálu cityABC bol dom postavený v roku 1854 architektom a zberateľom umenia Antonom Ölzeltom starším (1817 – 1875).
Ölzelt bol roku 1850 menovaný za cisárskeho a kráľovského dvorného architekta a v roku 1867 bol pasovaný za rytiera von Nevin
(zdroj: Wikipedia)
.
Ölzelt dal postaviť v oblasti Landstraße 743 celý rad domov, ktorý tvorí celú dĺžku ulice.
(2026, Christiana Mazakarini)
Vystavba domov Heumarkt 15–25 a Ölzeltgasse 2–12 prebiehala v rokoch 1852-1858. (2022, OBL)
Dom na Am Heumarkt 23 je spojený cez dvor s domom na Ölzeltgasse 10.
Laura (vtedy neplnoletá) novopostavený dom na Landstraße 743 s najväčšou pravdepodobnisťou aj vlastnila.
Potvrdzujú to dva zdroje z neskoršieho obdobia:
Obchodný a priemyselný adresár pre ríšske a kráľovské hlavné a rezidenčné mesto Viedeň
a okolité mestá z roku 1862 uvádza:
Zoznam všetkých domov vo Viedni a jej predmestiach vrátane mena majiteľa (revidované do konca júna 1861):... ...Landstraße...
...Am Glacis 743
- Henckel von Donnersmarck Laura Gräfin von...
Am Glacis 743 bolo len bližším upresnením adresy Landstraße 743. Názov Glacis znamenal široký, nezastavaný zelený pás, ktorý obklopoval vtedajšie historické centrum mesta a
oddeloval ho od predmestia.
Aj publikácia - Cisársky a kráľovský policajný obvod Landstraße s predmestskými obcami Weißgärber a Erdberg,
so zoznamami vlastníkov nehnuteľností od Antona Zieglera z roku 1861 - potvrdzuje Laurino vlastníctvo
domu:
...Landstraße…Am Glacis 743 Laura Grafin von Henkel...
20.06.1855 na zasadnutí mestského zastupiteľstva Viedne
získala tzv. Zuständigkeit - viedenskú domovskú príslušnosť (bola prijatá do obecného zväzku Viedne):
f) Die Zuständigkeit erhielten, die Herren: …und Fräulein Kaszony Laura v., Hausinhaberin….
preklad: f) Domovskú príslušnosť získali páni ... a slečna Laura von Kászonyi, majiteľka domu....
(11.07.1855, Wiener Zeitung)
20.06.1855 - Laura Kászonyi získala "Zuständigkeit".
zdroj: Wiener Zeitung z 11.07.1855
Neúradná časť.Rakúsko.Viedeň.
Zápisnica zo 143. zasadnutia Obecnej rady cisárskeho a kráľovského hlavného a rezidenčného mesta Viedeň,
konaného 20. júna 1855 o 17:30.
Pod predsedníctvom pána starostu Dr. Rittera von Seillera.
(Z úradného výňatku.)
...
3. Mestský radca Gugel predniesol správu za druhú sekciu:
...
f) Domovskú príslušnosť získali páni: ... a slečna Laura von Kaszony, majiteľka domu....
10. júla 1858 noviny Tagespost Graz uverejnili oznam o udelení výhradného privilégia používať vynález, železiarňam „Hugohütte“ v Zeltwegu v Štajersku, ktoré vlastnil
gróf Hugo Henckel. Za firmu podal žiadosť 24. júna 1858 ich riaditeľ Julius Fiedler a v žiadisti uviedol adresu Landstraße 743, Viedeň.
Táto adresa sa uvádaza aj neskôr v rokoch 1859 a 1860 je dom na Landstraße 743, zaznamenaný
ako sídlo viedenskej pobočky železiarní grófa Huga Henckela.
Už od júna 1858 a v nasledujúcich rokoch bola pobočka želežiarní Huga Henckela na Landsteaße 743.
zdroj: Tagespost Graz, 10.07.1858
Graz 10. júl
Cisársko-kráľovské ministerstvo obchodu udelilo výnosom z 24. júna (č. 11 890) na základe žiadosti jeho riaditeľa Juliusa Fiedlera vo Viedni, Landstraße č. 743, grófskym Henkel von Donnersmarckovým pudlovacím a valcovacím železiarňam „Hugohütte“ v Zeltwegu v Štajersku výhradné privilégium na dobu dvoch rokov na vynález týkajúci sa konštrukcie železničných kolies.
Podľa tohto vynálezu sa dvojité plechové kotúče, navzájom spojené nitmi, spájajú s liatymi obručami kolies (tyres) aj s liatym nábojom nie pomocou skrutiek alebo nitov, ale odlievaním cez navzájom metalurgicky spojené styčné plochy. Tým vzniká jeden celistvý odliatok bez potreby akéhokoľvek ďalšieho upevnenia.
Opis tohto privilegovaného vynálezu, ktorého utajenie bolo žiadateľom požadované, je uložený v cisársko-kráľovskom archíve privilégií.
autor: Emanuel Pernold
zdroj: Commerzialschema für den österreichischen Kaiserstaat, Strana 163, rok 1860
Henckel von Donnersmark Hugo gróf, pod úradne registrovaným obchodným názvom spoločnosti: Grófske železiarne Henckel von Donnersmark vo Wolfsbergu, za ktoré vlastnoručne podpisuje svoje meno ich riaditeľ pán Eduard Schrikell. Cisársko-kráľovská privilegovaná továreň pre celý komplex železiarskych závodov v Korutánsku a Štajersku. Obchodné zastúpenie a predajný sklad vo Viedni: Landstraße 743, pod vedením pána Franza Turneretschera. Riaditeľstvo sa nachádza vo Wolfsbergu v Korutánsku.
autor: Emanuel Pernold
zdroj: Obchodný register. rok 1859
Franz Turneretscher, agent a pobočka grófskych majetkov a podnikov rodu Henkel von Donnersmarck vo Viedni, Landstraße 743. Riaditeľstvo sa nachádza vo Wolfsbergu v Korutánsku.
Presťahovanie pobočky Henckelových železiarní do Laurinho domu Landstraße 743 sa zrejme uskutočnilo v roku 1858 z viedenskej adresy Roßau Schmidgasse Nr. 93.
Túto adresu pobočky železiarní - Roßau 93 - uvádza Obchodný a priemyselný adresár Rakúskeho cisárstva z toho istého roku 1858.
do roku 1858 sa uvádzala adresa pobočky železiarní Huga Henckela na Roßau 93.
zdroj: Das Handels- und Gewerbe-Adressbuch des österreichischen Kaiserstaates, 15 zväzok 1858
Obchodný a priemyselný adresár Rakúskeho cisárstva
Henckel von Donnersmarck Hugo, gróf, liatinové výrobky ako: valce všetkých druhov, stojany, dúchadlá (alebo konštrukcie) až do hmotnosti 300 centov (stredných centov), ozubené prevodové kolesá, všeobecne všetky veľké súčasti pecí a valcovní, kancelária Roßau 93 (pozri Železiarne).
Henckel-Donnersmarck Hugo, gróf, majiteľ c. k. krajinsky oprávnených železiarní v Kollnitz, Frantschach, St. Gertraud, Waldensteine a St. Leonharde v Korutánsku, ako aj pudlovne a valcovne Hugohütte v Štajersku, vyrába všetky druhy železničných koľajníc a materiálu na stavbu zvršku, obruče kolies (tyres) pre vagóny a lokomotívy, taktiež nápravy, ako aj kompletné dvojkolesia pre železnice, ďalej železné plechy, tyčovú a kruhovú oceľ všetkých rozmerov. Sídlo riaditeľstva je vo Wolfsbergu pod v Korutánsku registrovaným riaditeľstvom grófskych Henckelovcov z Donnersmarcku majetkov a banských závodov vo Wolfsbergu v Korutánsku, za ktoré podpisuje generálny splnomocnenec a riaditeľ majetkov Eduard Schrickel. Agentúra vo Viedni v zastúpení Franza Tuneretschera, veľká strieborná medaila z roku 1833, zlatá osobitná čestná medaila z roku 1844, veľká zlatá medaila z roku 1845, kancelária Roßau, Schmidgasse č. 93.
Podľa potvrdenia o pobyte bývala Laura od roku 1856, už ako 19. či 20. ročná
na adrese Leopoldstadt 406 (dnes Praterstraße 55). Na tejto adrese, od roku 1850, mal uvedený pobyt aj gróf Hugo Henckel.
Leopoldstadt 406 (dnes Praterstraße 55) je známy ako Bachov dom (Bachsches Haus). Tento starý dom, postavený v roku 1771 ako súčasť rozvoja oblasti medzi Afrikanergasse a Praterstraße, pôvodne niesol nápis „Zum kleinen roten Krebs“ (Pri malom červenom krabovi). V rokoch 1830/1831 ho prestaval jeho majiteľ Michael Zwinglberger, potom prešiel do rúk ministra financií Alexandra von Bacha a odvtedy zostal v majetku rodiny Bachovcov. Dom bol počas druhej svetovej vojny vážne poškodený bombami.
(zdroj: Wien Geschichte Wiki, 2026)
Toto je veľmi zjednodušená história Bachovho domu.
V skutočnosti tých vlastníkov bolo oveľa viac.
Medzi vlastníkmi domu na Leopoldstadt 406 figuruje aj grófka Laura Henckel.
A tak sa dá napísať, že Laura Henckel Kászonyi s najväčšou pravdepodobnosťou vlastnila
aj dom na Leopoldstadt 406. Kedy sa tak stalo, zatiaľ nie je známe, no vyzerá to tak, že gróf
Hugo Henckel na ňu po svatbe prepísal aj tento dom.
Pred rodinou Henckel vlastnil dom Martin a Elisabeth Meidinger. Martin bol lodný majster (kapitán, prepravca) a obchodník s palivovým drevom.
VIAC O DOME NA LEOPOLDSTADT 406.
Pán Walter Kogler, ktorý sa zaoberá výskumom rodiny Henckel načrtol túto
myšlienku, na základe zdroja, ktorý objavil.
Zdroj uvádza toto:
zdroj: Die Praterstraße in der Wiener Leopoldstadt, 1992
autor: Rupert Feuchtmüller; edícia: Christian Brandstätter
„U ČERVENÉHO RAKA".
-SEBASTIAN STREBER, NOVÁ BUDOVA 1776.
- THOM. HAUBOLD, PRÍSTAVBA 1830.
- GRÓF BUGUNY, 3. POSCHODIE 1830.
- LAURA HASSMAYR.
- GRÓFKA HENGEL, ÚPRAVA DOMU 1856 (BALKÓNY);
STAVITEL: ANTON ÖTZELT.
ALEXANDER FREIHERR V. BACH.
-OPRAVA VOJNOVÉ ŠKODY 1958
Pán Kogler načrtol aj to, že meno HASSMAYR vyzerá ako nejaké popletené meno prepisom zo starého písma - kurentu a práve možno z mena KASZONYI. Pri
takýchto ťažko čitateľných prepisoch sa to stáva bežne. Podobne memo HENCKEL bolo skomolené na HENGEL. Dôležité je ale to, že text uvádza, že majiteľka domu grófka Henckel dala v roku 1856 k domu pristavať balkóny a staviteľom bol ANTON ÖTZELT sorávne
Anton Ölzelt starší (1817-1875).
Od neho Laura Kászonyi kúpila dom na Landstraße 743 v roku 1854.
V náväznosti na tieto informácie som potom našiel ďalšie zdroje, ktoré však potvrdili iba vlastníctvo "nejakej" grófky Laury Henckel. Nepotvrdili však to, že to bola práve Laura Henckel rodená Kászonyi.
Treba mať na pamäti, že Laura Kászonyi sa narodila v januári 1836 a grófkou Henckel sa stala až v januári 1859.
K majiteľom domu na Praterstraße 55 sa uvádza:
zdroj: Die alten Strassen und Plätze von Wien's Vorstädten und ihre historisch interessanten Häuser 1884.
autor: Wilhelm Kisch
...Podľa pozemkového registra boli majiteľmi tohto domu v roku 1829 Michael Zwingelberger, ktorý dal dom prestavať do jeho neskoršej podoby (1831), potom v roku 1838 grófka Laura Hengel, ktorá ho neskôr predala Alexandrovi doktorovi Bachovi. Súčasným majiteľom je minister Bach...
Nie je tu ani tak problém so skomoleným menom Hengel=Henckel, ale práve uvedený rok 1838.
V roku 1838 mala Laura iba 2 roky. Buď je tu uvedený chybný rok alebo ide o inú Lauru
Henckel - mohla by to byť Hugova prvá manželka grófka Laura Henckel rodená Hardenberg?
Podľa doterajších zistení to ale skôr vyzerá tak, že autor textu chybne prečítal zle čitateľné číslo 5 ako 3. A tak
rok, kedy Laura kúpila dom by mohol byť 1858.
Existuje ešte jeden podobný popis vlastníkov domu na Praterstraße 55:
zdroj: Wien wie es war (Viedeň, aká bývala), 1922.
autor: Richard Groner
...Zwingelberger ließ es ganz umbauen. 1838 kam Laura Gräfin Hengel an die Gewähr, die es später an Doktor Bach verkaufte, von dein es an den ehemaligen Justizminister Alexander Freiherrn v. Bach gelangte...
Preklad:
...Zwingelberger ho dal kompletne prestavať. V roku 1838 nadobudla vlastníctvo grófka Laura Hengel, ktorá ho neskôr predala Dr. Bachovi, od ktorého prešiel na bývalého ministra spravodlivosti, baróna Alexandra von Bacha...
V neskorších zoznamoch vlastníkov domov je uvedené toto:
zdroj: Cisársky a kráľovský policajný obvod Leopoldstadt s predmestskými obcami Leopoldstadt, Jägerzeile a Brigittenau.So zoznamom vlastníkov nehnuteľností a pôdorysom, 1861.
navrhol a vydal: Anton Ziegler.
... Leopoldstadt
...Prater Straße 406 Laura Gräfin Hengel...
zdroj: Obchodný a priemyselný adresár pre Ríšske a kráľovské hlavné a rezidenčné mesto Viedeň a okolité mestá
s abecedne zoradeným indexom mien, 1862.
Zoznam všetkých domov vo Viedni a jej predmestiach vrátane mena majiteľa (revidované do konca júna 1861).
...Leopoldstadt
Praterstraße 406 - Henckel von Donnersmarck Laura Gräfin von...
Aj Všeobecný adresár bývania Adolpha Lehmanna z roku 1861 potvrdzuje Lauru ako vlastníčku domu.
Horeuvedené zdroje, neuvádzajú všetkých vlastníkov domu na Praterstraße 55.
Bolo ich oveľa viac. Tu je zoznam zistených vlastníkov v rokoch kedy boli zverejnení ako majitelia domu. Sú to vlastníci, ktorí boli
uverejnení v rôznych publikáciách a v tom konkrétnom roku dom vlastnili.
Niektorí vlastníci domu na Praterstraße 55 do roku 1869.
1825
Johann Michael a Katharina Zwingelberger [*a]
1828
Michael Zwingelberger[*b]
1830
Thomas Haubuld a gróf Ludwig von Bouquoi
1833
Thomas Haubuld a gróf Ludwig von Bouquoi[*c]
1837
barón Johann von Sussy[*d]
1842
Jozeph Weitz[*e]
1847
Katarina a Anna Berger[*f]
1849
Martin Meidinger[*j]
1852
Martin a Elisabeth Meidinger[*g]
1854
Martin Meidinger[*k]
1856
grófka Laura Henckel
1861
grófka Laura Henckel
1862
Albert a Amalia Klein[*h]
1864
grófka Juliette Walderdorf[*l]
1869
freiher Alexander Bach[*m]
Poznamka: Johann Michael Zwingelberger bol povolaním mliekar, ktorý sa okolo roku 1828 dostal do finančných ťažkostí, od toho času bol nezvestný. Martin Meidinger bol povolaním lodný majster (Schiffmeister) .
Pri Alexandrovi Bachovi,rok 1869, je uvedené aj, že dom mal 3 podlažia a 6 samostatných bytových jednotiek, zastavaná plocha bola 73 siah²(262,56 m²) a v dome od roku 1801 nebola vykonaná žiadna prístavba a prestavba(výstavba) sa uskutočnila v roku 1831[*m]
Adresa domu na Praterstraße 55 sa menila nasledovne:
Do roku 1795 - Leopoldstadt 308
Po roku 1795 - Leopoldstadt 357
Po roku 1821 - Leopoldstadt 406
Po roku 1862 - Praterstraße 55
[*i]
Vo viedenskÿch novinách sa od januára 1849 objavujú inzeráty od majiteľa domu Martina Meidingera bývajúceho v Erdbergu 347.
Ten bol vlastníkom domu na Leopoldstadt 406 aj spolu s Elisabeth Meidinger, pravdepodobne jeho manželkou.
Inzeráty na prenájom bytov na Leopoldstadt 406.
dátum: 26.01.1849
zdroj: Wiener Zeitung
[1051]Byt na prenájom.Na predmestí Leopoldstadt, Praterstraße č. 406, je na prenájom byt na prízemí, ktorý sa mimoriadne hodí na prevádzkovanie hostinca, s možnosťou nasťahovania od Juraja (24. apríla) 1849. Taktiež je tamtiež na prenájom byt na 3. poschodí pozostávajúci z 1 izby, 2 kabinetov (menších izieb/pracovní), kuchyne, pivnice a povaly, s možnosťou prenájmu rovnako od Juraja 1849. Informácie poskytne majiteľ domu č. 347 v Erdbergu.
3 rovnaké inzeráty
dátum: 29.01., 05.02. a 12.02 1850
zdroj:Wiener Zeitung
[1294]Byt na prenájom. V Leopoldstadte č. 406, Praterstraße, je od Juraja (24. apríla) 1850 k dispozícii na prenájom celé prvé poschodie, ktoré pozostáva z 3 izieb s parketami, 2 kabinetov (menších izieb), 2 kuchýň, podkrovia a pivnice. Bližšie informácie poskytne majiteľ domu na adrese Erdberg č. 347.
dátum: 31.12.1851
zdroj: Fremden-Blatt
Leopoldstadt, Praterstraße č. 406,je na prenájom byt s 2 izbami, 1 kabinetom (menšou izbou), pivnicou, povalou a kuchyňou, s možnosťou nasťahovania od Juraja (24. apríla) 1852. Informácie poskytne majiteľ domu, Erdberg č. 347.
dátum:18.10.1854
zdroj: Fremden-Blatt
Byt na prenájom. V Leopoldstadte, Praterstraße č. 406, je od najbližšieho Juraja (24. apríla) 1855 k dispozícii na prenájom prvé, ako aj druhé poschodie. Tieto byty majú rovnaké dispozičné riešenie, a to: 3 izby s výhľadom na Praterstraße a s parketovými podlahami, 2 kabinety (menšie izby), 2 malé kuchyne, 1 podkrovie a 1 pivnicu. Informácie poskytne majiteľ domu na predmestí Erdberg č. 347
Dva rovnaké inzeráty:
dátum:01.11 a 03.11. 1854
zdroj: Fremden-Blatt
Byt na prenájom.V Leopoldstadte, Praterstraße č. 406, je na prenájom prvé poschodie, ktoré pozostáva z troch izieb, dvoch kabinetov (menších izieb), dvoch kuchýň, podkrovia a pivnice, pričom izby majú parkety a výhľad na Jägerzeile; k nasťahovaniu od najbližšieho Juraja (24. apríla) 1855. Informácie poskytne majiteľ domu v Erdbergu č. 347, alebo zo zdvorilosti hostinský priamo v tamojšom dome.
Vo všeobecnom obchodnom almanachu z roku 1851 je Martin Meidinger uvedený takto:
Lodný majster Meidinger Martin, mešťan, tiež obchodník s palivovým drevom. Vo vlastnom dome na Erdberg, Ruedengasse 347. (zdroj: Franz B. Fray, Allgemeiner Handels-, Gewerbs- und Fabriks-Almanach für den österreichischen Kaiserstaat).
Zatiaľ nevieme kedy sa Laura Henckel Kászonyi stala majiteľkou domu na Leopoldstadt 406.
Bolo to určite medzi rokmi 1855-1861, z upresneným predpokladom rokov 1856, 1857, 1858, 1859.
Mohlo to byť až po svadbe s Hugom Henckelom, teda po januári 1859.
Vieme určite že bola vlastníčka tohoto domu v roku 1861, potvrdzujú to horeuvedené zdroje.
Gróf Hugo Henckel, ktorý na Leopoldstadt 406 už od roku 1850 mal uvedenú adresu bydliska, pravdepodobne kúpil
túto nehnuteľnosť až niekedy po roku 1854 či 1855, keďže v roku 1854 nehnutelnosť vlastnili ešte Martin a Elisabeth Meidingerovci.
Dovtedy si tu prenajímal byt.
V tomto sú dôležité inzeráty v novinách, kde ešte Meidingerovci prenajímajú byty na Leopoldstadte 406 na rok 1855.
Ak uvážime zdroj o výstavbe balkónov na dome grófkou Laurou Henckel v roku 1856 a
považujeme ho za pravdivý, tak:
1) Treba zohľadniť fakt, že LAURA KÁSZONYI sa stala grófkou LAUROU HENCKEL až sobášom s Hugom Henckelom 8. januára 1859.
2) Hugo dom kúpil pravdepodobne pre svoju prvú manželku grófku Lauru Henckel rodenú Hardenberg.
3) Laura Kászonyi mohla získať dom až po svatbe s Hugom Henckelom.
zdroje: [*a]Wien seine Geschichte und seine Denkwürdigkeiten, Joseph von Hormayr, 1825 [*b]Wiener Zeitung,28.06.1828, konkurzný edikt z 18.06.1828 [*c]Neuester verbesserter Schema aller in der k.k. Haupt- und Residenzstadt Wien, 1833 [*d]Häuser-Schema im kaiserl. königl. Polizei-Bezirke Leopoldstadt, Anton Ziegler, 1837 [*e]Der kaiserl. königl. Polizei-Bezirk Leopoldstadt : mit den Vorstädten Leopoldstadt und Jägerzeile nebst einem Grundrisse, Anton von Ziegler, 1842 [*f]Neues, verbessertes und vermehrtes Häuser-Schema der k. k. Haupt- und Residenzstadt Wien, 1847 [*g]Neuester, verbesserter Häuser-Schema der kaiserl. königl. Reichshaupt- und Residenzstadt Wien, Dorfmeister, 1852 [*h]Winkler's Orientirungs-Plan der k.k. Reichshaupt und Residenzstadt Wien, Michael Winkler, 1862 [*i]CityABC, Das Wien-Wiki, Christiana Mazakarini, 2026 [*j]Wiener Zeitung, 26.01.1849
[*k]Fremden-Blatt, 03.11.1854 [*l]Adolph Lehmann's allgemeiner Wohnungs-Anzeiger, 1864. [*m]Vollständiges Häuserbuch der k. k. Reichshaupt- und Residenzstadt Wien : sammt Umgebung, Anton Czapek, 1869.
Ešte v roku 1861 je Laura v adresároch uvedená ako vlastníčka domu na Leopoldstadt 406. Avšak niekedy v tomto období dom predala a v roku 1862 sú už majiteľmi Albert a Amalia Kleinovci.
Za zmienku stojí aj to, že Laure ako 19 ročnej, 10.mája 1855, jej otec Johann Kaszónyi vybavil potvrdenie o plnoletosti. V tom čase sa plnoletosť v monarchii dosahovala
až v 24 rokoch.
Možno už v Budapešti, a možno aj vo Viedni sa Laura venovala ako herečka divadlu.
(V Budapešti mohla hrať nielen v maďarskom, ale aj nemeckom divadle a tu si ju mohol
všimnúť práve gróf Hugo Henckel. V Budapešti cez deň pretekal na dostihoch a večer navštívil predstavenie ).
Podľa Jozefa Mallineritsa, v mladosti bola Laura "profesionálna herečka známa vo viedenských umeleckých kruhoch". Tu si ju všimol gróf Hugo Henckel.
(zdroj: Jozef Mallinerits, Lucia Tuleková Henčelová, Pre nás - pre Rusovce)
V dome na Leopoldstadt 406 bývali aj osobnosti prepojené s neďalekým divadlom Carltheater.
V rokoch, keď tu začal bývať gróf Hugo Henckel (rok 1850) tu mal uvedený pobyt aj riaditeľ a zakladateľ Carltheatru - Karl Andreas Bernbrunn (*1787 - ✝1854) známy pod menom Carl Carl.
Býval tu aj herec a neskôr riaditeľ Johan Nepomuk Nestroy (*1801 - ✝1862) so svojou družkou - speváčkou a herečkou Mariou Weiler rod Laucher (*1809 - ✝1864)
a synom Gustávom. Nestroy sa stal riaditeľom Carltheater v roku 1854 po smrti Carla Bernbrunna. V pasovom protokole z tohoto obdobia má uvedenú práve túto adresu - Leopoldstadt 406.
Herci z Carltheatru boli prakticky susedia Huga Henckela a možno aj Laury Kászonyi, ktorá tam bývala od roku 1856:
Dom na Leopoldstadt 406 a osobnosti z Carltheatru.
Úryvky zo zbierky listov ktoré písal Johan Nepomuk Nestroy s
vysvetlením od Waltera Obermaiera:
zdroj: Dokumente, 2009
autori: Johann Nestroy, Walter Obermaier, Hermann Böhm.
...Viedenský mestský a krajinský archív – Konskripčný úrad B 4/42 1848.
Nasledujúci deň bol pre Máriu Weilerovú (zapísanú ako: Marie Lacher, nar. 1813 v Landstraße, bytom Leopoldstadt 406/1)...
...„Básnik a herec“ Johann Nestroy, narodený v roku 1801 vo Viedni (Mesto), ženatý, postava vysoká, tvár oválna, oči a vlasy hnedé, nos a ústa proporčné, bez osobitných znamení, bytom Leopoldstadt 406/3 u riaditeľa Carla, vystavený pas do Nemecka a vnútrozemia, platný do 29. augusta 1853...
...V pasovom protokole je v tento deň pod č. 7441 zaznamenané, že „Johann Nestroi, divadelný riaditeľ“, bytom Leopoldstadt 406/3, narodený v roku 1801 vo Viedni (Mesto), ženatý [s dodatkom: {katolícky}], postava vysoká, tvár oválna, oči a vlasy hnedé, nos a ústa proporčné, bez osobitných znamení, pas do vnútrozemia a...
zdroj: Sämtliche Briefe, 2005.
autori: Johann Nestroy, Walter Obermaier.
…V piatok 28. už budem vo Viedni a Váš ctený list ma zastihne na adrese: „Praterstraße č. 406“. Vlak, ktorým som odišiel z Berlína, išiel len do Prahy; tu som musel prenocovať a do Brna som dorazil až včera v sobotu o pol tretej popoludní…
Praterstraße č. 406: dnes: Viedeň 2, Praterstraße 55 / Afrikanergasse 6. V konskripčnom hárku (súpise obyvateľov) tohto domu „U červeného raka“ sú popri Nestroyovi a jeho synovi Gustavovi uvedení aj Marie…
Jägerzeile-Praterstraße 1847-1861, v popredí druhý dom vľavo vidno Carltheater, v zadu vľavo vidno kostol Jána Nepomuckého a za ním rad domov, kde sa nachádzal aj dom Praterstraße (Leopoldstadt) 406.
2.júla 1857, 22 ročná Laura a 46 ročný gróf Henckel navštívili kúpele v Baden bei Wien.
Ubytovali sa spolu v kúpeľnom dome na Dörfl číslo 64. Laura sa tu zapísala
ako Laura de Kászonyi, majiteľka domu z Viedne, 3 osoby (grófka+služobníctvo).
(1857, Cur- und Fremden-Liste des Curortes Baden bei Wien)
Laura a Hugo sa už v tomto čase teda poznali a stretávali.
Zoznam kúpeľných hostí v kúpeľoch Baden bei Wien, 1857.
Laura sa vydala za grófa Huga Henckela von Donnersmarck, približne rok po smrti jeho prvej manželky.
Svadba Huga a Laury sa konala 8. januára 1859 vo farskom kostole sv. Jána Nepomuckého (Die Pfarrkirche Johannes Nepomuk) v Leopoldstadte vo Viedni.
kostol Jána Nepomuckého na Viedenskom predmestí Jägerzeile rok 1844,
Die Jägerzeile in Wien od maliara Rudolfa von Alt (1812–1905). Tu sa
konala svadba, na malbe úplne vzadu vidno aj rad domov kde bývali.
V matrike kostola sv. Jána Nepomuckého, v knihe svatieb sa nachádza zápis zo svatby Huga a Laury.
archív Viedeň
prepis zápisu v nemeckom jazyku
Trauungs-Protocoll der Pfarre St. Johann Nepomuk
1865-1868
Trauungs Register
Copulans
Leopold Winkler Pfarrer
Jahr 1859
Monat
8. Jänner 1859
B r ä u t i g a m
Namen und Stand
Der hochgeb. herr Hugo Carl Anton Lazarus Graf Henkel von Donnersmarck, Königl. Preuß. Kammerherr, Gutsbesitzer in Preußen und Österreich. Landstand von Kärnten, Witwer nach Laura Gräfin Henkel von Donnersmarck geb. Gräfin Hardenberg, von Siemianowitz in Preußen gbtg (gebürtig) der Hochgeb. Herrn Carl ✝ Henkel von Donnersmarck und der Frau Eugenie geb. Gräfin Wegierska
ehelicher Sohn.
W o h n u n g
Number des Houses u. des Ortes
l. Wohnungsz.(laut Wohnungszeugnis)
Leopoldstadt N:406
seit 1850
auch in Schloßen Wolfsberg in Kärnten
+ Grafen
R e l i g i o n
Katolish
/
l.(laut) Taufsch.(Taufschein) Kath. &
geb. 27. April 1811
l.(laut) Todtensch.(Todtenschein)
von der Pfarre Wolfsberg
Witwer seit 24. Dec. 1857
Protestantish
.
Alterjahre
47 Jahre
Ledig
.
Witwer
/
B r a u t
Namen und Stand
Fräulein Laura, Anna Rosalia von Kászonyi, von Ofen gbtg(gebürtig) des sel. Herrn Johann von Kaszonyi königl. ungarisch. Hofagenten und der Frau Rosalia geb. Pongracz am Leben, und beide. Kath. Eltern eheliche Tochter.
W o h n u n g
Number des Houses u. des Ortes
l. Wohnungsz.
(laut Wohnungszeugnis)
Leopoldstadt N:406
seit 1856
R e l i g i o n
Katolish
/
l.(laut) Taufsch.(Taufschein) Kath. &
geb. 7. Jänner 1836
Protestantish
.
Alterjahre
23 Jahre
Ledig
/
Witwer
.
Beistände
Namen und Karakter
Ferdinand Graf Nimptsch
Ferdinand Graf Gaschin.
A n m e r k u n g
Zeugniß. daß der P. T. h. (Pleno Titulo herr) Bräutigam
keiner besondern Genehmigung des Königl. Preuß Regierung bedürfe.
Königl. Preuß. Gdschaft (Gesandtschaft) Wien
ddto 24. Dezenb. 1858.
Certificat der Stände von Kärnten, daß hl. (hochlöblich) Graf Hugo Carl Henckel von Donnersmarck als Landstand aufgenommen und am 15. Oct. 1847 introduirt worden sei.
ddt. Klagenfurt, am 18. Dez. 1858.
Großjährigkeits Erklärung der m (minderjährigen) Braut über Einschreiten des Vaters an k.k. Stadt del. Gericht (Delegates Gericht) der Stadt Pesth. vom 10. Mai 1855.
Totenschein der ✝ Gattin, das Bräutigams. Verkündschein der Pfarre Wolfsberg. Wohnungsz. (Wohnungszeugnis)
im Archiv,
3-mal verkündete.
preklad zápisu do slovenského jazyka
Záznam sobàšov z
farnosti sv. Jána Nepomuckého 1855-1868
Matrika svatieb
Sobášiaci kňaz
farár Leopold Winkler
Rok 1859
Mesiac
8. január 1859
Ž e n í c h
Mená a stav
Vysokorodený pán Hugo Carl Anton Lazarus gróf Henkel von Donnersmarck, kráľovský pruský komorník, majiteľ panstiev v Prusku a Rakúsku, krajinský stavovský zástupca (landstand) Korutánska, vdovec po Laure grófke Henkel von Donnersmarck rodenej grófke Hardenberg, pochádzajúci zo Siemianowitz v Prusku, manželský syn vysokorodeného pána Carla ✝ Henkela von Donnersmarck a pani Eugenie rodenej grófky Wegierskej.
B ý v a n i e
Číslo domu a obce
Podľa potvrdenia o pobyte
Leopoldstadt č. 406, od roku 1850;
taktiež na zámku Wolfsberg v Korutánsku.
+ Grófi
V i e r o v y z n a n i e
Katolícke
/
podľa krstného listu katolík a
narodený 27. apríla 1811
podľa úmrtného listu z farnosti Wolfsberg vdovec od 24. Decembra 1857
Protestantské
.
Vek
47 rokov
Slobodný
.
Ovdovelý
/
N e v e s t a
Mená a stav
Slečna Laura, Anna Rosalia von Kászonyi, pochádzajúca z Budína, manželská dcéra zosnulého pána Johanna von Kászonyi, kráľovského uhorského dvorného agenta, a pani Rosalie rodenej Pongracz, žijúca, obaja rodičia sú katolíci.(?)
B ý v a n í e
Čīslo domu a obce
Podľa potvrdenia o pobyte Leopoldstadt č. 406, od roku 1856;
V i e r o v y z n a n i e
Katolícke
/
Podľa krstného listu katolíčka a
narodená 7. januára 1836
Protestantské
.
Vek
23 Rokov
Slobodná
/
Ovdovelá
.
Svadobný svedkovia
Mená a stav
gróf Ferdinand Nimptsch
gróf Ferdinand Gaschin.
P o z n á m k a
Potvrdenie, že všetkými titulmi náležite poctený pán ženích nepotrebuje žiadne osobitné povolenie od kráľovskej pruskej vlády.
Kráľovské pruské vyslanectvo Viedeň, s dátumom 24. december 1858.
Certifikát stavov Korutánska, že vysokoctený gróf Hugo Carl Henckel von Donnersmarck bol prijatý za krajinského stavovského zástupcu a 15. októbra 1847 uvedený do úradu (uvedený do stavu). S dátumom Klagenfurt, 18. decembra 1858.
Vyhlásenie o plnoletosti neplnoletej nevesty na základe zakročenia (žiadosti) otca na cisársko kráľovskom mestskom delegovanom súde mesta Pešť zo dňa 10. mája 1855.
Úmrtný list zosnulej manželky ženícha.
Ohláškový list z farnosti Wolfsberg.
Potvrdenie o pobyte
uložené v archíve, ohlásené 3-krát.
V zápise je uvedené:
Oddávajúci kňaz bol farár Leopold Winkler
Dátum svatby - 8.január.1859
Ženích:
Vysokourodzený pán Hugo Carl Anton Lazarus gróf Henkel von Donnersmarck,
kráľovský pruský komorník,
veľkostatkár v Prusku a Rakúsku,
zástupca krajinského stavu v Korutánsku, vdovec po Laure grófke Henkel von Donnersmarck, rodenej grófke Hardenberg, zo Siemianowíc v Prusku, narodený, vysokourodzenému pánovi Carlovi Henkelovi von Donnersmarck
a pani Eugénii, rodenej grófke Wegierskej, manželský syn
Bývanie ženícha:
Podľa potvrdenia o pobyte: býva v Leopoldstadt č. 406, od roku 1850; taktiež na zámku Wolfsberg v Korutánsku.
+ Grófi (pravdepodobne myslené jeho potomkovia)
Ženích bol podľa výpisu z krstného listu katolík, narodený 27. apríla 1811.
V čase svatby mal 47 rokov a
podľa úmrtného listu z farnosti Wolfsberg bol vdovcom od 24. decembra 1857.
Nevesta:
Slečna Laura, Anna Rosalia von Kászonyi, narodená v Budíne,
dcéra zosnulého Johanna von Kaszonyiho, uhorského kráľovského dvorného agenta, a jeho manželky Rosálie, rodenej Pongracz, žijúcej, manželská dcéra katolíckych rodičov.
Bývanie nevesty:
Podľa potvrdenia o pobyte bývala v Leopoldstadt č. 406, od roku 1856;
Nevesta bola podľa výpisu z krstného listu katolíčka, narodená 7 januára 1836.
Vek 23 rokov, slobodná.
Svadobnýmí svedkami boli gróf Ferdinand Nimptsch a gróf Ferdinand Gaschin.
V poznámke ku svadbe sa uvádzajú priložené doklady a potvrdenia napr.:
potvrdenie z pruského veľvyslanectva vo Viedni z 24.12.1858 o tom, že ženích
nepotrebuje žiadne osobitné povolenie od kráľovskej pruskej vlády.
Certifikát stavov Korutánska, že vysokoctený gróf Hugo Carl Henckel von Donnersmarck bol prijatý za krajinského stavovského zástupcu a 15. októbra 1847 uvedený do úradu (uvedený do stavu). S dátumom Klagenfurt, 18. decembra 1858.
Vyhlásenie o plnoletosti neplnoletej nevesty na základe zakročenia (žiadosti) otca na cisársko kráľovskom mestskom delegovanom súde mesta Pešť zo dňa 10. mája 1855.
Úmrtný list zosnulej manželky, ženícha. Ohláškovÿ list z farnosti Wolfsberg. Potvrdenie o pobyte.
Laura a Hugo bývali od roku 1856 v dome na adrese Leopoldstadt 406 (dnes Praterstraße 55), v II. Viedenskom obvode.
Bol to rad domov medzi Prater strasse(dnes Praterstraße) a Marokkaner Gasse (dnes Afrikanergasse), blízko kostola Johana Nepomuckého.
Hugo s rodinou býval aj na zámku Wolfsberg. Laura mala v roku 1956, keď spolu začali bývať, 19 či 20 rokov, Hugo 44 alebo 45 rokov.
mapa rok 1858, zeleným obrysom oznacený dom Leopoldstadt 406, zdroj: wien.gov.at
mapa dnes a r. 1858, dom na Praterstraße 55. zdroj: wien.gov.at
Laura Kászonyi bola v čase konania svatby neplnoletá.
Mala iba 23 rokov, chýbal jej rok do plnoletosti (24 r.)
navyše jej otec Johann bol už zosnulý.
A tak musela pred svadbou doložiť Vyhlásenie o plnoletosti.
Toto vyhlásenie jej v máji 1855 ako 19 ročnej vybavil jej otec Johann Kászonyi.
Po svatbe išiel pár na dlhšie do Paríža pravdepodobne na svadobnú cestu (Pester Lloyd, 20.01.1859) .
V novinách Tagespost Graz sa spomína táto cesta do Paríža, akurát si noviny pomýlili mená a Huga nazvali Arthur.
22.01.1859 -Tagespost Graz.
„Schlesische Zeitung“ hlási: „Gróf Arthur Henckel von Donnersmarck, ktorý strávil niekoľko dní v Breslau, odišiel so svojou mladou maďarskou manželkou do Paríža, kde má v úmysle zostať niekoľko mesiacov. Jeho sluhovia, väčšinou Maďari a jeden Maur, ho tam už vo štvrtok predbehli; šesť nádherných koní, ktorých lesklé postroje spôsobili všeobecný rozruch, už bolo tiež prevezených do Paríža. Gróf, ako je dobre známe, vlastní značný majetok a nedávno úspešným dedičským súdnym sporom získal ďalších 7 miliónov.“
Aj keď Laura v tom čase bývala vo Viedni, na Uhorsko nezanevrela. V roku 1859, už ako grófka Laura Henckel si
predplatila maďarskú historickú knihu od Istvána Sarkadyho.
Objednala si rovno luxusný výtlačok a autor jej preukázal uznanie
tak, že ju v knihe uviedol v zozname predplatiteľov na druhom mieste
hneď za grófkou Máriou Karácsonyi rodenou Márczibányi manželkou Guida Karáczonyiho a
pred grófkou Eugéniou Malatesta rod. Karácsonyi (v texte mylne uvedenú ako Kászonyi).
V zozname predplatitelov je uvedená aj Angyalka Kászonyi, pravdepodobne ide
o Laurinu sestru Angelu Gabrielu Horváth rodenú Kászonyi a hneď za ňou je uvedený
gróf Leo Festetics (1800-1884). Tento podľa Maďarského biografického slovníka (arcanum.com) bol
skladateľ a divadelný režisér. V rokoch 1825 – 1840 sa podieľal na bratislavských operách. Založil prvé detské divadlo v Tolnáne. V rokoch 1840 – 1846 bol prezidentom Pešťansko-budínskeho hudobného spolku a v rokoch 1852 – 1854 bol riaditeľom Maďarského národného divadla. Od roku 1866 riaditeľom Divadelnej školy.
1859 - grófka Laura Henckel si predplatila historickú knihu.
zdroj: Österreichische Nationalbibliothek
ZLATÉ VLNY. Z MORA HISTÓRIE.
ARANY HULLÁMOK. A TÖRTÉNELEM TENGERÉBŐL.
NAPÍSAL: István Sarkady.
Cena 1 zlatý 20 krajciarov v novej mene.
VLASTNÝM NÁKLADOM AUTORA.PEŠŤ,
1859.KNIHTLAČIAREŇ RÓBERTA BOLDINIHO
JEJ JASNOSTI KŇAŽNEJ ANNE ODESCALCHY, RODENEJ GRÓFKE DEGENFELD, VRELEJ PODPOROVATEĽKE LITERATÚRY A VZDELANOSTI, VLASTENKE S PLAMENNOU DUŠOU, VENUJE S HLBOKOU ÚCTOU autor.
...
PMÄTNÍK
Mojim váženým podporovateľom a predplatiteľom.
1. Grófka Guido Karácsonyi: luxusný výtlačok.
2. Grófka Hugo Henckel Donnesmark, rodená Laura Kászonyi: luxusný výtlačok.
3. Grófka Malatesta, rodená Eugenia Kászonyi: luxusný výtlačok.
4. Na hárku Emma Mátray: *Aranka Mátray, *Szerafin Mátray, Alfréd Schnterer, Gusztáv Frölich, *József Troll, *Gyula Jablonszky, Oszkár Valkó.
5. Na hárku István Borhy: Antal Gerenday, István Borhy.
6. Na hárku Alajos Nepper: *József Mayer, Alajos Lengyelfy, Pál Molnár (advokát), Máté Jergler, Pál Thanhoffer, János Drvota, László Molnár, György Bäcker, Endre Németh, János Örley, József Vanyek, Károly Szimély, József Csejtey.
7. Na hárku Ferencz Maszlagi: Aladár Szabó, Béla Somoskeöy, László Maszlagi, *Lajos Stephanovics, Árpád Hindy, Béla Lukáts, Ferencz Zdrahál, Ignácz Buck, Imre Nyiry, Antal Gohl.
8. Eleonora Horváth Debreczenyi.
9. József Kunst.
10. *Angyalka Kászonyi.
11. Gróf Leo Festetics.
12. Na hárku Lajos Koronka, rodenej Amália Költő: *Lajos Koronka, *Antonia Szeveszkul, *Julia Holzinger, Zsigmond Deák.
13. Na hárku Viktória Elefanty Sumlits: Luiza Láng, Irma Sarnay, Márie Becsey, Luize Pozsgai, Károly Szombathy, Marie Mocsy, János Kotán, Ferencz Ferschin, Gyöző Hegedüs, A. Almásy, Döme Mercse, Flóra Müller, Luiza Wagner, *Miksa Neher.
14. Na hárku Malvinka Nagy: *Feri Cseh, Sándor Gabriely, *Sándor Tokody, Ida Bornemisza, Ferencz Tomsek, *Béla Amant
...
*) Meno, pred ktorým je hviezdička, si predplatilo výtlačok so zlatou väzbou. Keďže poniektorí vážení zberatelia nezaslali zoznam predplatiteľov, uvádzame u nich len samotný počet výtlačkov.
...
Gróf do manželstva priniesol troch synov a jednu dcéru.
Manželstvo Laury a Huga bolo bezdetné.
Laurin manžel gróf Hugo Henckel von Donersmarck.(Rakúska národná knižnica)
Ako spojenie šlachtických rodov Henckel von Donnersmarck a Kászonyi, boli
na majetkoch, ktoré vlastnila Laura umiestnené aliančné erby týchto dvoch rodov.
Erb rodu Henckel ako dominantný rod manžela je v popredí a čiastočne prekrýva Laurin erb Kászonyi.
Takýto erb sa dá vidieť na dome smútku (predtým kaplnka Laury Henckel) na cintiríne v Rusovciach.
Aliančný erb na štíte kaplnky Laury Henckel rodenej Kászonÿi. Ukazuje prepojenie dvoch rodových erbov.
Okrúhly erb rodu Henckel Donnersmarck čiastočne prekrýva erb rodu Kászonÿi.
Takto symbolizuje manželstvo Huga Henckel a Laury Kászonÿi.
Koruna s 9 perlami na vrchu poukazuje na grófsky titul.
Erb Kászonyi (vpravo) pozostáva z kráčajúceho leva, predelu a troch ľalií.
Honosnosť aliančného erbu dotvára z koruny sa tiahnuci plášť a kvety na spodku.
zdroj: Erb Henckel Hugo Kászonyi Laura od GiMa38
🔗
, Wikimedia Commons, licencia CC BY-SA 4.0 / upravený originál:
🔗
Erb v popredí (vľavo) na kaplnke Laury Henckel vychádza z tradičného erbu rodu grófov Henckel-Donnersmarck.
Samozrejme je na ňom aj grófska koruna s 9 perlami:
Erb grófov Henckel von Donnersmarck.
Kedy sa narodila Laura von Kászonyi a koľko rokov sa dožila?
Zdroje uvádzajú, že Laura sa narodila
v Budíne 7. januára 1836 (bola pokrstená) a zomrela 11.12.1905.
Dožila sa 69 rokov a zomrela v 70. roku života.
A tento dátum narodenia (či krstu) je potvrdený aj v jej krstnom liste.
Vo vtedajších novinových článkoch a archívoch sa uvádza aj chybný rok narodenia a vek úmrtia. V rakúskom štátnom archíve je napr. uložený Laurin nekrológ, kde sa uvádza vek dožitia 70 rokov. Aj na Laurinom náhrobku v mauzóleu vo Wolfsbergu je uvedený chybný text pri jej úmrtí a to, že umrela v 71. roku života - "im 71. Lebensjahre". V periodiku Salonblatt zo 16.12.1905 sa uvádza rok Laurinho narodenia 1835 a vek úmrtia 70 r. Väčšina periodik uvádza, že umrela vo svojom 71. roku života (t.j. dožila sa 70 rokov) - nemecká fráza - "im 71. Lebensjahre gestorben", alebo "im 71. lebensjahre verschieden".
Aj v Lavanttaler Bote sa pomýlili keď stanovujú dátum narodenia na 6.január 1835.
Laura Henckel, podľa Lavatthaler Bote,
"sa narodila 6. januára 1835 ako dcéra v tom čase známeho budapeštianskeho advokáta Kászonyiho, prežila mladosť v rodičovskom dome a bola mimoriadne krásna."(16.12.1905, Lavantthaler Bote).
V knihe rodov Magyar nemzetségi zsebkönyv z 1888 sa okrem informácií o Laurinom švagrovi Alexandrovi(Sándorovi) von Horváth, spomína ako jeho manželka aj Laurina sestra Gabriela.
Je tu ale aj zmienka o Lauriných rodičoch Johannovi a Rozálii Kaszónyi:
1888 - BARÓN HORVÁTH zo Szentgyörgy.
autor: Maďarská heraldická a genealogická spoločnosť Budapešť
zdroj:
Magyar nemzetségi zsebkönyv 1. Főrangú családok (Budapest, 1888)
Vrecková kniha o maďarskej genealógii
PRVÁ ČASŤ: RODINY VYSOKEJ ŠĽACHTY
Dodatok • II. Ďalšie šľachtické rodiny Uhorska
...
BARÓNI HORVÁTH zo Szentgyörgy
Patrí medzi staré rody Vašskej župy (Vasmegye), ktorý v roku 1631 získal nový kráľovský donát (dar) na obec Szent György. A tento potom dal predikát menu.
Z rodu pochádzal Antal Horváth, cisársky a kráľovský komorník a plukovník husárov, ako rytier Rádu Márie Terézie, povýšený do barónskeho stavu v roku 1803. Táto vetva však vymrela 8. augusta 1812.
Žigmund Horváth zo Szentgyörgy
bol povýšený do grófskeho stavu 9. mája 1810 a 28. septembra 1811 mu bola povolená zmena mena na HUGONNAY. O tomto povýšení do grófskeho stavu bol vo Viedni 14. júna 1822 vystavený nový diplom. (Pozri grófsky rod Hugonnay, str. 128.)
Sándor Horváth, c. a k. komorník, získal rakúsky barónsky titul na základe najvyššieho rozhodnutia vydaného v Laxenburgu 21. septembra 1858, pričom dátum diplomu bol 28. januára 1859 vo Viedni. Rodina je rímskokatolícka.
Popis barónskeho erbu z roku 1859:
V štíte na modrom poli stojí na zadných nohách dvojchvostý zlatý lev, ktorý v pravej prednej labe drží tasený meč so zlatou rukoväťou.
Ornament (nad prilbou) tvorí ohnutá ruka v brnení držiaca tasený meč.
Prikrývadlá sú farby modro-červenej. Štít držia dva zlaté levy každý držiaci aj tasený meč.
[Rozdiely v barónskom erbe z roku 1803: pole štítu bolo strieborné, lev stál na zelenej pôde a prikrývadlá boli strieborno-červené.]
Sándor Otto Zeno Viktor, nar. 14. septembra 1829, cisársky a kráľovský komorník, ktorého manželkou bola Gabriella Kászonyi, nar. 19. februára 1844, dcéra Jánosa Kászonyi z Kászon (zomr. 1859) a barónky Rózy Pongrátzovej.
Svadba sa konala 14. mája 1862 v Stein v Pruskom Sliezsku.
Jeho majetky boli Keled, Bögöte, Pinnye, Szent András a Tót Komlós.
...
29. apríla 1865 sa Laura s manželom grófom Hugom Henckel von Donnersmarck zúčastnili ako svedkovia krstu synovca Arpáda Migl, syna svojej sestry Hermíny de Migl a jej manžela Johanna Migl.
Krst sa uskutočnil v Berlíne v kostole Neuen Kirche.
Ako ďalší svedkovia sa tiež zúčastnili jej tretia sestra barónka Gabriela von Horváth s manželom barónom Alexanderom von Horváth.
Výpis z krstného listu Arpáda de Migl z roku 1909.
17.09.1909 - text na výpise z krstného listu Arpáda de Migl.
Výpis z krstného listu Arpáda de Migl
Krstný list
Podľa záznamov z matriky narodení a krstov Neuen Kirche je
pánovi rentiérovi
Johann Nepomuck Migl
s jeho Manželkou
Hermina Rosalia Theresia rodená von Kászonÿi
medzi 4 a 5 hodinou ráno
Dňa 23. apríla 1863 sa narodil okolo 4. – 5. hodiny dopoludnia syn, ktorý dňa 29. apríla 1865 prijal sväté krstné sviatosti a mená:
Arpadus Franz Hermann.
Svedkovia pri krste:
Gróf Hugo Heneckel v. Donnersmarck z Beuthen, Komorník kráľa Pruska
Grófka Laura Henckel von Donnersmarck rodená von Kászonÿi;
Baron Alexander v. Hórváth, cisársko kráľovský rakúsky komorník;
Angelica Gabrielle Barónka von Hórváth rodená von Kászonÿi.
_Tri zápisy priložené na jednej strane
Toto je týmto dôveryhodne a riadne osvedčené.
Berlin, 17. September 1909.
Farský úrad Novej cirkvi(Neuen Kirche).
podpis farára
--------
Tauf Schein
Nach Angabe des Geburts- und Tauf-Registers der Neuen Kirche
ist dem Rentier Herrn
Johann Nepomuck Migl
von seiner Ehefrau
Hermina Rosalia Theresia
gebornen von Kászonÿi
am Dreiundzweizigten (23.4) April
ein Tausend Acht Hundert Drei und Sechzig
um 5’/4 Uhr vormittags ein Sohn geboren, welcher am 29ten April 1865 die heilige Taufe und die Namen:
Arpadus Franz Hermann
empfangen hat.
Taufzeugen:
Graf Hugo Heneckel v. Donnersmarck auf Beuthen, Kgl. Pr. Kammerherr; (Königlich Preußisch Kammerherr);
Gräfin Laura Henckel von Donnersmarck geb. v. Kászonÿi;
Baron Alexander v. Hórváth, k.k. Österr. Kämmerer;
Angelica Gabrielle Baronesse v. Hórváth geb. von Kászonÿi.
_ Trei Nachträge umseitig.
Dieses wird glaubhaft und ordnungsmäßig hierdurch bescheinigt.
Berlin, den 17ten September 1909.
Das Pfarramt der Neuen Kirche.
Pfarrer.
Laurin manžel gróf Hugo Henckel bol boohatý podnikateľ a priemyselník. Laure
daroval rôzne majetky ako napríklad:
panstvo v Rusovciach s nádherným kaštielom,
palác vo Viedni na Parkring 14 - palác Henckel-Donnersmarck,
panstvo Weiẞenau neďaleko Wolfsbergu,
alebo
panstvo Stein(polsky Kamien, pri Długołęka pri Vroclave).
PANSTVO STEIN V PRUSKOM SLIEZSKU
Niekedy v roku 1865 kúpil gróf Hugo Henckel pre Lauru aj panstvo Stein (Kamień) v Pruskom Sliezsku.
Okrem panstva Stein do Laurinho vlastníctva patrila aj obec Mirkau (Mirków).
Predtým panstvo vlastnili baróni von Gregory.
Vybraní vlastníci panstva Stein (Kamień), rody:
obdobie vlastníctva
von Rabenau
1855-1860
von Gregory
baróni
1860-1865
von Henckel von Donersmarck
grófovia
1865-1976
von Klitzing
1876-1945
V tomto čase sa tu nachádzal starý pôvodný novoveký kaštieľ prestavaný v rokoch 1820–1830 v neoklasicistickom štýle,
Ten bol potom niekedy v rokoch 1851 – 1875 znovu prestavaný. Po vojne bola jeho fasáda zničená no kartuš so
spojeným erbom rodov Henckel a Kászonyi sa zachoval až do dnes.
Tento starý kaštieľ Henckelovcom však nevyhovoval a rozhodli sa postaviť nový zámok v areáli tamojšieho parku. Na toto dielo si najali architekta Lüdeckeho. Carl Johann Bogislaw Lüdecký (1826 – 1894),
bol nemecký súkromný architekt, profesor a riaditeľ na škole umenia, stavebníctva a remesiel v blízkej Vroclave (Breslau).
Až do vybudovania nového kaštiela slúžil Henckelovcom ako rezidencia starý kaštieľ, tam potom pravdepodobne ubytovali hospodárskeho správcu panstva - A. Bobertaga.
Laurin rozprávkový zámok na panstve Stein. 1857-1883, litografia, autori Theodor Blätterbauer a Alexander Duncker.
Nový rozprávkový neogotický zámok bol postavený do roku 1865 (niektoré zdroje uvádzajú dokonca až rok 1867) v neogotickom štýle a mal dve valcové veže.
Zámok mal vykurovanie a presklenú zimnú záhradu. Pri zámku v malom parku bola postavená aj oranžéria.
Boli postavené aj stajne - kočiareň a na východnom okraji parku aj kaplnka, pravdepodobne tiež podľa návrhu Lüdeckého.
V roku 1876, keď už Henkelovci vlastnili panstvo v Rusovciach, panstvá Stein a Mirkau predali za necelý milión mariek.
Novým majiteľom sa stal Adolf von Klitzing.
Nakoniec bol niekdajší Laurin palác počas 2. svetovej vojny čiastočne poškodený požiarom a potom po vojne v 60.
rokoch utrpel ďalší požiar a bol zbúraný.
Situačná mapa obce Sybillenort, železničnej stanice, zámku a panstva Stein.
rok 1893, 1:100 000 , zdroj: Composite: 424. Breslau. Composite 424, Inštitúcia:David Rumsey, autor: Reichsamt fur Landesaufnahme.
Názvy obcí:
nemecky
poľsky
Stein
Kamień
Mirkau
Mirków
Langewiese
Długołęka
Sibyllenort
Szczodre
Breslau
Wroclaw
Hundsfeld
Psie Pole
Oppeln
Opole
Podľa Genealogickej knihy rodu Gotha z roku 1879 tu na zámku Stein mala
14. mája 1862 svatbu Laurina sestra Angela Gabriela Kászonyi
s barónom Alexandrom Horváthom zo Szent-Gÿorgy. Rok 1862 je
však veľmi nepravdepodobný, pretože v tom čase panstvo ešte
Laura nevlastnila a nový rozprávkový zámok ešte nebol postavený.
Svatba sa tak s najväčou pravdepodobnosťou udiala neskôr.
Pohľad na zadnú severnú časť paláca Stein, po dokončení rok 1865. Fotografia: August Leisner. Zdroj: Architekturmuseum, Technische Universität Berlin.
Ďalšie fotografie a nákresy paláca Stein
zdroj: Architekturmuseum, Technische Universität Berlin.
Múzeum architektúry, Technická univerzita v Berlíne
Pohľad na prednú južnú časť paláca Stein, po dokončení rok 1865. Fotografia: August Leisner.
Pohľad na bočnú východnú časť paláca Stein, po dokončení rok 1865. Fotografia: August Leisner.
Kresba paláca Stein, po dokončení jún 1865.
Zaujímavosťou je aj to, že v roku 1868 si Laura na zámok Stein objednala štyri škatule sladového zdravotného čokoládového prášku.
Túto objednávku v jej mene vykonal jej zástupca I. Englisch.
Zrejme ten prášok grófke Laure veľmi chutil, alebo mal na ňu blahodárne účinky.
17.04.1868 - grófka Laura zo Stein si objednáva sladový zdravotný čokoládový prášok.
zdroj: Neue Preußische Zeitung,
Berlin, Brandenburg, Germany
[8765]Prospešné pre dospelých aj deti.
Pán dvorný dodávateľ Johann Hoff v Berlíne, Neue Wilhelmsstraße 1.
Berlín, 19. marca 1868.
Od užívania Vášho sladového extraktu – zdravotného piva – sa moja manželka cíti lepšie a je jej tak dobre, že som Vám zaviazaný najúprimnejšou vďakou.
Paul Lehmann, pisár, Commandantenstr. č. 50.
Wittstock, 11. marca 1868.
S túžbou očakávam novú zásielku, pretože užívanie Vášho piva mi veľmi prospieva.
A. von Polszynski, majiteľ rytierstva vo Wittstocku, pošta Terespol.
Stein, 3. marca 1868.
Dovoľujem si úctivo požiadať, aby ste pani grófke Henckelovej do Steinu opäť zaslali štyri škatule sladového zdravotného čokoládového prášku.
I. Englisch, v zastúpení.
Čokoládový prášok je pre malé deti skutočným posilnením a úplne nahrádza dojčatám chýbajúce materské mlieko.
Altenroda pri Bibre.
Vaša sladová zdravotná čokoláda poskytuje mojej manželke vynikajúcu službu.
Evanjelický farár Weber.
Chov oviec na panstve Stein.
Tak ako neskoršie na panstve v Rusovciach aj na panstve Stein, Laura
chovala merino ovce. Vedúci ovčína bol dvorný radca (Hofrath) Eduard von Dedović (09.04.1809 – 12.07.1877) zo Schweidnitz (dnes Svidnica) z
pruského Sliezska.
Eduard von Dedovic bol pruský a rakúsko-uhorský odborník v oblasti hospodárskych zvierat, najmä však v chove merino oviec.
Pôvodom chorvátskeho šlachtickéhô rodu. Po škole nenastúpil na predurčenú uraďnícku či vojenskú kariéru, ale začal sa venovať poľnohospodárstvu,
predovšetkým však zdokonaľovaniu chovu ušľachtilých merinských oviec, najmä. tých zo Sliezska. Merino ovce zo Sliezska v tom čase patrili k líniám s tou najjemnejšiu vlnu.
V oblsti chovania merino oviec patril von Dedovic k najväčším odbornīkom v Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Svoje vedomosti v tejto oblasti uplatnil na rôznych veľkostatkoch, okrem iného na majetkoch kniežaťa Lichnowského v Kuchelnej (Chuchelná, Česko) a Borutine (Borucin, Poľsko), kde
pôsobil ako riaditeľ, ale aj na svojom statku v Langenöls. Statok Langenöls neskôr predal a usadil sa v Schweidnitz, kde aj zomrel.
Ako odborníka (ako vedúceho ovčína) na chov merino oviec ho na svoj statok Stein najali aj gróf Hugo a grófka Laura Henckel. V tomto čase,
niekoľko dní pred vlnárskym trhom vo Vroclave (Breslau), ktorý sa konal 1. júna 1859, vydal pamflet s nazvom „Eine Stimme aus der Wüste”(Hlas z púšte), kde
odsúdil zlý spôsob šľachtenia a naliehavo vyzval chovateľov, aby rešpektovali najdôležitejšiu zásadu plemenitby, totiž zachovávanie čistoty krvi, a tým zabránili neodvratnému úpadku všetkých ovčích stád chovaných neodborne, bez rozumných zásad a bez pevne stanovených princípov.
Vyvolal tým veľkú diskusiu, s pozitívnymi ale aj negatívnymi postojmi.
V marci 1863 je Eduard von Dedović uvedený bývajúci v hostinci Ungarische Krone spoločne aj s Hugom Henckelom.
Angekommen Ungarische Krone, Stadt:
Graf Henckel v. Donnersmark, Gutsbes., von Schlesien.
Eduard von Dedovic, Hofrath, von Schweidnitz.
(zdroj: Wiener Zeitung, 19.03.1863)
Dvorný radca von Dedovic je uvedený aj ako porotca z Nemecka(nemeckej Ríše) v oficiálnom Zoznam vystavovateľov na Svetovej výstave vo Viedni roku 1873.
Je tu uvedený ako porotca z Pruského kráľovstva za sekciu čestných cien pre ošípané. Na výstave získala
čestnú medailu za zásluhy v chove oviec aj grófka Laura Henckel vtedy už vlastniaca panstvo z Carlburgu (Rusovce).
Vznik sliezskeho merina podľa americkej tlače[?].
zdroj: Sangamo Journal / Illinois State Journal,
29.05. 1856
Ovce plemena Silesian Merino.
Pôvod týchto oviec je takýto: Ferdinand Fischer zo Sliezska navštívil v roku 1811 Španielsko a zo stáda Infantado a Negretti vybral sto bahníc a štyri barany. Zaplatil za ne veľmi vysokú cenu, pretože nechcel nič iné než tie najlepšie zvieratá.
Odvtedy až dodnes, teda počas obdobia štyridsiatich štyroch rokov, sa tieto ovce chovali s najväčšou starostlivosťou a udržiavali sa v úplnej čistote plemena. Nikdy sa nekrížili ani nemiešali s ovcami iného pôvodu.
V roku 1850 pán Ferdinand Fischer (ktorý ešte stále žije) predal svoje hospodárstva a stáda synovi. Ten pokračuje v rovnakom postupe ako jeho otec, vedie rovnakú plemennú evidenciu a zachováva rovnaké číslovanie zvierat. Všetky ovce, ktoré má na predaj navyše, nachádzajú ochotných kupcov. V skutočnosti ich nechová ani zďaleka dosť na to, aby uspokojil dopyt. Často má ovce objednané jeden, dva, ba aj tri roky vopred.
Tieto ovce sa v Nemecku považujú za najlepšie vďaka čistote svojho plemenného pôvodu, výbornému zdravotnému stavu a kvalite i množstvu vlny, ktorú poskytujú.
Čistota ich pôvodu ich robí nesmierne cennými na kríženie s inými ovcami, pretože zviera čistokrvného pôvodu zaručene odovzdá svojmu potomstvu významný podiel tejto čistej krvi.
Dedovic bol zástanca chovu a šľachtenia čisto sleszkej línie merino oviec bez kríženia s inými líniami.
Veľkým podporovateľom jeho práce bol Dr. Heinrich Janke, autor Dedovićovho biografického nekrológu.
1867 - Dvorný radca von Dedovic ako predstaviteľ sliezskeho smeru jemného šľachtenia merino oviec.
zdroj: Dr. Heinrich Janke · Berlin 1867.
Die Grundzüge der Schafzüchtung. Mit besonderer Berücksichtigung der deutschen Merinozucht
[Základy chovu oviec. So zvláštnym zreteľom na chov nemeckého merino plemena].
…Zatiaľ čo sa však Sasko a Sliezsko v ovčiarstve pozdvihovali, Rakúsko, Meklenbursko a sčasti aj Pomoransko naopak v dôsledku násilne presadzovaného šľachtenia na jemnosť značne strácali tú kedysi dosiahnutú, veľmi cennú kompaktnosť a veľkosť telesných foriem svojich stád.
Tomuto vývoju sa však nevyhli ani iné oblasti. Šľachtitelia moderného typu meriniek Negretti zanedbali dôsledné pokračovanie v pôvodnom šľachtiteľskom princípe, ktorého cieľom bolo produkovať jemné a zároveň ťažké rúna. Aj z tohto šľachtenia Negretti sa napokon stal čisto obchodný podnik, pretože zvieratá z takýchto vtedy módnych stád čoskoro dosahovali mimoriadne vysoké ceny.
To, prirodzene, prilákalo veľké množstvo meklenburských a pomoranských statkárov, ktorí chceli využiť všeobecne dobrú povesť stád zo svojej domoviny. A tak sa stalo, že v konkurenčnom súboji s ušľachtilými stádami, ktoré boli dôsledne čistokrvne šľachtené z línie hoschtického pôvodu, začal zrazu celý rad chovateľských staníc verejne ponúkať na predaj svojich údajne plnokrvných, čisto šľachtených pôvodných baranov a bahnice plemena Negretti.
Naozaj je až zarážajúce, koľko takýchto údajne čistokrvných plnokrvných, ba dokonca pôvodných španielskych stád Negretti sa zrazu objavilo na verejnosti ako huby po daždi, hoci boli inzerované v tlači ako čistokrvné chovy.
Keďže však Meklenbursko nikdy nedovážalo pôvodné španielske plemenné zvieratá, väčšina týchto stád v skutočnosti vznikla krížením miestneho krajového plemena s ovcami plemena Rambouillet alebo s rakúskymi ovcami typu Infantado a podobnými líniami.
Výsledkom bolo plemeno krížencov podobných merinkám, ktoré síce často vynikali veľkým telesným rámcom, ale nemali už ďalšie osobitné prednosti pôvodného typu. Vyznačovali sa tiež charakterom česanej vlny (Kammwolle) — ako napríklad chov z Boldebucku.
Išlo teda o chovný materiál poskladaný z najrozmanitejších, navzájom odlišných genetických základov, ktorý sa následne moderným spôsobom zmiešal s určitým podielom čistej krvi Negretti a napokon dostal vhodne zvolený, honosne znejúci obchodný názov.
A skutočne sa týmto podnikavým mužom na určitý čas podarilo dosiahnuť, že sa významne podieľali na veľmi výnosnom predaji oviec Negretti vo svojej krajine.
Napriek tomu sa mala malá úžitkovosť týchto plemenných stád veľmi skoro prejaviť ich nápadnou hrubosťou vlnových vlákien a nevyrovnanosťou vlnového charakteru u potomstva. Hrozilo, že veľmi nízka výška stapla (výška vrstvy vlákien vo vlnenom rúne) výrazne zhorší kvalitu nemeckých stád, najmä keď sa k tomu pridružil aj systém kŕmenia veľmi výživnými krmivami, ako sú hrach, fazuľa, pšenica, ovos a dokonca ryžová múka, s cieľom dosiahnuť oblejšie telesné tvary a ťažšie rúna, ktoré však, pravdaže, boli zaťažené mastným, lojovitým potným výlučkom.
Dôsledky, ktoré sa prejavili u mladých stád získaných týmto spôsobom, nemôžeme výstižnejšie predstaviť než prostredníctvom pamfletu, ktorý 1. júna 1859 vydal už spomínaný dvorný radca von Dedovic ako predstaviteľ sliezskeho smeru jemného šľachtenia. Namieril ho proti meklenburskému spôsobu šľachtenia a nazval ho „Hlas na púšti“ („eine Stimme in der Wüste”). Toto dielo dosiahlo určitú všeobecnú známosť, pretože jeho obsah veľmi charakteristicky vystihuje dané obdobie nemeckého šľachtenia merinských oviec.
Autor hneď na začiatku pripúšťa, že meklenburské merinky majú bohatšie rúno než sliezske ovce. Pripisuje to podnebiu a geografickej polohe. V Meklenbursku sa totiž mohutnejšie ovce z hľadiska produkcie mäsa vďaka prímorskej polohe oplácajú neporovnateľne lepšie než v Sliezsku. Čistokrvné stáda však podľa neho v skutočnosti nemajú väčší telesný rámec než sliezske ovce; iba sa zdajú byť väčšie, pretože nesú oveľa dlhšiu vlnu.
Autor následne oprávnene a dôrazne kritizuje kríženie sliezskych stád s meklenburskými stádami zmiešaného pôvodu. V nadväznosti na túto kritiku zároveň odmieta princíp šľachtenia na vlnu najvyššej triedy Super-Electa ako určujúce pravidlo budúceho šľachtiteľského smerovania.
Za úlohu najnovšieho ovčiarstva potom označuje, aby sa namiesto toho zachovala jemnosť triedy Electa. Pri správnom šľachtení sa podľa neho pri tejto kvalite dá dosiahnuť priemerná hmotnosť vlny dva a pol funta alebo viac. Meklenburské kríženie naproti tomu dokáže podľa neho priniesť iba vlnu tried Prima a Secunda s priemernou hmotnosťou troch funtov. V tomto sortimente by však nemeckým chovateľom konkurovali stredne jemné vlny z Uhorska, Ruska, Austrálie a Kapska. Autor pritom upozorňuje aj na to, že súčasná móda sa môže čoskoro zmeniť a jemné tkaniny sa môžu opäť dostať do popredia.
Napokon pán von Dedovic s plnou rozhodnosťou odmieta šľachtiteľský smer, ktorý sa usiluje o vytváranie kožných záhybov, prstencov a valcovitých záhybov na tele oviec. Kritizuje tiež nadmerné množstvo potného výlučku priľnutého k vlne. Takéto zvieratá s vysokým obsahom tuku totiž podľa neho nikdy nemajú skutočne bohatú srsť, a preto nemôžu ani spoľahlivo dediť skutočnú bohatosť vlny.
K tomuto svojráznemu a svojím spôsobom pozoruhodnému dokumentu sa v priebehu tejto úvahy ešte viackrát vrátime. Jeho obsah totiž predstavuje živý pamätník len ťažko skrývaného zármutku predstaviteľa jemného sliezskeho ušľachtilého šľachtenia. Ten sa s ťažkým srdcom lúči so smerom šľachtenia na maximálnu jemnosť, ktorý bol vo svojej dobe korunovaný takými pozoruhodnými úspechmi, a k novému smeru orientovanému na veľké množstvo vlny pristupuje s istým hlbokým roztrpčením.
V jednej veci mu, prirodzene, treba dať za pravdu: jemnosť dovtedy mimoriadne ušľachtilých rún sa skutočne musela obetovať v prospech väčšej vlnovej výdatnosti a nápadne zvýšeného množstva mastného potného výlučku u potomstva….
Existovali aj negatívne postoje na Dedovićove myšlienky o šľachtení merino oviec
a so svojimi odporcami často viedol diskusie.
1883 - Negatívny názor na prácu von Dedovica.
zdroj:Die Schafzuch Scha fzucht nach ihrem jekigen rationellen Standpunkt.
[Chov oviec z jeho súčasného racionálneho hľadiska Chovateľské zásady a chovateľská veda · 1. až 2. zväzok]
autor: J. Bohm, praktický chovateľ oviec a inštruktor chovu oviec na Poľnohospodárskom inštitúte Univerzity v Lipsku.
...Chov Weißin pri meste Lübz v Meklenbursku, ktorý patril pánovi Hofschlägerovi, má podľa vyššie uvedeného prameňa pôvod, ktorý sa nám nepodarilo spoľahlivo zistiť. Podľa iného údaja mal pochádzať z chovov v Passowe a Lenschowe a ďalej sa mal šľachtiť pomocou hoschtických baranov a vlastných plemenných baranov.
Aj toto stádo sa vo svojej dobe tešilo vysokej povesti a dosahovalo veľmi významný odbyt plemenných baranov a bahníc nielen v Nemecku, kde nachádzame viacero základných chovov založených na tejto krvnej línii, ale aj v Rusku a v zámorských kolóniách.
Majiteľ tohto stáda bol tým, kto vstúpil do literárneho sporu so sliezskymi chovateľmi o „zlaté rúno“ a viedol ho až do konca. Tento spor podnietil v roku 1859 leták s názvom „Hlas z púšte“, ktorý vydal dvorný radca von Dedovic. K tejto polemike sa ešte podrobnejšie vrátime, keď budeme hovoriť o sliezskom chove oviec typu Electoral...
...Niekoľko dní pred vlnárskym trhom vo Vroclave, ktorý sa konal v roku 1859, vystúpil 1. júna dvorný radca von Dedovic, bývalý riaditeľ ovčínov v Kuchelna (Chuchelná) a Borutine, na verejnosť s letákom nazvaným „Hlas z púšte“. V ňom sa usiloval všetkými možnými spôsobmi zdiskreditovať meklenburský chov oviec Negretti a vyzýval svojich krajanov, aby svoje mimoriadne jemnovlnné ovce „nemeklenburčili“.
Len máloktorým meklenburským stádam bol ochotný priznať pôvod z čistokrvnej merinskej krvi. Pritom úplne zabúdal na to, že aj vo väčšine mimoriadne preslávených sliezskych stád možno preukázať väčší či menší podiel krvi miestnych krajových oviec.
Hoci pripúšťal, že meklenburské ovce Negretti majú bohatšie rúno, príčinu tejto skutočnosti nechcel hľadať ani tak v cielene zvolenom šľachtiteľskom zámere tamojších schopných chovateľov, ale predovšetkým v podnebí a geografickej polohe. V dôsledku toho podľa neho „Meklenburčania nemohli vyšľachtiť takú ušľachtilú, mimoriadne jemnú vlnu ako v Sliezsku“.
Do istej miery treba uznať, že tieto životné podmienky Meklenburčanom prinajmenšom značne sťažovali dosiahnutie takého vysokého stupňa jemnosti vlny, aký sa dosahoval v Sliezsku. Pán dvorný radca však úplne stratil zo zreteľa, že keby sa sliezska ovca presadila v Meklenbursku a chovala sa tam niekoľko generácií, práve v dôsledku pôsobenia tamojších životných podmienok by nepochybne stratila vysoký stupeň jemnosti, ktorý mala vo svojej domovine. Naopak, ovca prenesená z Meklenburska do Sliezska by túto jemnosť počas niekoľkých generácií bezpochyby získala, aj keby sa tam chovala v podmienkach úplne príbuzenského párenia.
Jeden zásadný bod však ponechal celkom bez povšimnutia. Išlo o mimoriadne dôležitú skutočnosť, že Meklenburčania si svojím šľachtiteľským smerovaním vyšľachtili mohutné, zdravé ovce bez dedičných chorôb. V Sliezsku sa, naopak, choroba nazývaná klusavka (Traberkrankheit) šírila v takej miere, že, ako už bolo povedané, samotná existencia tamojších stád bola ohrozená, ak sa do nich nepodarilo priviesť čerstvú krv. Takýto plemenný materiál s podobným šľachtiteľským zameraním sa pritom dal nájsť už iba v Meklenbursku.
Ani väčší telesný rámec meklenburských oviec Negretti nechcel von Dedovic vo svojej zaujatosti v prospech vtedajších sliezskych oviec uznať. Ich zdanlivo prekvapujúcu veľkosť pripisoval výlučne väčšej hĺbke vlnového rúna, teda väčšej dĺžke vlny.
Napriek tomu zašiel dokonca tak ďaleko, že meklenburským ovciam nepriznal ani vyššiu hmotnosť ostrihanej vlny než sliezskym. Ako dôvod uvádzal, že jemnejšia vlna je ťažšia.
S týmto úplne mylným názorom som sa, na moje prekvapenie, stretol ešte aj v nedávnej dobe, dokonca v tomto roku 1876, na zhromaždení Sliezskeho ovčiarskeho spolku vo Vroclave 1. mája. Naozaj títo páni nevedia, že medzi hrubšími a jemnejšími vlnovými vláknami nie je nijaký rozdiel v ich špecifickej hmotnosti? (Pozri I. diel, s. 242.)
V niekoľkých článkoch sa proti tomuto „Hlasu z púšte“ postavil statkár a majiteľ kmeňových stád Hofschläger z Weißinu, ktorý sa s plnou rytierskou rozhodnosťou zastal meklenburských oviec Negretti.
Neuspokojil sa iba slovnou obranou proti týmto mylným názorom. Vyhlásil, že je pripravený aj prakticky dokázať ich neudržateľnosť a zastaranosť, a ponúkol von Dedovicovi stávku vo výške sto zlatých louis d’or.
Každý z nich mal v júni 1860 v Berlíne predviesť šesť zvierat, a to:
1. Barana staršieho ako dva roky.
2. Barana mladšieho ako dva roky.
3. Baranie jahňa mladšie ako trištvrte roka.
4. Bahnicu staršiu ako dva roky.
5. Bahnicu mladšiu ako dva roky.
6. Jahnicu mladšiu ako trištvrte roka.
Ďalšou podmienkou navrhovanej stávky bolo čestné vyhlásenie, že všetky zvieratá sa narodili v kmeňových stádach oboch účastníkov a boli ostrihané v máji alebo júni 1859.
Ak by sa termíny strihania líšili o viac než 14 dní, tento rozdiel sa mal zohľadniť a hmotnosť vlny sa mala pomerne upraviť podľa počtu dní.
Šesť zvierat každého účastníka sa malo ostrihať pod dohľadom uznávaného významného riaditeľa ovčína a dvoch súkenníckych továrnikov. Vlna sa následne mala vyprať spôsobom používaným v priemyselnej výrobe a potom sa mala určiť peňažná hodnota vlny zo všetkých šiestich zvierat každého účastníka.
Víťazom stávky sa mal stať ten, ktorého šesť zvierat dosiahne pri predaji vyššiu peňažnú hodnotu vlny, a to na základe jej množstva aj kvality.
Navrhovateľ stávky zjavne zamýšľal jej prostredníctvom dokázať, že šľachtiteľský smer uplatňovaný v Meklenbursku najlepšie zodpovedá dobovým trendom.
O vhodnosti či nevhodnosti tejto stávky sa vtedajšia tlač rozsiahlo a opakovane sporila. Podrobnejšie sa tým zaoberať by nás však odviedlo príliš ďaleko. Celá záležitosť sa napokon vyriešila tým, že navrhovaná stávka nebola prijatá, pán dvorný radca von Dedovic si však už v roku 1865 sám kupoval ovce z Meklenburska pre sliezske stáda, a tak aj on pomáhal tieto stáda „meklenburčiť“. Napokon dokonca sám prevzal šľachtiteľské vedenie lenschowských stád.
Ani jeho krajania z bližšieho okolia sa nedali odradiť zúfalým volaním „Hlasu z púšte“ a naďalej dovážali plemenné zvieratá z Meklenburska.
Napriek tomu, že tento boj prebiehal na oboch stranách s mimoriadnou energiou — a, žiaľ, musíme povedať, aj s prudkou zatrpknutosťou — vidíme, že ku koncu tejto etapy sa zavádzanie meklenburských baranov Negretti do sliezskych stád každým rokom čoraz viac rozširovalo.
Tam, kde sa výber uskutočnil rozumne, kde sa dbalo na ušľachtilú vlnu, ktorá nebola príliš dlhá, a kde sa pri výbere vyhýbali príliš bohatým, valcovitým kožným záhybom a príliš hrubej, hubovitej koži, prinášalo toto kríženie najskvelejšie výsledky.
Mohli by sme uviesť množstvo sliezskych stád, ktoré vďačili tomuto zušľachťovaciemu zásahu za samotné zachovanie svojej existencie. Následne získali veľký telesný rámec, hlboký trup a bohaté rúno, vďaka čomu poskytovali súkennícku vlnu takej vysokej ušľachtilosti a jemnosti, akú mohol požadovať aj ten najnáročnejší výrobca pri zhotovovaní najhodnotnejších tkanín.
Sliezske stáda sa v dôsledku takéhoto osvieženia krvi nestali ani náročnejšími na výživu než predtým, keď ich tvorili malé, šľachtením až príliš vyhranene formované ovce typu Electoral.
Je pravda, že takto pretvorené stáda nedosiahli mimoriadnu schopnosť výkrmu ani skorú zrelosť. To totiž nepatrilo k charakteristickým vlastnostiam oviec Negretti. Prinajmenšom sa však nestali menej vhodnými na výkrm, než boli staré sliezske stáda, ktoré tiež spotrebúvali značnú časť prijatého krmiva na tvorbu nadmerného množstva bezcenného mastného potného výlučku.
Túto skutočnosť nám ukázal Elsner von Gronow vo svojich mimoriadne rozsiahlych a dôkladne vykonaných pokusoch (Wochenblatt der Annalen der Landwirtschaft in den königlich preußischen Staaten, 1861, č. 6 a č. 21).
Aj malé zvieratá sa vzhľadom na pomerne väčší povrch tela vzhľadom na svoju hmotnosť ťažšie vyživujú než zvieratá väčšie.
Vo veľkej časti Sliezska, predovšetkým v Hornom Sliezsku, navyše ani nebolo zvlášť účelné produkovať vo významnejšom počte zvieratá vhodné na výkrm. Miestne obyvateľstvo bolo v tom čase celkovo málo početné a nie príliš zámožné, takže ešte nepredstavovalo spoľahlivý odbytový trh, na ktorom by sa dali dosiahnuť dobré ceny. Spoliehať sa výlučne na vývoz jatočných a výkrmových zvierat bolo pritom vždy veľmi riskantnou špekuláciou.
V inzeráte na predaj baranov v roku 1869, ktorý dal uverejniť Hospodársky úrad grófky Laury Henckel von Donnersmarck - A. Bobertag,
je spomenutý aj von Dedovic ako vedúci ovčína Stein.
18.10.1869 - inzeráť na predaj baranov, panstva grófky Laury
Henckel v Steine.
zdroj: Schlesische Landwirthschaftliche
Zeitung: organ der Gesammt Landwirthschaft
Predaj baranov v čistokrvnom merinovom stáde v Steine (Kamień), ¼ míle (cca 1,9 km) od železničnej stanice Sibyllenort (Szczodre), začína 10. novembra.
Stádo je úplne zdravé, teda bez výskytu klusavky, a za kvalitu vlny predvádzaných zvierat ručí meno vedúceho ovčína, dvorného radcu von Dedovic.
Na požiadanie budú k železničnej stanici Sibyllenort pristavené vozy.
Hospodársky úrad grófky Laury Henckel von Donnersmarck.
A. Bobertag.
[779]
Situačná mapa zámku a panstva Stein a železničnej stanice Sybillenort.
rok 1893, 1:100 000 , zdroj: Composite: 424. Breslau. Composite 424, Inštitúcia:David Rumsey, autor: Reichsamt fur Landesaufnahme.
Stajne Stein a žrebčín Mirkau
Ako už bolo spomenuté v parku pri zámku Stein (Kamień) Henckelovci dali postaviť stajňe s kočiarňou. Taktiež pravdepodobne v Mirkau (Mirków) gróf Hugo Henckel dal vybudovať aj žrebčín. Tento tam fungoval krátko niekedy od začiatku roku 1866 do konca roka 1867, teda približne dva roky.
Stajne pri zámku Stein mali prízemie a podkrovie. Na prízemí sa nachádzali napr. boxy pre kone, kočiareň, sedlovňa, stajňa pre kočiarové kone, izby atď.
V podkroví s trámovým stropom bol senník, izby a komory.
Pohľad na hlavnú fasádu a prierez konskej stajne, 30. decembra 1868. Zdroj: Architekturmuseum, Technische Universität Berlin
Pôdorys stajní-kočiarne so slovenskými názvami, 12.01. 1869. Zdroj: Architekturmuseum, Technische Universität Berlin
V rakúsko-uhorských periodikách sa v polovici roku 1865 objavuje správa, že gróf Hugo Henckel premiesti svôj žrebčín z Weißenau pri Wolfsbergu do Mirkau (Mirków).
30.07.1865 - gróf Henckel plánuje presun žrebčína do Mirkau.
zdroj: Fremden-Blatt
Denné správy
Videň, 30. júl.
...
Kým sa spočiatku uvádzalo, že gróf Henckel zamýšľa presťahovať svoj výcvikové centrum z Nacla do Rakúska a už sa preto hľadal vhodný pozemok v blízkosti Viedne, teraz sa ukazuje, že výcvikový ústav nielenže zostane v Nacle, ale aj žrebčín vo Weissenau v Korutánsku bude premiestnený do pruského Sliezska.
Nové zariadenie bolo vybudované v Mirkau pri Vroclave, stavby sú dokončené a v najbližšom čase sa tam uskutoční presťahovanie celého stáda koní z Weissenau.
„Sport“ píše, že môžeme len hlboko ľutovať, že slávna stajňa grófa Henckela už nebude patriť medzi rakúske a že potomstvo ušľachtilej Henckelovej krvnej línie bude v budúcnosti vylúčené z rakúskych chovateľských pretekov a zo súťaží určených pre rakúske kone.
Náš chov plnokrvníkov tak stráca významný a rozhodne nie zanedbateľný impulz.
V predchadzajúco článku sa spomína, že stavby žrebčína v Mirkau „sú dokončené”. Vodítko, kde by sa mohol nachádzať tento žrebčín, by nám mohla dať poľská publikácia k ochrane pamiatok pre obec Długołęka. V histórii Starého Mirkowa (Mirkau) sa píše, že túto obec vlastnil rod Henckel von Donnersmarck do roku 1876 a potom ju rovnako ako Stein predali rodine Klitzing. Dôležitejšie je ale to, že:
„Nie je vylúčené, že dodnes zachované neogotické tehlové hospodárske budovy bývalého majera (folwarku, hospodárskeho dvora) vznikli súčasne s výstavbou nového paláca v Kamieni, približne okolo roku 1860.”
Dá sa tak predpokladať, že neogotický žrebčín Huga a Laury Henkel-Donnersmarck bol umiestnený práve v tomto hospodárskom dvore. Približne na dva roky tu gróf Hugo umiestnil časť svojich chovných a dostihových koní.
13.08.1865 - gróf Henckel premiestni iba časť žrebčína do Mirkau.
zdroj: Neues Fremden-Blatt
Časopis „Sport“ môže z najlepšieho zdroja oznámiť, že gróf Henckel v žiadnom prípade nezamýšľa presťahovať celý svoj žrebčín z Weißenau do Mirkau v Pruskom Sliezsku. Naopak, časť chovných kobýl, a to tých najlepších, zostane vo Weißenau, takže ich potomstvo sa bude aj naďalej zúčastňovať na dostihoch rakúskych plnokrvníkov.
Správy o rozdelení stajne medzi Mirkau a Weißenau, potvrdzuje
aj Všeobecná kniha žrebčínov Rakúsko-Uhorska z roku 1867.
Podľa nej bolo v žrebčíne Mirkau (či Mürkau) jedenásť chovných anglických plnokrvných kobýl a dvaja takýto plemenný žrebci. Podobne vo Weißenau bolo uvedených jedenásť takýchto chovných kobýl.
Koncom roku 1867 však periodiká píšu, že gróf v roku 1866 premiestnil žrebčín z Wießenau do Mirkau ale už sa vracia naspäť do Rakúska.
12. 09 1867 - Žrebčín grófa Henckela sa vracia späť z Mirkau do Weißenau.
zdroj: Klagenfurter Zeitung
Rôzne správy
…
Žrebčín grófa Henckela-Donnersmarcka, ktorý bol minulý rok presťahovaný z údolia Lavanttal do Mirkova (Mirkau) v Pruskom Sliezsku, sa vracia späť do Weißenau pri Wolfsbergu. Ako dôvod sa uvádza, že gróf vďačí za mnohé víťazstvá, ktoré tento rok dosiahol na rôznych dostihoch, práve korutánskym koňom, a že Mirkov sa neukázal pre žrebčín taký výhodný ako Weißenau. Pre údolie Lavanttal je tento návrat v každom prípade prínosom. Pán gróf 8. tohto mesiaca do Wolfsbergu nedorazil, avšak jeho príchod bol telegraficky oznámený na 12. tohto mesiaca.
Dôvod presunu hugovho žrebčína tentoraz zo Steinu (neďaleko od Mirkau) nám upresňujú správy pre snemovňu reprezenantov Pruska z obdobia 1873-1874. Píše sa tu o poklese žijúcich plnokrvných žriebät v roku 1873 aj v dôsledku presťahovania plnokrvného žrebčína grófa Huga Henckela von Donnersmarcka zo Steinu v Sliezsku do Rakúska v roku 1868, ku ktorému došlo v dôsledku zvýšenia tamojších dostihových cien.
11 januára 1868 sa v periodiku Hippologische Blätter uvádza inzerát zo žrebčína Weißenau na troch plemenných žrebcov St. Gilesa, Gilesa the First a Palestra, ktorý budú za poplatky pripúšťaný ku kobilám.
Podľa knihy o chove koní v Rakúsko-Uhorsku, z roku 1894, grófova stajňa v tomto čase pozostávala z dvoch žrebcov, dvanástich chovných kobýl a ich žriebät a bol chovaný výlučne na dostihy.
Podľa biografie Huga Henckela z roku 1892 bol žrebčín v Mirkau umiestnený už v roku 1862, čo je ale nepravdepodobné pretože pravdepodobne vtedy panstvo Henckelovci ešte nevlastnili.
S najväčšou pravdepodobnosťou bol teda žrebčín Huga Henckela premiestnený z Wießenau do Mirkau v roku 1866 (pravdepodobne začiatkom) strávil tu dva roky a pravdepodobne na konci roku 1867 sa žrebčín presunul naspäť do Wießenau. Dôvodom boli s najväčšou pravdepodobnosťou pretože rakúske dostihy začali vyplácať oveľa vyššie dostihové výhry (rennpreise).
zdroje:
[*1] Dubiel, J. (2025, August 29). KAMIEŃ /Stein, Steine/. Zamki, pałace, dworki. link: 🔗
[*2] Miniewicz, M. (n.d.). Pałac jak z bajki – Kamień (gmina Długołęka). Powiat Wrocławski. powiatwroclawski.pl, link: 🔗
[*3] KrysMich. (2020). Kamień. link: 🔗
[*4] Ceglecka-Rybka, I., Dymarska, E., Grajewski, G., Łaciuk, A., Ornatek, A., & Staniszewska, W. (1992). Wytyczne konserwatorskie do planu zagospodarowania przestrzennego gminy Długołęka województwo wrocławskie. Regionalny Ośrodek Studiów i Ochrony Środowiska Kulturowego we Wrocławiu.
[Usmernenia v oblasti ochrany pamiatok pre územný plán obce Długołęka (Vroclavské vojvodstvo). Regionálne centrum pre výskum a ochranu kultúrneho prostredia vo Vroclave.]
[*5] Janke Heinrich· (1867). Die Grundzüge der Schafzüchtung. Mit besonderer Berücksichtigung der deutschen Merinozucht [Základy chovu oviec. So zvláštnym zreteľom na chov nemeckého merino plemena].
[*6] Mayer Otto (1867). Allgemeines
österreichisches und ungarisches
GESTÜT-BUCH. Viedeň.
[Všeobecná kniha žrebčínov Rakúsko-Uhorska].
LAURA HENCKEL A PANSTVO WEIẞENAU
V malebnom rakúskom údolí Lavanttal, obklopenom scenériou Lavanttalských Álp, sa rozprestiera historické panstvo Weißenau.
Dnes veľkostatok so zámkom situovaný v spolkovej krajine Korutánsko pri obci Sankt Marein, juhozápadne od mesta Wolfsberg.
Mapa okolia mesta Wolfberg, rok 1881, Weißenau vyznačené zelenou, zámoķ červenou farbou, St. Marein, Reideben a Neudau - modrou, Wolfsberg - červenou.
zbierka: Kongresová knižnica, Washington, DC, USA.
Panstvo dostalo meno po Andreasovi Weissovi, ktorému patrilo na začiatku 16. storočia.
Potom sa tu vystríedalo niekoľko majiteľov a v roku 1856 ho, za účelom chovu koní, kúpil gróf Hugo Henckel Donnersmarck za 50 tisíc zlatých.
V roku 1857 do Wießenau gróf premiestnil významnejšiu časť žrebčína z
panstva Reideben, kde sa dovtedy nachádzal.
Kone, ktoré ostali v Reideben potom v decembri 1858 predal na dražbe vo Viedni.
10.12.1858 - Úplné zrušenie žrebčína v Reidebene a jeho predaj na aukcii.
zdroj: Fremden-Blatt
22293-1 Aukcia.
Vzhľadom na úplné zrušenie žrebčína v Reideben v Štajersku[?], ktorý patrí grófovi H. Henckelovi von Donnersmarckovi, budú všetky tamojšie plemenné žrebce a chovné kobyly plnokrvného plemena predané formou verejnej dražby tým, ktorí ponúknu najvyššiu sumu; platba musí byť vykonaná ihneď v hotovosti.
Predaj sa uskutoční 15. decembra tohto roku o 12:00 hodine napoludnie, vo Viedni, v zimnej jazdiarni (Winterreitschule) pána Jakoba Schawela. Na predaj sú určené tieto zvieratá:
Žrebce.
1. Midhope, hnedák, narodený v roku 1853, po otcovi Stotterley, z matky Mabel.
2. Bolero, hnedák, narodený v roku 1852, po otcovi Elis alebo Bastoral, z matky Saltarella. 3. Prophet, hnedák, narodený v roku 1852, po otcovi Elis alebo Bastoral, z matky Tarquinia.
4. Ibrahim, hnedák, narodený v roku 1865, po otcovi Hartneitstein (syn Sira Herculesa), z matky Bidpodet.
Chovné kobyly.
1. Lady Free, hnedka, narodená v roku 1850, po otcovi Freemann, z matky All-round-my-hat; pripustená žrebcom Hartneitstein, posledné pripustenie dňa 8. februára.
2. White Stockings, hnedka, narodená v roku 1850, po otcovi Elis, z matky Her Majesty.
3. Jessica, hnedka, narodená v roku 1854, po otcovi Elis, z matky Vidpodet (po otcovi Sheet Anchor).
4. Sarcastic, hnedka, narodená v roku 1854, po otcovi Charbron, z matky (dcéry žrebca Satirist); pripustená žrebcom Hartneitstein, posledné pripustenie dňa 4. apríla.
5. Masureck, hnedka, narodená v roku 1840, po otcovi Cacus, z matky Mulebird, pripustená žrebcom Hartneitstein; naposledy pripustená 7. apríla.
6. Joly, kobyla, nar. 1849, po Elis z matky Zarquinia, pripustená žrebcom Hartneitstein; naposledy pripustená 9. apríla.
7. Vielka, kobyla, nar. 1847, po Loutherbourg z matky Rajured, pripustená žrebcom Hartneitstein; naposledy pripustená 28. mája.
8. Lucia, kobyla, nar. 1848, po Elis z matky Lady Ishmael, pripustená žrebcom Sheet Anchor; naposledy pripustená 10. mája.
9. Helen, kobyla, nar. 1848, po Loutherbourg alebo Otis z matky Masured, pripustená žrebcom Hartneitstein; naposledy pripustená 28. mája.
10. Herculeana, čierna kobyla, nar. 1839, po Sir Hercules z matky Omiliana (otec Ephesus).
11. Enterprise, hnedka, nar. 1850, po Liverpool Junior z matky Fair Louisa (otec Ephesus).
12. Butterfly, nepripustená.
13. Touchstone, kobyla (polokrvná).
14. Esmaralda, to isté.
15. Sylphida, to isté.
16. Kobyla po Hercules, to isté.
Poznámka: Všetky vyššie uvedené kone – niektoré čistokrvného anglického pôvodu, iné anglického pôvodu – sú dobre známe a vysoko cenené pre svoje dostihové výkony. K 1. decembru tohto roka sú ustajnené vo viedenskom Freudenau a sú prístupné verejnosti.
Pohľad na Weißenau, zámok s hodinovou vežou, vyhotovené: 02.01.2012, autor: [AlexM8] link:🔗 Licencia: CC BY-SA 3.0
Zámok Weißenau, vyhotovené: 29.08.2014, autor: [Johann Jaritz] link:🔗 Licencia: CC BY-SA 3.0
Hodinová veža zámku Weissenau, vyhotovené: 03.01.2012, autor: [AlexM8] link:🔗 Licencia: CC BY-SA 3.0
Začiatkom roka 1866, gróf Henckel presunul časť žrebčína nakrátko do Mirkau v pruskom Sliezsku, ale
koncom roka 1867 už tlač píše o jeho návrate späť.
15.10.1867 - Žrebčín grófa Henckela sa sťahuje z Mirkau do Weißenau.
zdroj: Jagd Zeitung
Úvahy o pretekoch na Smíchove.
...Práve v týchto chvíľach sa žrebčín grófa Henckela – doteraz sídliaci v Mürkau v pruskom Sliezsku – sťahuje cez Viedeň do Weisenau v Korutánsku. Tento návrat predstavuje významný prínos pre šport v Rakúsku, ako aj pre záujmy nášho domáceho chovu plnokrvníkov. Tohtoročné správy z dostihového diania, rovnako ako tie z predchádzajúcich rokov, radia stajňu grófa Henckela medzi popredné dostihové stajne na kontinente. Výkony koní, ako sú Funambulist v Baden-Badene, Highlander vo Viedni či Salamander – a ďalší – bez problémov znesú porovnanie s koňmi z Francúzska či Anglicka. Ba čo viac, tohtoročné úspešné vystúpenia našich koní v zahraničí upútali pozornosť tamojších chovateľov a športových nadšencov natoľko, že jeden z našich najuznávanejších odborníkov dostal viacero žiadostí o sprostredkovanie kúpy ročiakov odchovaných v Rakúsku pre zahraničných klientov. Slávny úspech koňa menom Büszke tak prináša úžitok nielen jeho šťastnému majiteľovi, ale celému chovnému programu, z ktorého tento kôň pochádza.
Vráťme sa však k návratu žrebčína grófa Henckela: každý chovateľ s vážnymi ambíciami túto skutočnosť určite privíta s uspokojením. Je pravda, že gróf Henckel v poslednom čase úplne ovládol rakúsku dostihovú scénu; práve preto však vyvolal medzi ostatnými športovými nadšencami reakciu – reakciu, ktorá už v tomto roku priniesla svoje ovocie a v budúcnosti ešte dôslednejšie oddelí zrno od pliev. Priemerné či podpriemerné jedince budú odhalené tak zreteľne, že stratia akékoľvek postavenie a ich beznádejná existencia sa skončí – čo je nepochybne výhoda, keďže nekvalitné plnokrvníky môžu napáchať len škody, zatiaľ čo kvalita – akonáhle je takto rozpoznaná – bude ocenená podľa svojej skutočnej hodnoty.
Gróf Henckel môže celkom iste získať ešte mnoho ďalších vavrínov; no ak by predsa len nastal čas, keď jeho kone nebudú v dostihových výsledkoch trvalo obsadzovať popredné priečky, určite to tomuto veľkorysému džentlmenovi prinesie isté uspokojenie – vedomie, že to bol práve on, kto svojich súperov vyburcoval k víťazstvu.
V roku 1869 gróf Hugo Henckel presunul žrebčín z Weißenau do Nedau vo Wolfsbergu, kde
predtým dal postaviť prvotriedne zariadenia.
13.07.1870 - Vzorový žrebčín v Neudau.
zdroj: Klagenfurter Zeitung
Kúpele Preblau v hornom údolí rieky Lavant.
…Hoci už bezprostredné okolie kúpeľného miesta ponúka pestrú škálu pôvabných lesných scenérií, nadšený turista má možnosť podniknúť aj veľmi zaujímavé výlety do blízkeho okolia. Za osobitnú zmienku stojí veľkolepý zámok „Wolfsberg“ – navrhnutý vo veľkorysom štýle a zariadený s vkusom i eleganciou – ktorý je majetkom známeho chovateľa koní, grófa Huga Henkela von Donnersmarcka. Sídlo, postavené podľa vzoru anglického hradu Windsor, ponúka výhľad na celé dolné údolie rieky Lavant – údolie, ktoré sa môže smelo rovnať tým najkrajším krajinám vo Švajčiarsku. Zámok „Waldenstein“, ktorý taktiež patrí grófovi a nachádza sa v hlbokej, mimoriadne romantickej tiesňave, zaručene očarí každého milovníka prírody.
Z „Neudau“ – vzorového žrebčína – pochádza mnoho grófových vynikajúcich plnokrvníkov, ktoré víťazia na dostihových dráhach po celej Európe a získali si už široké uznanie. Areál zahŕňa prvotriedne stajne pre chovné kobyly, ako aj dve samostatné budovy postavené vo švajčiarskom štýle, ktoré slúžia ako ustajnenie pre ročiaky. Medzi týmito stavbami sa rozprestierajú výbehy – s rozlohou približne 10 rakúskych „Jochov“ (cca 5,75 ha) –, kde sa tieto ušľachtilé zvieratá môžu voľne pohybovať po šťavnatých trávnatých lúkach a posilňovať si končatiny. Toto zariadenie, ktoré nemá na európskom kontinente obdobu, púta veľkú pozornosť laikov i odborníkov. Prínos, ktorý tento podnik prináša regiónu – najmä v oblasti šľachtenia koní –, je nesmierny.
...
Od začiatku roka 1870 sa potom v tlači objavujú správy o žrebčine Neudau vo Wolfsbergu.
01.01.1870 - Od 15. februára do konca mája 1870 budú pôsobiť v plemenitbe nasledujúce žrebce.
zdroj: Sportblatt: Centralblatt für die Interessen der Pferdezucht und des Sports.
Správy zo žrebčína. Plemenné žrebce.
V žrebčíne Wolfsberg v Korutánsku budú od 15. februára do konca mája 1870 pôsobiť v plemenitbe nasledujúce žrebce plnokrvného anglického koňa, ktoré sú majetkom grófa Henckela von Donnersmarcka st.:
Giles I., hnedák, 10-ročný, po St. Giles z matky Lady Shrewsbury — poplatok: 400 zlatých v rakúskej mene.
Mercury, hnedák, 5-ročný, po Lambton z matky Starlight — poplatok: 200 zlatých v rakúskej mene.
Palestro, hnedák, 12-ročný, po Fitz Gladiator z matky Lady Saddler — poplatok: 200 zlatých v rakúskej mene.
Salamander, hnedák, 6-ročný, po Rataplan z matky Fandango — poplatok: 100 zlatých v rakúskej mene.
04.02.1870 - Narodenie dvoch žriebät s hviezdami v Neudau.
zdroj: Sportblatt: Centralblatt für die Interessen der Pferdezucht und des Sports
19.02.1870
Narodenia a pomenovania.
V žrebčíne grófa Henckela von Donnersmarcka v Neudau-Wolfsbergu priviedla 4. februára kobyla Emiliana na svet svetlohnedé žriebätko-samičku s hviezdou; otcom je Palestro. Žriebä je prihlásené do chovateľských dostihov v roku 1873 vo Vroclave a dostalo meno Espaniola.
Na tom istom mieste priviedla 4. februára kobyla Last Trial na svet žriebätko – svetlého ryžiaka s hviezdou a lysinou; otcom je Palestro. Žriebä je prihlásené do dostihov „Prague Produce Stakes“ v roku 1873 a do chovateľských dostihov v roku 1873 vo Vroclave; dostalo meno Thurza.
Grófka Laura získava Wießenau ako vdovské sídlo.
Po smrti grófa Huga Henckela (✝4. októbra 1890), získala panstvo Weißenau grófka Laura Henckel ako
vdovské sídlo. Pustila sa do rekonštrukcie zámku a dala ho prerobiť v romantickom historizujúcom štýle
Prerábku vykonal wolfsberský staviteľ Valentin Urbani.
Na zámku bola v tomto čase postavená štvorcová veža s hodinami a cimburím, na jej vrchu štyri malé strážne vežičky.
V zámku bola vybudovaná aj knižnica a kaplnka. Laura pri zámku dala vybudovať aj hospodárske budovy. V roku
1893 tu dala postaviť na rôzne štýly bohatú administratívnu budovu s konskou stajňou a kočiarňou.
Táto budova tiež nazývaná hosťovský dom má nad vchodom umiestnené erby Henckel a Kászonyi.
Hospodárska budova zámku Weissenau, vyhotovené: 29.08.2014, autor: [Johann Jaritz] link:🔗 Licencia: CC BY-SA 3.0
Spojený erb Henckel-Kászonyi nad vchodom do hospodárskej budovy zámku Weissenau, vyhotovené: 29.08.2014, autor: [Johann Jaritz] link:🔗 Licencia: CC BY-SA 3.0
Po dokončení prestavby zámku Weißenau, grófka Laura na jeseň 1892 usporiadala oslavu, na ktorú pozvala
240 ďetí z neďalekej školy zo St. Marein. Na lúkach pri zámku pre žiakov pripravila rôzne hry s bohatými cenami
a výdatnú hostinu. Grófka
13.09.1892 - Grófka Laura Henckel usporiadala školskú slávnosť pre 240 detí.
zdroj: Lavanttaler Bote
24.09.1892
Zámok Weißenau. Školská slávnosť.
Školská slávnosť, ktorú 13. septembra usporiadala pre školské deti v St. Mareine na zámku Weißenau jej vysokorodená pani grófka Laura Henckel von Donnersmarck a na ktorú sa všetci tak vrúcne tešili, bola v plnom zmysle slova skutočným sviatkom radosti pre mladých i starých.
Obloha, ktorá ešte do posledného dňa minulého týždňa strašila mysle ľudí svojimi mračnami ťažkými od vody a mocne hrozila, že úplne pokazí očakávanú slávnosť, sa napokon umúdrila. Rozklenula sa v najčistejšej, prívetivej modrej nad celým širokým údolím a zahalila slávnosť do najkrajšieho zlatého lesku priateľského slnečného svitu.
Okolo jednej hodiny popoludní dorazil na miesto konania slávnosti úctyhodný zástup 240 školských detí, usporiadaných v úhľadných štvorstupoch, s vlajkami a za zvuku bubnov. Miestom bol hrací priestor na zelenej lúke na okraji lesa.
Radostné ovácie privítali pani grófku, keď sa osobne objavila na slávnostnom priestranstve v sprievode predsedu miestnej školskej rady a jeho zástupcu, pánov Josefa Ottitscha a Aloisa Hönlingera. Vtom pred zástup žiakov predstúpila v čistých bielych šatách žiačka III. triedy Josefa Ottitsch s kyticou kvetov a smelým hlasom predniesla nasledovný príhovor:
„Najmilostivejšia pani grófka!
Podľa Vášho želania a na základe láskavého a srdečného pozvania sa dnes školská mládež zo St. Mareinu zišla na zámku Weißenau, aby tu na školskej slávnosti mohla zažiť tie radosti, ktoré nám školákom najmilostivejšia pani grófka pripravila. Keď nám pán nadučiteľ priniesol tú radostnú zvesť, že najmilostivejšia pani grófka má tú veľkú dobrotu usporiadať pre nás školskú slávnosť, radosť nemala konca-kraja a 240 detských sŕdc sa silno rozbúšilo v očakávaní tohto dňa. Zároveň však v nejednom z nich dozrelo predsavzatie byť ešte poslušnejším a usilovnejším než kedykoľvek predtým, aby sme sa ukázali hodnými takejto pocty a odmeny. Mnohí z nás už určite poslali tichú modlitbičku za Vaše blaho, najmilostivejšia pani grófka, k dobrotivému Otcovi nad hviezdami. Keďže takto budeme konať všetci a opakovane, vyjadrujeme Vám tým, najmilostivejšia pani grófka, našu vďačnosť. Nech Vás milý Boh za Vašu dobrotu a lásku tisícnásobne požehná! A on tak určite urobí, veď detské prosby prenikajú až cez oblaky. Prosíme najmilostivejšiu pani grófku, aby nás láskavo prijala, určila nám miesto na hranie a podľa možnosti aj osobne sledovala naše detské hry. Veď len v prítomnosti našej vznešenej darkyne môžeme prežívať tú najčistejšiu radosť, zatiaľ čo naše srdiečka Vám, vznešená pani, bijú ústrety s vďačnosťou. Preto Vás v mene všetkých spolužiakov prosím o milosť láskavo prijať tento list a kyticu.“
Vznešená pani s viditeľnou radosťou prijala krásnu kyticu kvetov a pobozkala poslušné dieťa na líca a čelo. Tento akt láskavej blahosklonnosti dojal mnohých z prítomných rodičov až k slzám.
Po odspievaní rezkého pochodového songu „Bite do bubnov a mávajte vlajkami“ („Rühret die Trommeln und schwenket die Fahnen”) sa školská mládež rozpŕchla po celom šírom ihrisku a nastal nesmierne pestrý život. Striedali sa tie najrozmanitejšie detské hry. Beh, naháňačky a chytanie ponúkali svieži obraz radostného mladíckeho ducha.
Všeobecný smiech a potlesk vyvolali kruhové tance, ktoré spoločne predvádzali starší chlapci a dievčatá, a najmä pantomíma sprevádzaná spevom všetkých žiakov: „Ako roľník seje ovos“.
Potom sa pristúpilo k vytúženému olovrantu. Pri dvoch dlhých stoloch boli bohato pohostené mnohé deti, chlapci a dievčatá oddelene. Bola radosť sledovať, ako výdatný pokrm – chlieb, teľacie a údené mäso – mizol medzi usilovne pracujúcimi ústami mladej stolovej spoločnosti obdarenej obrovským apetítom. A keď sa k tomu začal podávať „hruškový mušt“ z Thalheimu, ktorého zradnosť síce ešte nebola dostatočne preskúmaná, no napriek zriedeniu vodou bol žiadaný čoraz búrlivejšie, až vtedy detská temperamentnosť prepukla naplno.
Počas prestávky na oddych prednieslo umelecky zdatné spevácke kvinteto z Wolfsbergu pod vedením cisársko-kráľovského okresného školského inšpektora pána Franza Gönizera krásne, zvučné piesne. Zožalo za ne veľký potlesk od pani grófky i od prítomných panstiev, ktoré prišli ako hostia.
Medzitým boli osobám pomáhajúcim pri organizácii slávnosti pri osobitnom, kvetmi zdobenom stole najpozornejším spôsobom podávané vynikajúce osvieženia z grófskej kuchyne. Panstvo sa zatiaľ vydalo medzi stolujúce deti a prívetivo sa vypytovalo, ako im hostina chutí.
Po olovrante sa začali zábavné bežecké a súťažné hry, triafanie do hrncov (topfschlagen) a skákanie vo vreciach. Súťaživosť bola o to väčšia, že sa dali vyhrať jasne svietiace strieborné mince. Páni J. Ottitsch a A. Hönlinger usilovne pomáhali pri riadení hier. Prvý menovaný sa opakovane nechal deťmi prenasledovať ako živý cieľ, no vzápätí sa zmenil na unikajúceho práporčíka, ktorý bežal širokým oblúkom a víťazovi dovolil dobehnúť ho až priamo pred pani grófkou.
Všeobecnú veselosť vyvolalo triafanie do hrncov a skákanie vo vreciach. Nevidiaci triafači hrncov totiž udierali palicami poriadne vedľa cieľa a „poskakujúci pretekári“ vo vreciach sa zo všetkých síl snažili dosiahnuť blikajúci zdroj strieborných mincí v ruke pani grófky. Pritom nejeden z nich spadol tesne pred cieľom v orientálnej pokore k nohám vznešenej dámy, čím prišiel o prvú cenu.
Pani grófka mala ešte tú láskavosť, že si vypočula verše a básne od niekoľkých poslušných žiačok a rozdala im za ne darčeky. Následne žiaci zoradení na odchod zaspievali pieseň „Zlatá pútnická palica“ („Einen goldnen Wanderstab”).
Pán predseda Josef Ottitsch, ktorý pre každú príležitosť nájde srdečné slová, vyjadril v mene miestnej školskej rady, učiteľského zboru a rodičov, no predovšetkým v mene nadšenej mládeže, pani grófke to najúprimnejšie poďakovanie za usporiadanie tejto slávnosti a za nemalé finančné obete, ktoré na ňu vynaložila.
Slávnosť, ako uviedol rečník, priniesla radosť a oddych pre mladých aj starých. Keďže vznešená pani vykonala na mládeži kresťanský skutok lásky v duchu slov božského priateľa detí „Nechajte maličkých prísť ku mne“, požehnanie zhora jej bude za to istou odmenou. S prosbou o ďalšiu priazeň voči škole a školskej mládeži zakončil svoj prejav trojnásobným „Sláva!“ na počesť pani grófky, do ktorého sa mládež a všetci prítomní radostne zapojili.
Bielo odeté dievčatko, Viktoria Falk, potom predstúpilo s kyticou kvetov a prednieslo báseň „Nechajte maličkých prísť ku mne“ a k nej pripojenú alegóriu venovanú pani grófke, odkazujúcu na usporiadanú detskú slávnosť. Bojazlivý hlas útleho, bledého dieťaťa a trasúca sa slzička v jeho veľkom oku prezrádzali, ako hlboko mu úzkosťou búšilo malé srdiečko. Možno by nejaký vidiaci v tichej komôrke jeho srdca dokázal prečítať tajnú prosbu: „Vznešená pani, och, prijmi ma k sebe!“ Pani grófka, pohnutá vnútorným dojatím, prosté dievčatko znova pobozkala, pričom toto gesto priazne znamenalo viac, než dokážu vyjadriť akékoľvek krásne slová.
Pán nadučiteľ Anton Ragotznig potom vystúpil s príhodným predpokladom, že usporiadanie školskej slávnosti platí aj ako oslava šťastného dokončenia veľkolepej prestavby starého zámku Weißenau, ktorý teraz stojí v omladenej kráse a je ozdobou celého kraja. Predniesol báseň vystihujúcu túto situáciu, ktorá bola prijatá s veľkým potleskom.
Zástupca predsedu, pán Alois Hönlinger, na záver v štýlovej a zmysluplnej reči s uznaním spomenul učiteľov, ktorí sa obetavo podieľali na úspešnom priebehu slávnosti a pre svoju svedomitosť v školskej službe sa tešia všeobecnej úcte. Potom, čo ich vrelo odporučil do priazne pani grófky, navrhol spoločné zvolanie „Sláva!“, ktoré bolo mocne zosilnené zborom všetkých prítomných. Toto zvolanie patrilo učiteľom, pánom z hudobného kvinteta, ktorí svojím spevom obohatili slávnosť, ako aj všetkým prítomným rodičom nakloneným tunajšej škole.
Rozlúčková pieseň, ktorú vzápätí školská mládež spustila, vyznela do slov vďaky:
Veľká vďaka, tisíc vďaka, vďaka najúprimnejšia za túto radostnú detskú slávnosť!
Nech Boh za to požehná vznešenú paniu, nech na ňu hľadí s otcovskou dobrotou!
Veľká vďaka, tisíc vďaka, vďaka najúprimnejšia za túto radostnú detskú slávnosť!
Obdarená vianočkami so sladkým korením (tzv. „Weißbrotstrützl“), sa jasajúca mládež, zväčša v sprievode rodičov, okolo šiestej hodiny večer rozišla do všetkých strán, zatiaľ čo pred južným priečelím zámku „Neu-Weißenau“ harmonické tóny spevavého Wolfsberkského kvinteta ešte vysielali vďačný večerný pozdrav smerom nahor k veľkodušnej panej, ktorá mládeži takýto sviatok radosti darovala.
24.09.1892 - Poďakovanie grófke Laure Henckel za usporiadanie oslavy pre 240 školákov zo St. Marein.
zdroj: Lavanttaler Bote
Poďakovanie.
Dňa 13. septembra usporiadala vznešená grófka Laura Henckel von Donnersmarck na zámku Weisenau školskú slávnosť pre 240 školákov zo St. Marein. Okrem toho venovala škole značnú finančnú čiastku na nákup učebných pomôcok. V mene školy a školákov vyjadrujú podpísaní svoju hlbokú vďaku.
St. Marein, 22. septembra 1892.
J. Ottitsch, predseda školskej rady.
Anton Ragossnigg, riaditeľ školy.
Opis zámku z roku 1901 spomína pri novoprerobenom zámku aj borovice, ktoré tam rastú dodnes.
10.11.1901 - Opis oblasti zámku Thürn so zmienkou zámku Wießenau.
zdroj: Kärntner Zeitung
Korutánsky fejtón.
Thürn v údolí Lavant.
...Priamo naproti Thürnu, smerom na východ, leží na návrší nad dedinou Siegelsdorf kostolík svätého Mikuláša;(St. Nikolaus). Podľa ľudovej povesti bol v jeho blízkosti, na neposvätenej pôde, pochovaný posledný z rodu Eibiswalderovcov, Veit Georg, pretože tvrdohlavo zotrvával pri luteránskom vyznaní a v ňom aj zomrel; a medzi ľuďmi sa hovorí, že jeho duch straší o polnoci na zámku.
Naľavo od Thürnu sa na kopci ovenčenom borovicami rozkladá v novom štýle obnovený zámok Weißenau, ktorý slúži ako vdovské sídlo ríšskej grófky Henckel von Donnersmarck. Obďaleč sa nachádza pôvabná farská dedina Sankt Marein so svojím veľkým, dvojvežovým kostolom, ktorý sa vyníma v tom najkrajšom šate.
Na južnom svahu otvoreného, slnečného kopca, na ktorom stojí zámok Thürn, sa rozprestierajú bujne rastúce viniče, pripomínajúce skôr južnejšie kraje, ktoré v teplých rokoch dávajú znamenité víno, to najlepšie v celom údolí. Ostatné strany tohto slnečného kopca obklopuje ovocný sad, tvorený prevažne mladými stromami...
Grófka Laura mala za suseda nevlastného syna grófa Arthura Henckela, majitela panstva Wolfsberg.
Na jeseň 1901 prišiel ku grófovi Arthurovi na poľovačku jeho priateľ krajinský prezident Korutánska barón Otto von Fraydenegg und Monzello spolu so svojou manželkou.
Barón Otto Maria Fraydt von Fraydenegg und Monzello (1851 - 1939) bol rakúsky štátny úradník a politik. V rokoch 1897 až 1903 pôsobil ako krajinský prezident Korutánska.
(zdroj: Wikipedia)
Predtým vzácna návšteva navštívila najprv grófku Lauru Henckel na jej zámku Weißenau:
02.10.1901 - Krajinský prezident navštívil grófku Lauru Henckel.
zdroj: Kärntner Zeitung
St. Marein. (Návšteva.) Pán krajinský prezident, slobodný pán barón von Fraydenegg und Monzello, spolu so svojou pani manželkou pricestovali na záprahu s krásnymi čiernymi koňmi a navštívili paniu zámku Weißenau, vysokourodzenú pani ríšsku grófku Lauru Henckel von Donnersmarck. Vzácne panstvo sprevádzali salvy z diel až k železnej zámockej bráne, ktorá bola vyzdobená ako triumfálny oblúk a z jej vrcholu sa vynímal srdečný nápis „Willkommen“. Po trojhodinovom pobyte nasledovala spiatočná cesta do Wolfsbergu k vysoko váženému pánovi grófovi Henckelovi von Donnersmarck, ktorý svojich drahých priateľov pozval k sebe ako poľovníckych hostí.
Nedávno bola v farskom kostole v St. Mareine odskrutkovaná pokladnička na milodary pri soche Panny Márie. Na mieste vhadzovania peňazí bola vypáčená a v takomto stave, aj s obetnými grajciarmi, bola nájdená ležať pred sochou Matky Božej.
Aj predošlý rok 7. októbra 1900 prišiel Arturov priateľ barón Otto von Fraydenegg a Monzello k nemu na poľovačku
do jeho poľovníckeko zámočku Straßerhalt.
Grófku Lauru vtedy nenavštívil. Tá 6. októbra odišla z Weißenau do teplejších Rusoviec aby
tam trávila zimu.
06.10.1900 grófka Laura
odchádza z Weißenau do Rusoviec.
zdroj: Lavantthaler Bote
10. october 1900
Odchod. V sobotu 6. tohto mesiaca opustila ríšska grófka Laura Henckel von Donnersmarck svoje panstvo vo Weißenau a vydala sa na svoje panstvo Karlburg v Uhorsku na dlhší zimný pobyt.
Korutánsky miestodržiteľ Otto Ritter Fraydt von Fraydenegg und Monzello sa od nedele 7. tohto mesiaca zdržiava v poľovníckom zámočku grófa Henckela von Donnersmarcka v lokalite Straßerhalt, kde sa v tamojšom revíri venuje ušľachtilej poľovačke.
Po Laurinej smrti 11.12.1905, panstvo Weißenau zdedila jej sestra barónka Angela Gabriela von Horváth a
traja synovci Arpád, Aladár a Hugo Migl de Kászonyi. No zakrátko
pansvo od nich odkúpil gróf Arthur Henckel Donnersmarck.
11.07.1906 - Gróf Arthur Henckel kupil panstvo od dedičov grófky Laury Henckel.
zdroj: Lavanttaler Bote
Denné správy.
Wolfsberg.
Kúpa. Panstvo Weißenau neďaleko Wolfsbergu, patriace dedičom zosnulej grófky Laury Henckel von Donnersmarck, kúpil Jeho Excelencia gróf Arthur Henckel von Donnersmarck.
Po druhej svetovej vojne, v roku 1919, sa
zámok dostal do vlastníctva dcéry Arthura Henckela a Laurinej nevlastnej vnučky
grófky Olgy von Thun-Hohenstein-Sardagna (1867-1939 Weißenau) a jej manžela
grófa Arbogasta Franza Jozefa von Thun-Hohenstein.
Na zámku bývali od augusta 1919.
V novinách z januára 1920 sa spomína aj ich syn - mladý gróf Norbert Arbogast Franz Thun und Hohenstein (1896[?]-1948 Weißenau).
Mladý gróf Norbert získal 20. decembra na univerzite Karola-Františka v Grazi doktorát z práva.
20.12.1919 - Doktorát z práva a rodina
grófa Thuna bývajúca od augusta 1919 vo Weißenau.
zdroj: Kärntner Zeitung
04.01.1920
St. Marein v Lavanttali (Akademický titul.) Hoci rodina grófa Thuna býva v našej farnosti na zámku Weißenau len od augusta, teší sa už veľkej úcte a vážnosti u všetkých – obzvlášť u miestneho vidieckeho obyvateľstva. Dôvodom je otvorený a nekompromisný postoj rodiny k ich prísnemu katolíckemu presvedčeniu. Farská obec preto zdieľa radosť z pocty, ktorej sa rodine nedávno dostalo: 20. decembra získal ich syn Norbert na Univerzite Karola-Františka (Karl-Franzens Universität) v Grazi doktorát z práva. Mladý doktor zložil skúšky s vynikajúcim výsledkom.
Rodina Thun und Hohenstein vlastní zámok Weißenau dodnes. V
pamäti tohoto rodu kolujú o Laure Henckel Kászonyi rôzne legendy.
Zaujímavý článok o Laurinom pôsobení na zámku Weißenau v Korutánsku napísal pán Ferenc Farkas v časopise Magyar Hiradó.
Po Weißenau ho sprevádzal Josef Warimbert Thun-Hohenstein(1930-1988) syn grófa Norberta. Píše, že Laura nebola iba výnimočne krásna, ale sa rozumela peniazom i hospodáreniu:
17.01.1974 - Uhorskí lúpežní rytieri v Korutánsku.
autor: Ferenc Farkas
zdroj: Magyar Hiradó
…
Keď sme nechali Wolfsberg za sebou, môj priateľ povedal:
„Čoskoro budeme doma. Som zvedavý, aký dojem na teba urobí Weissenau.“
Ku kaštieľu Weissenau vedie úzka vedľajšia cesta cez St. Marein. Miesto má príjemnú polohu; nie je okázalé, no všade ho obklopujú menšie vrchy a pahorky — takto si ho pripomína Johann Weikhard Valvasor vo svojom diele Topographia Carinthia (Norimberg, 1688).
Ľudská ruka a zemné stroje odvtedy tento idylický obraz do istej miery pozmenili — uvedomil som si to nasledujúce dopoludnie, keď sme si kaštieľ a majer prezreli za denného svetla. Samotný kaštieľ v dnešnej neogotickej podobe pochádza z poslednej stavebnej etapy 19. storočia. Kaštieľ získal roku 1856 gróf Hugo Henckel von Donnersmark, ktorý ho odkázal svojej druhej manželke, urodzenej Laure Kászonyi, ako vdovské sídlo. V rokoch 1905 až 1907 ho vlastnila jej sestra, urodzená Rozália Horváthová; od nej ho odkúpil späť gróf Arthur von Donnersmarck.
O Laure Kászonyi sa v rodinách Henckel von Donnersmarck a Thun-Hohenstein zachovalo množstvo zaujímavých anekdot. Bola to preslávená krásna žena. Jej zachovaná olejomaľba, potvrdzuje dobré meno uhorských žien. Rozumela peniazom i hospodáreniu. Svoju povesť nezanechala len prestavbou kaštieľa — spomeňme napríklad presklený prejazd pre koče, nazývaný „Hegyesmalom“. V pohorí Saualpen dala postaviť dodnes používaný poľovnícky zámoček „Hubertus“, podľa rodinnej tradície preto, aby z vrchu s dobrým výhľadom mohla kontrolovať svojho manžela, keď ho posielala k jeho matke na „napomenutie“ do hradu Wolfsberg. Takéto „napomenutie“ nebolo zriedkavé; neraz si ho vyslúžil už len pre „uhorskú ženu“. Život Laury Kászonyiovej bol ostatne skutočným románom — tomu sa raz budeme venovať v samostatnom článku…
Weissenau síce nijako výrazne nevyčnieva z korutánskej krajiny, no kaštieľ a hosťovský dom — s dvojitým erbom Kászonyi–Henckel — dávajú pozornému návštevníkovi tušiť, čo všetko stelesňovala „uhorská žena“, Laura Kászonyi, v Lavantskom údolí. Či to cítim tak aj ja — na to bol zvedavý súčasný majiteľ Weissenau, J. Thun-Hohenstein, ktorý počas našej hmlistej jesennej cesty oživoval uhorské súvislosti výskumov svojho strýka Huga Henckela von Donnersmarka.
V súčastnosti je zámok Weißenau sídlom správy rodinného majetku rodu Thun-Hohenstein.
Hospodárska budova zámku Weissenau, vyhotovené: 29.08.2014, autor: [Johann Jaritz] link:🔗 Licencia: CC BY-SA 3.0
zdroje:
[*1] Marek, M. (2007, 18. máj). Thun 11. Genealogy.eu. link:🔗
[*2] Kärntner Bildungswerk Betriebs GmbH. (2012). Wappenrelief Verwaltungsgebäude Schloss Weißenau. Kleindenkmaeler.at - Juwelen unserer Kulturlandschaft.
link:🔗
[*3] Burgen-Austria. (2011, 13. január). Weissenau. link:🔗
[*4] Schloss Weißenau. (2026, 14. marec). In Wikipedia. link:🔗
[*5] Dr. Joh. Bapt. Meyer a A. Mayer-Wyde. (1892). Dielo grófa Huga Henckel von Donnersmarck.
NEHNUTEĽNOSTI VO VIEDNI
Grófka Laura Henckel-Donnersmarck vlastnila vo Viedni tieto nehnuteľnosti:
Schwindgasse 1 -
Heugasse 4, Schwindgasse 3,
rok kúpy 1885 - IV. obvod,
kúpa za 430 tisíc zlatých.
(07.03.1885, Der Bau-Unternehmer)
V čase kúpy bol Schwindgasse 1 rohový dom s domom na Heugasse 4. Adresa Heugasse 4 sa neskôr zmenila na Schwarzenbergplatz 12.
Dnes je to Schwarzenbergplatz 10. Dom na Schwindgasse 1 mal parcelnú výmeru 1033 m², 4 podlažia, 14 bytových jednotiek a bol postavený v roku 1876.
Tento dom zdedila Laurina sestra barónka Angela Gabriela Horváth a synovci. Zastupoval ich Karl F. Bendtsen s adresou na Grünentorgasse 12(Viedeň IX).
(Häuser-Kataster, 1911).
Schwindgasse 3 - mal parcelnú výmeru 943 m², 4 podlažia, 21 bytov a rok výstavby 1873.
Tenton dom zdedila Laurina sestra a zastupoval ju Karl F. Bendtsen.
(Häuser-Kataster, 1911).
Dom na Schwindgasse 3 vlastnila Laura celý!
(!) V Úradnom vestníku mesta Viedeň je chybne zapísaný Laurin podiel na dome ako 1/12, ale dedičský podiel 1/2 + 3x 1/6 je tu zapísaný dobre (!).
Aj z tohoto domu zdedila sestra Angela polovicu a každý zo synovcov 1/6.
Schwindgasse, č. vložky 741, doterajšia majiteľka grófka Laura Henckel von Donnersmarck (podiel 1/12[?]), pozemkovoknižne prevedené na barónku Mariu Angelu Rosaliu Horvath (podiel 1/2), Aladára von Migl, Huga von Migl, Árpáda von Migl (každý podiel 1/6), dňa 4. februára 190
Favoritenstrasse 25 -
Karolinengasse 36
rok kúpy 1885 - IV. obvod,
kúpa za 375 tisíc zlatých.
(18.07.1885, Der Bau-Unternehmer)
V čase kúpy dom na Favoritenstrasse 25 susedil s domom na Favoritenstrasse 23 a bol rohový s domom na Karolinengasse 36.
Situácia sa zmenila a v čase dedenia - 1908, už boli ďomy 25 a 23 spojené pod jednu adresu Favoritenstrasse 25. Dom sa stal rohovým pre
domy Karolinegasse 34 a Belvederegasse 41.
Favoritenstrasse 25 - Karolinegasse 34 - Belvederegasse 41, rozloha 1913 m², 4 podlažia, 21 bytov, rok výstavby 1872.
vlastník barónka Angela Horváth v zastúpení Karl Bendsen.
(Häuser-Kataster, 1911).
Favoritenstraße, č. vložky 119, doterajšia majiteľka grófka Laura Henckel von Donnersmarck, pozemkovoknižne prevedené na barónku Mariu Angelu Rosaliu Horvath (podiel 1/2), Aladára von Migl, Huga von Migl, Árpáda von Migl (každý podiel 1/6), dňa 4. februára 1908
(Úradný vestník mesta Viedeň, 1908).
V 3. viedenskom obvode (Landstraße) Laura vlastnila domy na Metternichgasse 5 a Metternichgasse 7.
Z každého domu zdedila jéj sestra Maria Angela Rosalia polovicu a druhú polovicu si podelili traja synovci(každý 1/6). Domy boli na nich prepísané 28. januára 1908.
Metternichgasse 5
rok kúpy 1886[?] - III. obvod,
(31.01.1908, Úradný vestník mesta Viedeň)
Rohový dom predtým Metternichgasse 5 - Richardgasse 15 dnes Jaurèsgasse 15.
Metternichgasse 5 = Richardgasße 15, výmera 607m², 3 podlažia, 17 bytov, rok výstavby 1875.
Vlastníci barónka Angela Horváth a synovci v zastúpení Karl Bendsen.
Metternichgasse, vložka č. 1131, doterajšia majiteľka Laura grófka Henckel von Donnersmarck, zapísané v pozemkovej knihe na: Marie Angela Rosalia barónka Horvath, rodená Kasonyi (v podiele 1/2), Aladár von Migl, Hugo von Migl, Árpád von Migl (každý v podiele 1/6), dňa 28. januára 1908.
(Úradný vestník mesta Viedeň, 1908).
Metternichgasse 7
rok kúpy 1887 - III. obvod,
kúpa za 60 tisíc zlatých.
(31.12.1887, Der Bau-Unternehmer)
Metternichgasse 7, výmera 930m², 4 podlažia, 12 bytov, rok výstavby 1888.
Dediči barónka Angela Horváth a synovci v zastúpení Karl Bendsen.
Metternichgasse, vložka č. 1133, doterajšia majiteľka Laura grófka Henckel von Donnersmarck, zapísané v pozemkovej knihe na: Marie Angela Rosalia barónka Horvath, rodená Kasonyi (v podiele 1/2), Aladár von Migl, Hugo von Migl, Árpád von Migl (každý v podiele 1/6), dňa 28. januára 1908.
(Úradný vestník mesta Viedeň, 1908).
Landstraße 743
Ako už bolo spomenuté Laura vlastnila aj dom na Landstraße 743 (Am Glacis 743) v III. viedenskom obvode.
Dnes má dom adresu Am Heumarkt 23.
Podľa publikácie domového katastra Viedne z roku 1911,
tento dom mal výmeru parcely 418 m², 3 podlažia, 10 bytových jednotiek a
bol postavený v roku 1854. Staviteľom domu bol Anton Ötzelt. Niekedy v roku 1858 sa sem presťahovala pobočka Henckelových železiarní.
Vo Všeobecnom adresári bývania Adolpha Lehmanna z roku 1861 je Laura majiteľkou tohoto domu. Avšak
už podľa Winklerovho orientačného plánu Viedne z roku 1862 je majiteľom domu Georg Kellermann.
Leopoldstadt 406
Ďalší už spomenutý dom, ktorý Laura vlastnila bol ten na adrese Leopoldstadt 406, neskôr a dnes Praterstraße 55 v II. viedenskom
obvode. Zadný vchod je na Afrikanergasse 6. Dnes je známy ako Bachov dom. Hugo Henckel tu býval od roku 1850, Laura od roku 1856. Niekedy po roku 1856 sa Laura stala vlastníčkou tohoto domu.
Dala tu pristavať balkóny, staviteľom bol znovu Anton Ötzelt. Vo Všeobecnom adresári bývania Adolpha Lehmanna z roku 1861 je Laura
uvedená ako vlastníčka tohoto domu. No už podľa Winklerovho orientačného plánu Viedne z roku 1862 sú majiteľmi domu Albert a Amalia Klein.
Z čias kedy bol majiteľom barón Róbert Bach, rok 1911, sa o dome v publikácii domového katastra píše:
výmera parcely 164 m2, 3 podlažia, 6 bytových jednotiek a postavený v roku 1830.
Palác Henckel-Donnersmarck - Weihburggasse 32
Bol palác postavený pre Lauru Henckel. Dal ho postaviť jej manžel
gróf Hugo Henckel Donnersmarck v rokoch 1871-1872. Je to veľký nárožný palác na adresách ulíc Parkring 14, Weihburggasse 32 a Hegelgasse 1.
Na paláci spolupracovali architekti August Schwendenwein a Johann Romano.
Palác Henckel-Donnersmarck 1871-1872.
Palác bol postavený v štýle honosnej francúzskej neorenesancie s talianskymi prvkami.
Panstvo do paláca vstupovalo kočom, cez veľkú bránu na Weihburggasse. V paláci
sa nachádzal dvor, kočiareň či stajne.
Vstupné portikum bolo veľkolepé s ôsmimi stĺpmi podopierajúcimi balkón s erbom Laury Kászonyi na ornamentálnom zábradlí.
Stĺpy vstupného stĺporadia a balkóny boli vyhotovené z mannersdorfského vápenca, ostatné architektonické prvky a členenia boli z pieskovca; fasádne plochy mali omietku. Kamenárske práce realizovali bratia Wasserburgerovci, sochárske práce vytvoril Jozef Pokorny.
Stropné maľby namaloval Friedrich Schilcher (22.06.1872, Neue Freie Presse).
Nad portálom hore na strešnej rímsovej edikule sa vynímal erb grófa Huga Henckela-Donnersmarka.
Erb Kászonyi na balkóne paláca.
Detail Erbu Kászonyi na balkóne paláca.
Z čias po výstavbe paláca sa zachoval podrobný opis paláca aj s popisom všetkých jeho miestností.
11.1876 - PALÁC HENCKEL VON DONNERSMARCK VO VIEDNI - OPIS A PLÁNY.
zdroj: Wiener Neubauten.Wiener Neubauten / Hrsg. von Carl von Lützow und Ludwig Tischler. Unter Mitw. der Architekten: H. von Ferstel.
Nové budovy vo Viedni. Nové budovy vo Viedni / Zostavili Carl von Lützow a Ludwig Tischler. S prispením architektov: H. von Ferstel.
Prvý zväzok, november 1876.
PALÁC GRÓFA HENCKELA VON DONNERSMARCKA
(ulica Weihburggasse 32)
Architekt: J. ROMANO
Obrazové prílohy 84 – 89
V podobe tohto majestátneho paláca predstavujeme jedno z mnohých diel architekta, ktorý má obrovské zásluhy o rozkvet stavebného ruchu vo Viedni a o novú vizuálnu podobu cisárskeho mesta.
Ako ukazujú pôdorysy (príloha 86 – 87), palácový charakter tu nie je len otázkou fasády, ale tvorí samotnú podstatu budovy. Prízemie a prvé poschodie spolu tvoria hlavnú rezidenciu; na prízemí sa okrem toho nachádzajú stajne, priestory pre služobníctvo a kuchynské zázemie. Obchodné priestory tu chýbajú. Na druhom a treťom poschodí sa nachádza len niekoľko rozľahlých bytov.
86
A. SUTERÉN
a. Schodisko
i. Sedlovňa
b. Predsieň
k. Izba podomka
c. Stajňa
l. Pivničné priestory
d. Izba kočiša
m. Špajza
e. Postrojovňa
n. Izba služobníctva
f. Byt vrátnika
o. Prípravná kuchyňa
g. Kuchyňa vrátnika
p. Kuchyňa
h. Izba podkonieho
q. Umyváreň riadu
B. PRÍZEMIE
a. Vjazd (pre koče)
i. Pracovňa
b. Výjazd (pre koče)
k. Jedáleň
c. Vnútorný dvor
l. Salón
d. Hlavné schodisko
m. Kabinet
e. Vedľajšie schodisko
n. Izba služobníctva
f. Vrátnica
o. Toaleta a šatňa
g. Predizba
p. Kuchyňa
h. Spálňa
q. Kočiareň
87
C. 1. POSCHODIE
a. Vstupná hala
i. Veľký salón
b. Hlavné schodisko
k. Knižnica
c. Vedľajšie schodisko
l. Pánsky salón
d. Predizba
m. Pánska izba
e. Jedáleň
n. Miestnosť na riad a striebro
f. Spálňa
o. Izba služobníctva
g. Budoár
p. Kuchyňa
h. Malý salón
q. Kúpeľňa
r. Šatňa
Miestnosti d, n, o, p, q sú rozdelené( majú znížený strop), nad nimi sa nachádzajú izby pre sluhov.
D. 2. A 3. POSCHODIE
a. Schodisko
g. Knižnica
b. Predizba
h. Budoár
c. Spálňa
i. Kúpeľňa
d. Jedáleň
k. Kuchyňa
e. Malý salón
l. Izba služobníctva
f. Veľký salón
m. Špajza
Tomuto dispozičnému riešeniu priestorov zodpovedajú aj proporcie celej stavby. Prejazd pre koče je široký a má impozantnú výšku, pričom nemenej pôsobivá je aj výška stropov izieb na prvom poschodí (príloha 85).
85
V dekoratívnej výzdobe sú vkusne zladené prvky francúzskej renesancie s talianskymi detailmi (príloha 88 – 89).
88
89
V interiéri, rovnako ako na exteriéri budovy (príloha 84), dominuje prvotriedny a striedmy luxus.
84
Stĺpy portika (vstupného stĺporadia) a balkóny sú vyhotovené z mannersdorfského vápenca, ostatné architektonické prvky a členenia sú z pieskovca; fasádne plochy sú omietnuté. Kamenárske práce realizovali bratia Wasserburgerovci, sochárske práce vytvoril Josef Pokorny.
Doba výstavby: 1871 – 1872
Grófka Laura zomrela vo svojom paláci Henckel-Donnersmarck, v pondelok ráno 11. decembra 1905.
Po jej smrti sa v Úradnom vestníku mesta Viedeň z roku 1907
o paláci na Weihburggasse 32 píše:
Reality – obchodovanie vo Viedni.
Od 1. do 31. mája 1907.
I. obvod
Weihburggasse, č. vložky 1395, doterajšia majiteľka ríšska grófka Laura Henckel von Donnersmarck, v pozemkovej knihe prevedené na ríšskeho grófa Artura Henckel von Donnersmarck, dňa 15. mája 1907.
Weihburggasse, č. vložky 1395, doterajší majiteľ ríšsky gróf Artur Henckel von Donnersmarck, v pozemkovej knihe prevedené na grófku Helenu Mier, dňa 29. mája 1907.
Palác Henckel-Donnersmarck bol tak najprv prevedený na Laurinho nevlastného syna Arthura Henckela a potom ihneď na grófku Helenu Mier (niekde aj Mir).
Nový majiteľ vymenil na paláci aj erby. Tieto erby rodu Mier s monogramom "M" sa tam zachovali dodnes.
zdroje:
[*1] Palais Henckel von Donnersmarck (17.03.2025) Wikipedia.
LAURA HENCKEL - MAJITEĽKA PANSTVA RUSOVCE
Rusovské panstvo to neboli len pozemky a majetky v Rusovciach ale aj v Čunove a na druhej strane Dunaja v oblasti s názvomuGajc.
Do týchto troch území tak boli rozdelené aj poľovné revíry rodiny Henckel.
Panstvo Rusovce bolo kúpené pre grófku Lauru Henckel a
tak jej patrili samozrejme aj všetky tri poľovné revíry.
V roku 1879 noviny uverejnili tabuľky počtu ulovenej zveri v týchto revíroch za rok 1878.
Dôležité ale je, že noviny titulujú grófku Lauru ako majiteľku panstva Rusovce (Orosvár):
16.03.1879 - Illustrierte Sport-Zeitung
Zoznam ulovenej užitočnej a škodlivej zveri na panstve grófky Laury Henckel von Donnersmark v panstve Rusovce, 1879
Revír
Užitočná zver
S r n c e
Z a j a c e
B a ž a n t y
J a r a b i c e
P r e p e l i č k y
D i v é
h u s i
D i v é
k a č i c e
D r o p y
C h r i a š t e l e
M o č i a r n i c e
S l u k y
l e s n é
S p o l u
Rusovce
10
527
204
99
21
2
54
12
929
Gajc
9
103
101
6
34
4
257
Čunovo
110
26
21
46
1
204
Spolu
19
740
331
126
21
2
134
17
1390
Revír
Škodlivá zver
H l a v n ý
s ú č e t
L í š k y
K u n y
T c h o r y
L a s i c e
J e ž e
P s y
D o m á c e
m a č k y
V e ľ k e
d r a v c e
M a l é
d r a v c e
S t r a k y
a
v r a n y
S p o l u
Rusovce
2
3
21
25
2
27
24
39
33
227
403
1332
Gajc
7
38
3
9
15
10
44
126
383
Čunovo
1
3
4
10
2
1
67
88
292
Spolu
3
3
31
67
2
40
35
55
43
338
667
2007
Lesný pozemok, ktorým preteká Dunaj, pozostáva z piatich samostatných parciel s rozlohou približne 1200 hektárov.
Rusovce, 31.december 1878.
V oficialnej Správe o opatreniach v oblasti meliorácií pôdy a terénu vykonaných v roku 1881
sa grófka Laura uvádza ako majiteľka pozemkov - lúk a pastvín v Rusovciach a Čunove - na ktorých bola vykonávaná meliorácia - zavlažovanie s čerpaním vody v rokoch 1875-1881.
1882 - Správa o opatreniach v oblasti meliorácií pôdy vykonaných v roku 1881.
Správa o opatreniach v oblasti meliorácií pôdy vykonaných v roku 1881, predložená úradom kultúrneho inžinierstva Jeho Excelencii barónovi Gáborovi Keménymu, uhorskému kráľovskému ministrovi poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu, Peštianska kníhtlačiareň 1882.
V. Úvod do zlepšení pôdy v krajine, ktoré nie sú plánované oddelením kultúrneho inžinierstva alebo existujú už dlho.
I. okres
Župa
Mošonská
Majiteľka
grófka Laura Henckel
Obec
Rusovce-Čunovo
Druh meliorácie
zavlažovanie s čerpaním vody
Rozloha v katastrálnych jutrách
104
Čas realizácie
1875 – 1881
Náklady na jedno jutro
492 forintov
Poznámka
pozri stranu 70
strana 70
…
11. Grófka Laura Henckel z Donnersmarku, Rusovce-Čunovo, Mošonská župa.
Kombinovaná svahová úprava a formovanie vyvýšených pásov pri zachovaní prirodzených tvarov povrchu, avšak čo možno najviac vyrovnaných. Projekt vypracoval lúčny staviteľ Huitz (z Badenu) podľa systému Vincenta.
Celková rozloha 105 jutár vrátane stavieb z roku 1881.
Čas prác:
od roku 1875 do roku 1878 bolo vybudovaných 87 jutár.
Celkové náklady
(forinty, grajciare):
vedenie prác a dozor nad robotníkmi
5 270 frt 07 gr
mzdy (denné práce)
20 451 frt 48 gr
materiál a osivo
8 243 frt 99 gr
1 parný stroj, 2 čerpadlá a vodné zdvíhacie koleso
9 000 for
Spolu:
42 965 frt 54 gr
Na jedno jutro teda pripadá 492 forintov 14,9 grajciara.
Prevádzkové náklady:
Doteraz boli náklady na zavlažovanie a kosenie účtované spoločne; po štvorročnom priemere činili ročne 904 forintov 44 grajciarov, teda 10 forintov 36 grajciarov na jedno jutro.
Celkové náklady na umelú lúku na jedno jutro (forinty, grajciare): :
zariadenie 492 frt 14,9 gr + 5 % úrok
24 frt 60 gr
náklady na zavlažovanie a kosenie
10 frt 36 gr
pôdny kapitál 250 frt + 4 % úrok
10 frt 00 gr
daň
1 frt 50 gr
správne náklady
1 frt 00 gr
Spolu:
47 frt 46 gr
Cena jedného metrického centa sena tak vychádza na 2 forinty 37 grajciarov.
Prevádzkové náklady však budú v budúcnosti podstatne vyššie, pretože do výpočtu nebolo zahrnuté splácanie zariadení; použité drevené stavidlá a iný drevený materiál si vyžadujú obnovu a jedno z čerpadiel je už natoľko opotrebované, že bude potrebné ho v budúcom roku nahradiť novým.
Stav pred úpravou:
Na území sa nachádzala riedko zalesnená ovčia pastvina strednej kvality s brestami, často zaplavovaná Dunajom. Pôda bola priepustná, s dostatočne hlbokým hlinitopiesočnatým podložím.
Stav po úprave:
Po výseve najlepších a najvhodnejších krmovín má seno vynikajúcu kvalitu.
V porovnaní s dovtedy sotva využiteľnou pastvinou dosahuje doterajší ročný priemer na celej lúke 1 350 metrických centov, teda 15,46 metrického centa na jutro.
Keďže však väčšina prvej kosby sa každoročne skrmovala zelená, výnos na jutro možno odhadnúť až na 20 metrických centov.
Práce boli nákladné, pretože prebiehali v období nedostatku pracovnej sily.
Lúky opakovane trpeli záplavami Dunaja, čo nepriaznivo pôsobilo na umelo vytvorený trávnik; rozsiahle plochy boli poškodené aj larvami chrústov a iného hmyzu, čo si vyžadovalo rozoranie a nové výsevy.
Lúky sa prihnojujú rozmetaním maštaľného hnoja, každoročne v rozsahu jednej dvadsatiny plochy. Bez hnojenia by sa pôda rýchlo vyčerpala.
V súčasnosti prebiehajú pokusy s draselno-amónnym superfosfátom.
V roku 1881 bolo 17 jutár, ktoré dovtedy slúžili len ako ovčia pastvina, podobným spôsobom premenených na zavlažované lúky. Cena vrátane tvrdých materiálov a výsevu bola dohodnutá na 267 forintov na jutro.
Zhotoviteľ: kultúrny inžinier Troján z Prahy.
Použitý systém je prirodzené svahové prúdové zavlažovanie; namiesto doteraz používaných drevených stavidiel, priepustov a žľabov, ktoré sú už poškodené a vyžadujú obnovu, budú použité výlučne cementové rúry, čím sa prevádzkové náklady výrazne znížia.
(Správa hospodárskej správy panstva)
Rusovské panstvo, ktoré patrilo do Mošonskej župy, bolo v tomto čase výnimočné aj ovocinárkymi produktami.
16.10.1881 sa v Magyarovári konala poľnohospodárska výstava organizovaná Mošonským župným hospodárskym spolkom.
Ovocinárske produkty panstva Laury Henckel si tu počínali výnimočne, keď získali zlatú medailu.
19.10.1881 - 1. miesto na poľnohospodárskej výstave Mošonskej
župy.
zdroj: Poszónyvidéki Hirlap
Z Mošonskej župy
V Magyaróvári, 17. októbra.
Vážený pán redaktor!
Ako som sľúbil, mám tú česť podať správu o výstave usporiadanej Mošonským župným hospodárskym spolkom, ktorú počas niekoľkých dní navštívilo takmer 3000 osôb, a oboznámiť s ňou čitateľskú verejnosť na stĺpcoch týchto vážených novín.
Vystavené plodiny a predmety boli rozdelené do šiestich skupín, a to nasledovne:
I. skupina – Poľnohospodárske produkty.
Do tejto skupiny patrili:.
a) osivá,.
b) ostatné poľnohospodárske produkty a
c) vína.
Vystavené predmety tejto skupiny pochádzali od 94 vystavovateľov.
II. skupina – Ovocie.
Táto skupina bola skutočnou ozdobou výstavy a bola usporiadaná v nasledujúcich podskupinách, a to:
a) ovocie v surovom stave;
b) ovocie v konzervovanom stave, konkrétne:
1. ovocie zavárané v cukre,
2. v rume,
3. ovocné lekváre,
4. ovocné nátierky, sušené plody a pasty,
5. šťavy a sirupy,
6. zavárané ovocie;
c) vzdelávacie predmety.
V tejto skupine sa zúčastnilo 48 vystavovateľov, pričom každý z nich vystavil veľké množstvo prekvapivo krásnych a vynikajúcich druhov ovocia. Veľkým prínosom tejto skupiny bolo jednak vkusné usporiadanie, jednak okolnosť, že bolo vystavené len veľmi málo neoznačeného ovocia, keďže buď už bolo určené samotnými vystavovateľmi, alebo jeho určenie vykonala odborná komisia.
Mimoriadne pekná bola mimo súťaže vystavená kolekcia Dr. Ágosta Sötéra a pani Dr. Irmy Sötérovej, ktorá zahŕňala ovocie vystavené tak v surovom, ako aj v konzervovanom stave.
Za nimi nezaostávali ani kolekcie vystavené hospodárskou akadémiou v Mosonóvári, ani kolekcie
panstva grófky Laury Henckelovej von Donnersmarck z Rusoviec, rovnako ako ani odborne usporiadaná ovocná kolekcia pána Pála Majora.
III. skupina – Zelenina.
V tejto skupine sa zúčastnilo 28 vystavovateľov, ktorí vystavili nespočetné množstvo plodín, a to jednak
a) v surovom stave, ako aj
b) v konzervovanom stave.
IV. skupina – Okrasné záhradníctvo.
V tejto skupine sa zúčastnilo iba 9 vystavovateľov. Najviac živých rastlín vystavili Dr. Ágost Sötér, hospodárska akadémia v M.-Óvári a panstvo v Rusovciach.
Prekvapivo krásna bola v tejto skupine výstava umeleckého a obchodného záhradníka W. E. Marxa z Viedne, na ktorej boli vystavené rozličné kytice a vence zo sušených kvetov.
V. skupina – Včelárstvo a včelárske nástroje.
Celkovo bolo vystavených 57 predmetov od 23 vystavovateľov.
VI. skupina – Záhradnícke nástroje.
V tejto skupine bolo vystavených najmenej predmetov, avšak viacero z nich bolo veľmi zaujímavých. Počet vystavovateľov bol 13.
Výstava, ktorá poskytla návštevníkom množstvo poučných poznatkov, bola porotou posudzovaná po jednotlivých skupinách.
Hodnotiaca komisia bola pod predsedníctvom Dr. Ágosta Sötéra zostavená nasledovne:
I. skupina – Poľnohospodárske produkty a víno:
predseda: Ferenc Rohrer, riaditeľ hospodárstva;
spravodajca pre poľnohospodárske produkty: Imrich Deininger, profesor hospodárskej akadémie;
spravodajca pre vinárstvo: Dr. Tomáš Kossutány, profesor hospodárskej akadémie;
Dr. Richard Ulbricht, profesor hospodárskej akadémie;
N. Heischmann, súkromník.
II. skupina – Ovocie:
predseda: Dr. Ágost Sötér, advokát a zemepán;
spravodajca: Dr. Ján Cselley, kráľovský notár;
Ján Hegedűs, advokát a zemepán;
L. Gillemot, hlavný záhradník z obce Kismagyar.
III. skupina (zelenina):
predseda: Pál Major, kráľovský radca;
spravodajca: Sándor Czéh;
Ede Heykal, hlavný záhradník z Pápy.
IV. skupina (okrasné záhradníctvo):
predseda: Pál Sporzón, profesor hospodárskej akadémie;
spravodajca: Károly Modrovics, župný pokladník;
Márton Steiner, opát;
Krištof Illsemann, záhradník hospodárskej akadémie.
V. skupina – Včelárstvo a včelárske nástroje:
predseda: Michal Prets, evanjelický farár z Čunova;
spravodajca: Sándor Cserháti, profesor hospodárskej akadémie.
VI. skupina:
Károly Tékas, dozorca panstva v Szt. Miklós;
spravodajca: Viktor Thellmayer, profesor hospodárskej akadémie;
Sándor Heuffel, správca panstva v Kittsee (Köpcsény);
Ignác Havas, vedúci továrne v Mosone;
Konrád Meerschalk.
Zápisnice spravodajcov jednotlivých skupín boli postupne prečítané, pričom bolo predovšetkým konštatované, že viacerí vystavovatelia umiestnili svoje vystavené predmety mimo súťaže. Porota jednomyseľne vyjadrila poľutovanie nad tým, že Dr. Ágost Sötér vo všetkých šiestich skupinách a pani Irma Sötérová v II. a III. skupine vystavili predmety mimo hodnotenia, ktoré však pre svoju výnimočnú kvalitu a veľké množstvo tvorili ozdobu výstavy, a preto nemohli byť podrobené hodnoteniu ani im nemohli byť udelené zaslúžené ceny prvej triedy.
Okrem uvedených ešte aj nasledujúci vystavovatelia umiestnili svoje predmety mimo súťaže:
Barón Imre Miske za produkty panstva v Bodajku;
arcikniežacie panstvo v Magyar-Óvári za vystavené odrody viniča;
Terézia Majorová, M.-óvár – za konzervované ovocie;
Károly Modrovics, M.-óvár – za okrasné kvety;
Sibilla Modrovicsová, M.-óvár – za konzervované ovocie;
Dr. Richard Ulbricht, M.-óvár – za ríbezľové víno;
Imrich Deininger, M.-óvár – za zemiaky.
Na základe spoločného uznesenia poroty boli následne udelené tieto vyznamenania:
I. Zlatú medailu získali:
Rusovské panstvo grófky Laury Henckel von Donnersmarck.
Záhradníctvo Uhorskej kráľovskej hospodárskej akadémie v M.-óvár.
Panstvo v Szt. Miklós.
II. Veľkú striebornú medailu získali:
Pál Major, kráľovský radca, Mosonóvár;
Károly Bendl, Lučone;
Jolán Kristinkovicsová, Liezkó;
Benedek Göndöcs, Békés-Gyula;
Ferenc Wrasda a syn, M.-óvár;
Krištof Illsemann, M.-óvár;
Pál Günther, Gálos;
Hlavné riaditeľstvo panstva v Boldogasszonyi;
Ferenc Eckhardt, M.-óvár;
Vavrinec Zimmermann, Zurány;
Nándor Stupka, Barátfalu;
Michal Kuncze, Rajka.
III. Malú striebornú medailu získali:
Ferenc Netsezal, Nezsider;
Ján Greiner, farár, M.-Kimle;
Sándor Czéh, M.-óvár;
Károly Modrovics, M.-óvár;
Jozef Kuster, Arak;
Júlia Haymannová, M.-óvár;
Ferenc Horváth, Moson;
Károly Holzinger, M.-óvár;
Dr. Krištof Schuh, Balka;
Michal Prasch, Nezsider;
Dittmar, Heilbronn (Heilbronn);
Ján Plattner, Mosonóvár;
Gašpar Fettig, P.-Somorja;
Pál Schmelzer, Gálos;
Andrej Benedikt, Gálos;
Juraj Hautsinger, Miklósfalva;
Jozef Fuhrmann, Vědény;
Michal Németh, Lébény;
Anton Staindl, M.-óvár;
Jozef Swatosch, M.-óvár;
Jozef Schmuk, Halászi;
Hospodárstvo Győrskej katedrálnej kapituly vo Vědényi;
Pokusné pole Uhorskej kráľovskej hospodárskej akadémie v M.-óvári.
Úľ systému Göndöcs získali (na skúšobné účely):
Ján Szítás, Halászi;
Dr. Schuh, Rajka.
IV. Čestný diplom získali:
Károly Bendl, Lutsony;
Ferenc Netscaal, Nezsider;
Ján Pollhammer, Kálnok;
Jozef Binder, Feketeerdő;
Imrich Deininger, M.-óvár;
Alajos Schopf, M.-óvár;
Imrich Máté, Feketeerdő;
Ján Rohrer, Moson;
Katalin Pongrácová, M.-óvár;
Bernát Van de Sandt, Galambos-sziget;
Emil Skoda, Sérfenyő;
Jolán Kristinkovicsová, Lickó;
Ferenc Horváth, Moson;
W. E. Marx, Viedeň;
Ede Heukal, Pápa;
Antal Wagner, Viedeň;
Ferenc Leonhard, M.-óvár;
Ferenc Weisz, Moson;
Juraj Nagy, M.-óvár;
Dr. Krištof Schuh, Rajka;
Michal Molnár, Kis-Bodak;
Jozef Zeehmeister, M.-óvár;
Károly Horák, farár, Halászi;
S. Haist, Bécs;
Kniežacie panstvo rodu Esterházy v Esterháze;
Juraj Hautsinger, Miklósfalva;
Mátyás Achs, Gálos;
Juraj Schmeleer, Gálos;
Ostrihomský vinársky spolok;
Ján Körmendy, L.-Szent-Miklós;
Krištof Engelbert, Tarosa;
Korné Józsa, Csó,
Peter Fazekas, Halászi;
Michal Prets, Čunovo;
Juraj Lőrinc, P.-Somorja;
L. Gillemot, G. Kis-Magyar;
Jozef Radies, M.-óvár;
Vida Kovácsics, Čunovo;
Sándor Heuffel, Kis-Nyilas;
Béla Kempelen, Egor;
Ilona Heuffelová, Kis-Nyilas;
Károly Modrovics, M.-óvár;
Ede Guttmann, opátsky záhradník, Kis-Cell.
Rozdeľovanie cien osobne vykonal pán hlavný župan barón Imre Miske dňa 16. tohto mesiaca dopoludnia.
Keďže výstava bola otvorená ešte aj v popoludňajších hodinách dňa udeľovania cien, navštívilo ju množstvo ľudí.
Výstava, ktorá bola korunovaná pekným úspechom, bola 16. tohto mesiaca za prítomnosti výboru a početného publika uzavretá pánom hlavným županom – predsedom, ktorý vo svojom prejave opätovne vyzdvihol činiteľov, ktorí sa zaslúžili o vznik výstavy, ako aj ich neúnavnú obetavú činnosť. Vo svojom záverečnom prejave vyjadril sladkú nádej, že budúca výstava bude ešte pôsobivejšia, veľkolepejšia a širšieho rozsahu, a po vyslovení poďakovania výstavnému výboru, mestu a ďalším, zakončil slová týmto, každého verného vlastenca skutočne nadchýnajúcim zvolaním:
„Nech žije vlasť! Nech žije kráľ!“
Po uzavretí výstavy sa členovia výboru, ako aj inteligencia nášho mesta zišli na bankete, ktorý výstavný výbor usporiadal na počesť pána hlavného župana – muža, ktorý sa vie nadchnúť pre všetko krásne a ušľachtilé. Kiež by mala naša drahá vlasť veľa takýchto statočných a úprimne zanietených maďarských hlavných županov – potom môžeme dúfať, že vlasť bude prekvitať!
r.l.
Kaštieľ Rusovce v roku 1901 ešte za čias Laury Henckel.
Na obr. vidno dve vežičky, ktoré boli ku kaštieľu pristavané počas Henkelovskej rekonštrukcie.
Do Rusoviec na panstvo Laury a Huga a najmä na slávny žrebčín sa prichádzali pozrieť významné návštevy:
Aj jej veličenstvo cisárovná Alžbeta, arcivojvodkyňa Mária Terézia, ako aj arcivojvodovia Karol Ľudovít, František Ferdinand d’Este a Fridrich poctili Karlburg svojou najvznešenejšou návštevou. (zdroj:Rakúsko-Uhorská Revue zväzok 13, rok 1892)
O návšteve cisárovnej Alžbety (Sisi) sa písalo vo večerníku Prager Abendblatt 4. mája 1878.
04.05.1878 -
Cisárovná Sisi navštívila žrebčín v Rusovciach.
zdroj: Prager Abendblatt
Dnešné správy
O nedávnom pobyte Jej Veličenstva cisárovnej v Prešporku bola doručená nasledujúca správa:
„Jej Veličenstvo dorazilo do Prešporku v najprísnejšom inkognite v stredu okolo 12. hodiny napoludnie. Cisárovná si dala obed v čakárni prvej triedy, na čo spolu s najvyššou dvornou dámou grófkou Festeticsovou nastúpila do neoznačeného fiakra, zatiaľ čo zvyšok sprievodu (najvyšší dvorný majster gróf Ropesa, osobný lekár prof. Wiederhofer, dvorný kontrolór Girola, vládny radca Seekorn atď.) nastúpil do ostatných pristavených fiakrov. Cez Michalskú (Michaelergasse) a Sedlársku ulicu (Sattlergasse) pokračovali cez most do Karlburgu (Rusoviec) na panstvo grófa Henckela. Tu si cisárovná prezrela slávny žrebčín.
Medzitým sa v Prešporku rozkríklo, že cisárovná, ktorá sa od roku 1857 mesta nedotkla inak ako pri ceste medzi Viedňou a Pešťou, sa o 4. hodine vráti späť do Viedne, a tak sa okamžite zorganizovalo srdečné privítanie tejto vznešenej panej. Verejné budovy boli vyzdobené vlajkami a dlho pred 4. hodinou bol lodný most (Shiffbrücke) a prístavisko husto zaplnené obyvateľstvom čakajúcim na cisárovnú. Pred štvrtou hodinou dorazilo niekoľko vozov s časťou sprievodu cisárovnej, zatiaľ čo presne o 4. hodine cisárovná s najvyššou dvornou dámou prešla cez most. Dav prepukol do živého, tisícnásobného skandovania „Éljen!“ (Sláva!). Na Divadelnom námestí čakali v kočoch členovia aristokracie a taktiež vyjadrili svoj pozdrav. Všade po ceste k železničnej stanici čakajúci ľudia čo najúctivejšie zdravili.Na stanici rovnako čakali natlačené davy a privítali cisárovnú nemenej nadšene ako na moste. Cisárovná v smútočných šatách okamžite nastúpila do dvorného vozňa a opakovane sa ukláňala, aby poďakovala za prejavenú úctu. O 4. hodine a 10. minúte vlak za hlasného volania „Éljen!“ od ľudí tlačiacich sa na nástupišti odišiel späť do Viedne.“
Laura Henckel a Hugov Žrebčín v Rusovciach
Po smrti Huga Henckela v 1890 Laura a Hugov syn Arthur Henckel pokračovali v dostihovom športe v Rusovciach.
Laura vlastnila Rusovský žrebčín s tréningovým centrom a časť z neho Arthurovi aj prenajímala.
Z dostihovou stajňou sa zúčastňovala na dostihoch ako pokračovateľka tradície svojho manžela.
Satirirický týždenník “Der” junge Kikeriki z 30. apríla 1893 napísal o Lauriných dostihových začiatkoch toto:
Krásnym príspevkom k rozvoju emancipácie žien nás v ‚panenských dostihoch‘ (Maidenrennen = preteky debutantov) obdarovala grófka Laura Henckelová, ktorá s hnedým žrebcom ‚Mameluk‘ dokázala rovnoprávnosť ženy so športovým (dostihovým) pohlavím. Tento ušľachtilý kultivovaný tátoš dobehol k cieľovému stĺpiku ako prvý, a porazil tak všetkých ostatných konkurentov v dobre obsadenom poli. „Aj Mameluk ukazuje odvahu,“ ako hovorí básnik.
Gróf Arthur Henckel-Donersmarck, Laurin nevlastný syn.
Potom však tento šport zanechala a kone prenechala nevlastnému synovi Arthurovi, ktorý naďalej
prevádzkoval žrebčín a zúčastňoval sa pretekov.
13.02.1898 bol v Algemeine Sport-zeitung uverejnený takýto odstavec:
GRÓFKA LAURA HENCKELOVÁ sa úplne vzdala svojho spojenia s dostihovým športom a chovom plnokrvníkov. Potom, čo sa už pred niekoľkými rokmi vzdala aktívnej účasti na dostihoch, prenechala teraz aj celý svoj chovný materiál grófovi Arturovi Henckelovi.
5.septembra 1903 noviny Wiener Salonblatt uverejnili Laurin portrét a takýto pekný text:
K najuctievanejším a najváženejším starším dámam uhorskej dvorskej šľachty, ktoré každoročne trávia dlhší čas vo Viedni, patrí duchaplná a dobrosrdečná vdova po grófovi Hugovi Henckelovi von Donnersmard, ktorý zomrel 4. októbra 1890. Bol držiteľom fideikomisov v Bytome, pánom na Wolfsbergu so Silberbergom, Groß Reideben a Neudau a na sv. Leonharde s Wiesenauom a Waldensteinom v Korutánsku, ako aj pruským komorníkom. Grófka Laura, rodená von Kaszonyi, pani na Karlburgu v Uhorsku a Weißenau v Korutánsku, je jeho vdovou. Svadba grófky, ktorej portrét reprodukujeme na strane 5 dnešného vydania, sa konala 8. januára 1859 vo Viedni.
Grófka Laura má od prvej manželovej manželky, grófky Laury von Hardenberg, ktorá zomrela 1. augusta 1857, troch nevlastných synov: grófa Huga, držiteľa fideikomisu, zosobášeného s grófkou Wandou von Gaschin, grófa Lazarusa, zosobášeného s grófkou Máriou von Schweinis und Strain, a grófa Arthura, c. a k. komorníka a tajného radcu, vdovca po grófke Eleonore Schaffgotsch, ako aj nevlastnú dcéru, grófku Lauru Saurma von der Jeltsch-Lorzendorf.
(Wiener Salonblatt, 05.09.1903)
ĎALŠÍ PRÍNOS LAURY HENCKEL PRE RUSOVCE
° Po kúpe rusovského kaštieľa ho Laura a Hugo prebudovali tak aby vyzeral viac romantickejšie, upravili aj
tamojšiu kaplnku.
° V okolí Rusoviec vybudovali aj ďalšie majere s názvom:
Laurin majer (aj Lauramajor, Rothe erde meierhof, maď. Vörösföld mjr. v preklade majer Červená zem) a
Syslovec (nem. Zeiselhof, maď. Ürgemajor).
° po požiari v roku 1874, založili prvú organizovanú hasičskú jednotku v Rusovciach, vlajku zboru
venovala samotná Laura.
° Laura v roku 1889 založila dievčenskú kláštornú školu v Rusovciach.
zdroj: stránka mestskej časti Bratislava-Rusovce, pre viac info navštívte:🔗
° Laura povolila Dr. Ágostovi Sötérovi vykonať v Rusovciach prvý archeologický výskum antických pamiatok
s cielom objaviť rímsky vojenský tábor Gerulata. Ágost Sötér bol jednateľ historicko-archeologickej spoločnosti Mošonskej župy a
správca/kurátor múzea v Mosonmagyaróvári.
Výrez z Peutingerovej mapy rímskych ciest znázorňujúci Gerulatu ako lat. Gerulatis. Mapa pochádza z druhej polovice 13. storočia na základe
kópie Agrippovej mapy zo 4. storočia. zdroj: tabula-peutingeriana.de (M. Weber) link:🔗
Za účelom hladania rímskych pamiatok, Dr. Ágost Sőtér robil archeologický prieskum aj v oblasti zvanej Syslovec (nem. Zeiselhof, maď. Ürgéd) ale aj v Čunove, na
pozemkoch Laury Henckel. V Rusovciach dal kopať na vyvýšenine zvanej "Bergl", kde našiel rímske stavby. Potom
ako boli archeologické práce skončené, Dr. Ágost Sőtér skonštatoval, že nie je isté či tieto nájdené rímske pamiatky patria Gerulate.
Neskôr už grófka Laura Henckel nechala kopec Bergl upraviť na park s promenádou a tak sa tu už kopať nemohlo.
Gerulata bola objavená až v 60. rokoch 20. storočia, keď boli Rusovce už súčasťou Československa.
1888 - grófka Laura Henckel dáva povolenie na archeologické práce v Rusovciach.
zdroj: Pamätnica Historického a archeologického spolku Mošonskej župy 1882 – 1898.
napísal: Dr. Ágost Sőtér, rodák z Debrecína, s rodovým pôvodom z Tápió-Sápi.
v Mosonmagyaróvár, 1898
... XVI. Rusovce (Oroszvár)
Hradný kopec. Rímske pohrebisko. Pohrebisko z neznámeho obdobia. 2. septembra, 1. – 4. októbra 1888; 9. mája 1890; 29. apríla, 14. augusta 1891.
A) Hradný kopec
Podľa historických diel musíme polohu rímskeho kastela Gerulata hľadať v oblasti Rusoviec, Pamy (Kőrtvelyes) a Jaroviec. Keďže sa stopy rímskych sídlisk a pohrebísk našli v chotároch všetkých troch obcí ale z Rusoviec pochádzalo doteraz najviac nálezov z rímskej doby, podrobil som 2. septembra t. r. chotár tejto obce dôkladnému skúmaniu.
Po spozorovaní viacerých pahorkov na jeho území a po nájdení dvoch stien zo žulového kameňa na juhozápadnej strane vysokého kopca pri starom, dnes už mŕtvom ramene Dunaja, som požiadal majiteľku,
pani grófku Lauru Henckel, rodenú Kászonyi, o povolenie na výkopové práce. Po jeho získaní som 1. októbra t. r. začal s výkopmi a pokračoval v nich štyri dni v nádeji, že ak sa aj nepodarí objasniť totožnosť tohto miesta s Gerulatou, do vlastníctva zbierky starožitností spolku sa môžu dostať zaujímavé nálezy.
Keďže som nemohol dostaviť, výkopové práce naplánované na 1. októbra t. r. začal v ranných hodinách namiesto mňa horlivý pokladník spolku, pán Mihály Mamuliti, ktorý bol láskavo vybavený náčrtom terénu s vyznačením mnou plánovaných výkopov. V popoludňajších hodinách som ho vystriedal a výsledok výkopov môžem zhrnúť nasledovne:
Na návrší, ktoré sa tiahne pri starom koryte Dunaja v Rusovciach zo severozápadného smeru na juhovýchod a ktoré obyvatelia pre jeho výšku a rozlohu právom nazývajú „Bergl“, sme vyhĺbili päť prierezov. V druhej spodnej šachte sme narazili na murivo, ktoré bolo za použitia pracovnej sily 27 pracovníkov odkryté až po základy.
Jedno krídlo tohoto múru viedlo smerom k Dunaju, kde sa zalomilo; druhé krídlo sa v pravom uhle lomilo rovnobežne s Dunajom smerom na juhovýchod. ...
Tieto nálezy nestačia na rozhodné tvrdenie, že tento kopec ukrýva ruiny Gerulaty.
Archeológ musí byť vo svojich záveroch mimoriadne opatrný. Niekoľko nálezov, fragmentov múrov alebo nápisových kameňov samo o sebe dokazuje len to, z akého obdobia pochádza samotný nález a aký charakter má materiál a spôsob stavby. Vždy treba mať na pamäti, či sa nálezy nemohli na miesto nálezu dostať v inom čase, než do akého inak ukazujú.
Doterajšie nálezy nesporne rímskeho charakteru robia pravdepodobným len to, že tam alebo v blízkosti bola rímska osada. Je pravda, že to mohla byť aj Gerulata, lebo Rimania mali pozdĺž Dunaja mnoho opevnení. Bezpečne stanoviť, že poloha Gerulaty je totožná s Rusovcami, by bolo možné aj teraz len vtedy, ak by sa vojenská a obchodná cesta spájajúca Carnuntum (Nemecký/Maďarský Óvár) s Brigetiom (Szőny) – ktorú možno na území našej župy ešte na mnohých miestach spozorovať – zamerala a zaniesla do mapy župy. Potom by sa totiž pomocou rímskeho *Itineraria*, ktoré označovalo vzdialenosť kastelov od seba v vojenských krokoch, dalo so stanovenou mierou týchto krokov určiť, či sa vzdialenosť zhoduje s polohou Rusoviec.
Bez toho, alebo bez nálezov, ktoré vylučujú omyl, je nateraz nemožné dať jednoznačný posudok, lebo aj v Čunove už odkryli rímsku kúpeľnú miestnosť, na výšine v Jarovciach som sám našiel rímske hroby a tamojší sarkofág dodnes slúži ako napájadlo v Chorvátskych Jarovciach(Jarfalu). V chotári týchto dvoch obcí stojí viacej dosiaľ nepreskúmaných výšin a je tiež možné, že ruiny Gerulaty neoznačuje žiadna výšina a nad nimi znie veselá pieseň žencov.
A preto počkajme so závermi a nech záujemcov upokojí vedomie, že ak aj miesto Gerulaty nebolo výkopmi v Rusovciach bezpečne stanovené, ruiny jedného starého hradu Mošonskej župy môže bezpečne sledovať. Ak skromné finančné sily spolku umožnia dokončenie tejto nákladnej úlohy a ak by spolok niekedy disponoval mnohými peniazmi, odkrytie múrov tohto hradu by predstavovalo veľmi zaujímavú úlohu a v každom prípade by sa v ňom malo periodicky pokračovať.¹)
M.-Óvár (Mosonmagyaróvár), 15. októbra 1888.
Dr. Ágost Sőtér.
- - - ¹) Spomínaný kopec medzitým grófka Laura Henckel dala upraviť na park a premeniť na promenádu, a tak je tam možnosť ďalšieho kopania vylúčená. Autor.
- - -
Dr Sötér našiel rímske pamiatky na rôznych miestach v Mošonskej župe ktorej súčasťou bolo vtedy aj rusovské panstvo.
Rímske pamiatky našiel nielen v Rusovciach ale napr. aj v Čunove či Syslovci.
Aj tu musel požiadať Lauru Henckel o povolenie kopať na jej pozemkoch.
Správcom panstva Rusovce bol v tom čase Ede Kaprinay.
Archeologický výskum na pozemkoch Laury Henckel v Čunove a Syslovci.
zdroj: Pamätnica Historického a archeologického spolku Mošonskej župy 1882 – 1898.
napísal: Dr. Ágost Sőtér, rodák z Debrecína, s rodovým pôvodom z Tápió-Sápi.
v Mosonmagyaróvár, 1898
IV. Čunovo (Csúny)
Rímske a neznáme pohrebisko a pohrebisko z obdobia sťahovania národov (avarské). 12. mája, 27. augusta 1885; 13. a 15. augusta 1891; 2. – 18. augusta 1894.
...
Pri výskume, ktorý sa uskutočnil 15. augusta 1891 so začiatkom v Rusovciach, som však v chotári Čunova, v priekope medzi železnicou a pozemkom v hone „Maria Taferl“ (parcely č. 444 a 445), ktorý je majetkom
grófky Laury Henckel, rodenej Kászonyi, spozoroval v čistom štrkovom podloží obdĺžnikové miesta s premiešanou zeminou s dĺžkou 2 m a šírkou 125 cm, ktoré sa objavovali vo vzájomnej vzdialenosti 2 m. Tieto miesta som nechal odkopať a, ako dokazujú predložené nálezy, objavil som jeden mužský a dva ženské hroby patriace k kmeňu, ktorý zaplnil pohrebisko v Edelstale (Nemesvölgy) a v Petrovke (Szent-Péter).
...
Po tom, čo som získal povolenie na výskum v prvom rade od majiteľky miesta nálezu,
grófky Laury Henckel von Donnersmarck, a v druhom rade od jej nájomcu, Gyulu Poppera, a po zabezpečení poľného stanu na ochranu pred nepriazňou počasia, som sa 2. augusta 1894 dostavil na miesto s 16 robotníkmi. Predovšetkým s cieľom zistiť, či tri tu nájdené hroby ukrývajú len telá niekoľkých jedincov, ktorí zahynuli na úteku, alebo išlo o riadne pohrebisko, som najprv vytýčil polohu týchto troch hrobových miest.
...
Keďže povolená doba výskumu uplynula, po využití 15 pracovných dní museli byť výkopové práce ukončené.
M.-Óvár (Mosonmagyaróvár), 15. novembra 1894.
Dr. Ágost Sőtér
...
XXV. Syslovec (Ürgéd)
Rímske sídlisko. 5. augusta 1884.
Ede Ivánfi
Spolu s členmi spolku Lajosom Brennerom a Imrem Deiningerom sme sa vybrali na Syslovec (Ürgédsky majer)
grófky Laury Henckel von Donnersmarck. Na jednej z parciel ležiacich východne od majera, ohraničenej na juhovýchode hranicou Nemeckých Jaroviec (Deutsch Jahrndorf) a na severozápade cestou vedúcou do Oroszváru, sa pri orbe vo výraznom množstve vynárali spod pluhu zahnuté kúsky tehál, ktoré podľa svojho tvaru mohli byť iba rímskymi hrobovými tehlami.
Keďže na tomto mieste už viackrát našli rímske mince, ktoré Ede Kaprinay, správca panstva v Rusovciach (Oroszvári), daroval spolku, rozhodli sme sa toto miesto podrobiť archeologickému prieskumu/výskumu…
...
Keďže sme nemali nádej na žiaden nález, výskum sme ukončili a odskočili sme si do Körtvélyesu (Pamy), kde sme strávili noc a nasledujúce ráno sme odcestovali do Nemesvölgy (Edelstalu).
M.-Óvár (Mosonmagyaróvár), 7. augusta 1884.
Dr. Ágost Sőtér
SMRŤ GRÓFKY LAURY HENCKEL
Nekrológ Laury Henckel Kászonyi od nevlastných synov a ich rodiny, zdroj: Wienbibliothek im Rathaus
Preklad nekrológu Laury Henckel.
zdroj:
Wienbibliothek im Rathaus.
Hugo ríšsky gróf Henckel, slobodný pán z Donnersmarcku, pán na Gefälli a Wesendorfe, čestný rytier zvrchovaného Maltézskeho rytierskeho radu a rytier iných vysokých radov, týmto v mene svojom a v mene svojich bratov
Lazara, čestného rytiera zvrchovaného Maltézskeho rytierskeho radu a rytiera iných vysokých radov,
Arthura, c. a k. komorníka a skutočného tajného radcu, svojej sestry
Laury grófky Saurma z Jeltschu, rodenej ríšskej grófky Henckel-Donnersmarck, čestnej dámy zvrchovaného Maltézskeho rytierskeho radu a kráľovského bavorského Radu Terézie,
ďalej svojej manželky Wandy, rodenej ríšskej grófky z Gaschinu, slobodnej panej z a na Rosenbergu, dámy Rádu Hviezdneho kríža, svojich detí a vnúčat, svojej švagrinej
Marie, rodenej grófky zo Schweinitzu a Krainu, slobodnej panej z Kauderu, ako aj svojej ostatnej rodiny a všetkých príbuzných
podáva hlbokým žiaľom naplnenú správu o skonaní svojej vrúcne milovanej nevlastnej matky
vysokorozrodenej panej
Laury ríšskej grófky Henckel, slobodnej panej z Donnersmarcku,
panej na Gefälli a Wesendorfe, rodenej von Kaszonyi,
ktorá v pondelok 11. decembra 1905 o 4. hodine ráno, po dlhom, ťažkom utrpení a prijatí svätých sviatostí zomierajúcich, vo veku 71 rokov ticho zaspala.
Slávnostné požehnanie (vysvätenie) sa uskutoční v stredu 13. tohto mesiaca o 2. hodine popoludní v dome smútku: 1. obvod, Weihburggasse 32, a pochovanie do rodinnej hrobky na panstve Wolfsberg v Korutánsku sa uskutoční vo štvrtok 14. tohto mesiaca o 9. hodine dopoludnia.
Sväté omše za zomrelú sa budú slúžiť v piatok 15. tohto mesiaca o 10. hodine dopoludnia v kostole u otcov františkánov (I. Františkánske námestie č. 4) vo Viedni, ako aj vo všetkých patrónskych kostoloch.Viedeň, 11. decembra 1905
Pohrebná služba, I. Kärntnerstraße 21.
Tlač: Synovia Christopha Reissera, Viedeň V
Grófka Laura Henckel von Kászonyi umrela 11.12.1905 vo Viedni.
Pohreb sa uskutočnil vo Wolfsbergu 14.12.1905.
Pozn: nielen v periodikách, ale dokonca aj v úmrtných záznamoch a nápise na náhrobku bol problém
s Laurinym vekom úmrtia resp. dátumom narodenia. Správny dátum narodenia je stanovený v zázname z jej krstu: 07.01.1836
Správny vek úmrtia je 69 rokov. Laura sa dožila 69 rokov, 11 mesiacov a 4 dni a tak umrela v prebiehajúcom 70 roku života.
V knihe úmrtí vo Viedni sa nachádza záznam o Laure Henckel, kde je uvedené:
Kňaz ktorý viedol pohrebný obrad - kurát a zbormajster Carl Hofer.
Čas úmrtia - 11. decembra 1905 o 4. hodine ráno.
Miesto úmrtia vo Viedni - I. obvod Weihburggasse 32
Laura, ríšska grófka Henkel, barónka von Donnersmark, majiteľka panstva (zemepánka), rodená Kaszonyi, narodená v Budapešti v Uhorsku v júli 1836, vydatá 1. januára 1859,s domovsklou príslušnosťou Viedeň.
Pohlavie - žena. Vierovyznanie - katolíčka.
Vek - 69 rokov
Príčina úmrtia - podľa ohliadacieho lístku č. 105 na zápal pľúc.
Miesto a čas pohrebu - dodatočný zápis tiež k (Na cintoríne vo Wolfsbergu v Korutánsku) dňa 13. decembra 1905.
Poznámky - posledné pomazanie udelil F. Venantius Schnellbach
zdroj: archív matricula-online.eu
Vo Wolsberských registroch úmrtí sa dajú nájsť aj informácie o Laurinom úmrtí a pohrebe.
V zázname sa píše:
Úmrtie - 11. 12. 1905 o 4 hodine ráno.
Deň pohrebu - 14.12. 1905 dopoludnia.
Miesto úmrtia - Viedeň 1. obvod, Weihburggasse 32, 1.poschodie a
telo bolo prevezené do mauzólea.
Laura, ríšska grófka Henckel, barónka von Donnersmarck, zemepánka na Gefäll a Wesendorf, rodená von Kaszonyi, vdova po majiteľovi panstva (podľa kópie správy o úmrtí z Viedne), rodáčka z Budapešti v Uhorsku, ovdovená – prísluchajúca do Viedne.
Vierovyznanie - rímska katolíčka.
Pohlavie : žena
Úmrtie v roku života - 70 6/12
Narodená 1. Júl 1836
Zomrela na zápal pľúc. Podľa prepisu správy o úmrtí z Viedne z 11. decembra 1905
Vo Viedni prijala posledné pomazanie
Pochovaná v mauzóleu grófa Henckela vo Wolfsbergu.
Požehnaná v mauzóleu farárom Lorenzom Walderom.
zdroj: Sterb Register Laura Henckel
"Österreich, Diözese Gurk-Klagenfurt, Katholische Kirchenbücher, 1527-1986", FamilySearch (https://www.familysearch.org/ark:/61903/1:1:6JJY-KMXS : Sun Mar 10 08:50:48 UTC 2024), Entry for Laura Reichsgräfin Henckel, 11 Dec 1905.
Samozrejme aj v periodikách z tej doby boli uverejné články o úmrrí a pohrebe Laury Henckel Kászonyi:
13.12.1905 - Lavantthaler Bote.
Grófka Laura Henckel von Donnersmarck
V pondelok 11. tohto mesiaca, skoro ráno, zomrela vo svojom paláci vo Viedni po dlhšom a ťažkom utrpení ríšska grófka vdova Laura Henckel von Donnersmarck, rodená von Kászonyi, vo svojom 71. roku života. Bola majiteľkou zámku Weißenau, zámku Rusovce(Carlburg) v Uhorsku, víl v Opatiji a ďalších nehnuteľností.
Od 8. januára 1859 do 4. októbra 1890 bola druhou manželkou ríšskeho grófa Huga Henckela von Donnersmarcka, až kým smrť neukončila ich manželstvo.
Telo zosnulej, ktorá ešte pred niekoľkými týždňami pobývala vo Weißenau, bude prevezené z Viedne do Wolfsbergu a pochované v mauzóleu. Pohrebný sprievod sa uskutoční vo štvrtok 14. tohto mesiaca, keď jej telo dorazí na železničnú stanicu vo Wolfsbergu o 8:25 ráno.
R. I. P.
16.12.1905 - Lavantthaler Bote.
Laura Ríšska grófka Henckel, barónka von Donnersmarck.
Ako sme už informovali v minulom čísle, v pondelok 11. decembra o 4. hodine ráno, vo svojom paláci vo Viedni, na Weihburggasse č. 32, zomrela vo svojom 71. roku života, pani Laura Ríšska grófka Henckel, barónka von Donnersmarck, pani z Gefäll a Wesendorf, rodená von Kászonyi.
Narodila sa 6. januára 1835 ako dcéra v tom čase známeho budapeštianskeho advokáta Kászonyiho, prežila mladosť v rodičovskom dome a bola mimoriadne krásna.
Dňa 8. januára 1859 sa vydala za ríšskeho grófa Huga Henckela, baróna von Donnersmarck, ktorý bol vo Wolfsbergu nezabudnuteľnou osobnosťou a ktorý bol v prvom manželstve ženatý s grófkou Laurou Hardenberg. S ním žila v tom najšťastnejšom manželstve, ktoré bolo založené na láske, až do jeho smrti 4. októbra 1890. Obdobie, ktoré nasledovalo až do jej pokojného skonu, trávila striedavo na svojom zámku vo Weissenau a Rusovciach (Karlburgu), vo svojom viedenskom paláci alebo vo svojej vile v Abbazii.
Slávnostná posledná rozlúčka so zosnulou Laurou Ríšskou grófkou Henckel sa konala v stredu 13. v mesiaci o 14:00 hodine v smútočnom dome, Weihburggasse č. 32 vo Viedni. Pri tejto príležitosti sa zišli jej nevlastní synovia, páni Hugo, Lazy, Arthur ríšski grófi Henckel, baróni von Donnersmarck, takmer všetci ostatní členovia grófskej rodiny, ako aj barón von Helfert, člen Panskej snemovne, knieža Esterházy, generál pechoty Fischer von Wellenborn, poľný maršal Groller a mnohí ďalší predstavitelia šľachty.
Po rozlúčke bola rakva so zosnulou prevezená do Wolfsbergu, kde dorazila vo štvrtok 14. decembra o 8:25 hodine ráno. Po vyložení rakvy a stoviek nádherných vencov s rovnako honosnými stužkami sa začal okolo 9. hodiny formovať pohrebný sprievod. Sprievod začínali baníci grófskej Henckelovej bane v St. Stefan, ktorí boli oblečení v slávnostných uniformách, s vlajkou a pohrebnými lampášmi, a niesli časť masívnych vencov, za nimi nasledovali polovníci grófa Henckela, pán dekan Lorenz Walder s početným cirkevným asistenčným personálom, a napokon pohrebný voz so smrteľnými pozostatkami ríšskej grófky Laury Henckel, takmer preplnený vencami. Za ním nasledovali dámy, cisársko-kráľovskí úradníci, obecné zastupiteľstvo, úradníci grófa Henckela, ich riaditelia a správcovia, mešťania Wolfsbergu a okolia a ďalší smútiaci.
Pred mauzóleom sa k pohrebnému sprievodu pripojili gróf Edgar Henckel, syn grófa Huga Henckela, gróf Edwin Henckel, syn grófa Lazyho Henckela, gróf Alfons Henckel, syn Jeho Excelencie grófa Arthura Henckela, a v Paríži žijúci synovci zosnulej, Arpád, Aladár a Hugo de Migl. Po tom, čo bola rakva so zosnulou, ktorá odpočíva v pokoji Božom, ešte raz posvätená, predniesol pán dekan Lorenz Walder krátku, no hlbokú pohrebnú reč, po ktorej nasledoval pohrebný obrad do rodinnej hrobky.
R.I.P
16.12.1905 - Tagespost Graz.
Wolfsberg, 14. decembra.
Ríšska grófka Laura Henckel z Donnersmarku.
Vlakom, ktorý sem dorazil dnes ráno o 8. hodine, prišlo telo zosnulej ríšskej grófky Laury Hendel z Donnersmarku, ktorá zomrela vo Viedni. Od železničnej stanice sa konal pohrebný sprievod ku grófskemu mauzóleu, ktoré sa nachádza na krásnom mieste pri ústí Vordergumitsch.
Na čele pohrebného sprievodu išli grófi Edgar, Edwin a Alphons Henckel von Donnersmarck mnoho ďalších blízkych príbuzných zosnulej. Po pohrebnom voze kráčali grófski banskí zamestnanci so zapálenými banskými lampami a krásnymi vencami, takmer všetci členovia mestskej rady vo Wolfsbergu, niekoľko zástupcov miestnej sporiteľne, primár všeobecnej nemocnice Dr. Ludwig Mann, grófski úradníci a nakoniec dlhý zástup ďalších smútiacich. Medzi nimi boli barón Robert Benz, barón Louis Braun a dôstojníci miestneho veliteľstva stanice atď.
Pohrebný obrad vykonal miestny dekan a mestský farár, pán Lorenz Walder, za početnej asistencie duchovných. Laura Henckel von Donnersmarck bola vdovou po ríšskom grófovi Hugovi Henckelovi von Donnersmarck, ktorý zomrel 4. októbra 1890 a za ktorého sa vydala 8. októbra 1859.
Poďakovanie za účasť na pohrebe uverejnila v novinách aj jej sestra Gabriela von Horváth:
poďakovanie za účasť na pohrebe Laury Henckel von Kászonyi od jej sestry Gabriely von Horváth rodenej von Kászonyi.
text na oznámení
zdroj:
Lavantthaler Bote
Pri príležitosti pohrebu mojej drahej a váženej sestry, urodzenej pani
Laury ríšskej grófky Henckel, barónky z Donnersmarcku, rodenej Kászonyi,
som dostala také početné prejavy sústrasti, že je pre mňa nemožné poďakovať každému zvlášť.
Preto týmto vyjadrujem svoju úprimnú vďaku kráľovským úradníkom, zástupcom obcí Wolfsberg, St. Stefan a St. Marein za kondolencie a sprievod na miesto posledného odpočinku, úradníkom grófskeho rodu Henckel, ich riaditeľstvám a správnym orgánom, poľovnému personálu a baníkom, ako aj mešťanom z Wolfsbergu a St. Marcin za ich účasť na pohrebe.
Sibyllenort, 15. decembra 1905.
Barónka Gabriela von Horvath, rodená z Kászonyi.
BOHATÉ DEDIČSTVO LAURY HENCKEL
Dedičstvo Laury Henckel bolo veľké a bohaté.
Okrem panstiev obsahovalo napr. aj vily Neptún, Rosalia a Aran v Abbázii (dnes Opatija, Chorvátsko), ktoré grófka kúpila v roku 1897.
Keďže Laura nemala vlastné deti, celé jej dedičstvo pripadlo najbližšej rodine, krorú v tom čase tvorila už len jedna sestra Gabriela von Horváth a traja synovci - Aladár, Arpád a Hugo - traja bratia de Migl.
Laurin synovec, maliar Arpád François Migl de Kászony okolo roku 1901.
Dediči tak získali napr. celé panstvo Rusovce (majetky v Rusovciach, Čunove a Gajc za Dunajom), vrátane nádherného kaštieľa a Hugovho Žrebčína.
Kaštieľ Rusovce za čias rodu Zichy.
Gabriela a traja synovci, v tom čase žijúci v Paríži, sa rozhodli, že panstvo predajú.
Urobili tak prostredníctvom právneho zástupcu pozostalosti, notára Dr. Alexandra Jörga.
Panstvo Rusovce bolo predané grófovi Elemérovi Lónyayovi a jeho manželke belgickej princeznej Štefánii. Kúpna zmluva bola podpísaná 22.1.1906 a panstvo predali za 4 milióny vtedajších Rakúsko-Uhorských korún (Preßburger Zeitung, 23.01.1906).
Sumu ktorú Gabriela a traja bratia získali bola obrovská. Ak si ju rozdelili na štvrtinu,
tak len z tejto časti dedičstva každý z nich získal milión korún.
Avšak z Laurinho dedičstva získali oveľa viac.
Okrem Rusoviec, zdedili aj panstvo Weisenau neďaleko Wolfsbergu,
ktoré ale od nich neskôr odkúpil gróf Arthur Henckel(zdroj: 11.7.1906, Lavanttaler Bote)
Dediči po grófke Laure zdedili aj nehnuteľnosti vo Viedni:
V 1. viedenskom obvode (Innere Stadt) vlastnila palác na Weihburggasse 32 (Parkring 14) tzv. Palàc Henckel Donnersmarck.
15. mája 1907 bol tento palác prevedený na Artura Henckel von Donnersmarck.
A ten ho hneď 29. mája predal grófke Helene Mier (Mir).
Podľa Lehmannovo adresára z roku 1906 mala zosnulá grófka Laura uvedenú adresu na Weihburggasse 32 zatiaľ
čo gróf Arthur Henckel v jej dome na Metternichgasse 7.
Dom na Metternichgasse 7, grófka Laura kúpila v roku 1888, teda ešte v čase keď žil jej manžel gróf Hugo.
Kúpila ho za 60 tisíc florénov. (Bürger-n.Communal-Zeitung für Stadt und Land, 08.02.1888).
Na téjto adrese býval jej nevlastný syn Arthur Henckel až do času keď ho zdedila Laurina vlastná rodina.
23. decembra 1891 Arturovi v tomto dome zomrela jeho manželka grófka Eleonore Henckel rodená Schaffgotsch(1837-1891).(Wiener Allgemeine Zeitung, 24.12.1891).
Podľa katastrálnej príručky mesta Viedeň z roku 1886 bola
grófka Laura Henckel vlasníčkou domu aj na Metternichgasse 5.
V 3. viedenskom obvode (Landstraße) Laura vlastnila domy na Metternichgasse 5 a Metternichgasse 7.
Z každého domu zdedila jéj sestra Maria Angela Rosalia polovicu a druhú polovicu si podelili traja synovci(každý 1/6).
Domy boli na nich prepísané 28. januára 1908.
V 4. viedenskom obvode (Wieden) vlastnila dom na Favoritenstraße 25 a
celý
dom na Schwindgasse 3.
(!) V Úradnom vestníku mesta Viedeň je chybne zapísaný Laurin podiel na dome ako 1/12, ale dedičský podiel 1/2 + 3x 1/6 je zapísaný dobre (!).
Aj z tohoto dedičstva zdedila sestra Angela polovicu a každý zo synovcov 1/6.
Kniha domov a majiteľov domov vo Viedni z roku 1908 potvrdzuje, že Laura vlastnila domy na uliciach Favoritensteaße 25, Schwindgasse 3 a dopĺňa k nim
rohový dom na Schwarzenbergplatz 12 - Schwindgasse 1.
(Das Buch der Häuser und Hausbesitzer Wiens, Josef Lenobel).
Dnes je to dom na Schwarzenbergplatz 10 - Schwindgasse 1.
Grófkyne dedičstvo nehnuteľností vo Viedni.
autor: Jos. Schlesinger
zdroj:
Kataster cisárskeho hlavného a rezidenčného mesta Viedeň: Príručka pre úrady, právnikov, architektov...
(1886) Dodatky z rokov 1884, 1885, 1886
Metternichgasse: č. 5 (E. [vlastníčka]: Henckel von Donnersmarck Laura, grófka)
č. 7 (daň: 973 zlatých, 1 poschodie, 3 byty),č. 9 (3 poschodia, 23 bytov),č. 11 (23 bytov),č. 14 (1 poschodie, 5 bytov).
zdroj:
Všeobecný adresár bývania Adolpha Lehmanna: Vrátane adresára obchodu a obchodu pre hlavné a rezidenčné mesto Viedeň a okolie
ročník 1906
Gróf Artur Henckel von Donnersmarck, tajný radca, veľkostatkár, III. obvod, Metternichgasse 7.
Grófka Laura Henckel, I. obvod, Weihburggasse 32.
zdroj: Úradný vestník mesta Viedeň. Viedeň: Mesto Viedeň - Tlačová a informačná služba, ročník 1907.
Reality – obchodovanie vo Viedni. Od 1. do 31. mája 1907.
I. obvod Weihburggasse, č. vložky 1395, doterajšia majiteľka ríšska grófka Laura Henckel von Donnersmarck, v pozemkovej knihe prevedené na ríšskeho grófa Artura Henckel von Donnersmarck, dňa 15. mája 1907.
Weihburggasse, č. vložky 1395, doterajší majiteľ ríšsky gróf Artur Henckel von Donnersmarck, v pozemkovej knihe prevedené na grófku Helenu Mier, dňa 29. mája 1907.
zdroj: Úradný vestník mesta Viedeň. Viedeň: Mesto Viedeň - Tlačová a informačná služba, ročník 1908.
Reality – obchodovanie vo Viedni. Od 1. do 31. januára 1908.
III. obvod Metternichgasse, vložka č. 1131, doterajšia majiteľka Laura grófka Henckel von Donnersmarck, zapísané v pozemkovej knihe na: Marie Angela Rosalia barónka Horvath, rodená Kasonyi (v podiele 1/2), Aladár von Migl, Hugo von Migl, Árpád von Migl (každý v podiele 1/6), dňa 28. januára 1908.
Metternichgasse, vložka č. 1133, doterajšia majiteľka Laura grófka Henckel von Donnersmarck, zapísané v pozemkovej knihe na: Marie Angela Rosalia barónka Horvath, rodená Kasonyi (v podiele 1/2), Aladár von Migl, Hugo von Migl, Árpád von Migl (každý v podiele 1/6), dňa 28. januára 1908.
zdroj: Úradný vestník mesta Viedeň. Viedeň: Mesto Viedeň - Tlačová a informačná služba, ročník 1908.
Reality – obchodovanie vo Viedni. Od 1. do 29. februára 1908.
IV. obvod Favoritenstraße, č. vložky 119, doterajšia majiteľka grófka Laura Henckel von Donnersmarck, pozemkovoknižne prevedené na barónku Mariu Angelu Rosaliu Horvath (podiel 1/2), Aladára von Migl, Huga von Migl, Árpáda von Migl (každý podiel 1/6), dňa 4. februára 1908
Schwindgasse, č. vložky 741, doterajšia majiteľka grófka Laura Henckel von Donnersmarck (podiel 1/12[?]), pozemkovoknižne prevedené na barónku Mariu Angelu Rosaliu Horvath (podiel 1/2), Aladára von Migl, Huga von Migl, Árpáda von Migl (každý podiel 1/6), dňa 4. februára 1908
Niektoré majetky ktoré dediči získali si predali, iné si ponechali.
Otázne je či pred smrťou Laura vlastnila nejaké majetky v pruskom Sliezsku.
Najmä však villa Hubertus v Sibyllenort, kde umrela Laurina mama Rozália, sestra Angela a jej manžel Alexander Horváth.
Vtedajšie noviny píšu aj o súde medzi týmito dedičmi a chorvátskym sochárom, ktorý
mal vyhotoviť bustu cisárovnej Alžbety (Sisi) do parku pri kaštieli v Rusovciach.
Tú dala vyhotoviť grófka Laura, po zhotovení sa jej nepozdávala a tak ju odmietla.
Správy: dediči Laury Henckel sa súdia so sochárom Rendićom.
20.10.1907 - Illustrirtes Wiener Extrablatt.
Proces o bustu cisárovnej Alžbety
V roku 1900 si už zosnulá grófka Laura von Henckel Donnersmarck objednala u sochára Ivana Rendića z Terstu bustu zosnulej cisárovnej Alžbety pre svoju vilu. Cena bola dohodnutá na 4400 korún. Sochár dostal zálohu 1000 korún, zvyšok mal dostať po dodaní busty, čo malo prebehnúť v máji 1901.
Až teraz, po smrti objednávateľky, podal sochár prostredníctvom Dr. Angerera žalobu na tunajší Krajský civilný súd, ktorý mal na starosti dedičské konanie. Žaloba smerovala proti dedičom grófky: barónke Gabriele Angele von Horvath a súrodencom Aladarovi a Hugovi von Migl, žiadajúc o zaplatenie zvyšných 3400 korún.
Sochár tvrdí, že nebol viazaný žiadnym termínom dodania a vyhotovenie busty cisárovnej bolo ponechané výhradne na jeho umeleckom uvážení. Zvyšných 3400 korún mala grófka zložiť v banke „Banca Popolare“ v Terste. Keď grófke z vlastnej iniciatívy ukázal model, nebol podľa jej vkusu, pretože cisárovná mala na sebe rukavice – podľa neho však grófka nemala právo robiť takéto požiadavky. Preto on, žalobca, bustu dokončil a pripravil na dodanie, no grófka ju odmietla prevziať, a preto teraz žaluje dedičov.
Dr. Alfred Pollak, zástupca žalovaných, považuje tak neskoré podanie žaloby za prekvapivé. Vyhlásenia žalobcu sú podľa neho v kľúčových bodoch nesprávne, pretože grófka stanovila a dohodla ako termín dodania 1. máj 1901. Okrem toho, busta mala byť vyhotovená podľa konkrétnej fotografie. Údajné sťažnosti na rukavice cisárovnej nezodpovedajú pravde; busta mala podľa zámeru grófky zobraziť zosnulú cisárovnú v uhorskom korunovačnom odeve, pretože bola určená pre vilu v Oroszvári (Rusovciach) v Uhorsku.
Keďže grófka podľa svojho oprávneného výhradného práva model skritizovala a od objednávky odstúpila, najmä preto, že premeškal termín dodania, došlo k rokovaniam, ktoré viedli k dohode: žalobca si ponechá zálohu 1000 korún a grófka je oslobodená od povinnosti prevziať bustu. Z týchto dôvodov je žaloba neoprávnená a má byť zamietnutá.
Po dlhšej porade súd rozhodol o odložení pojednávania, aby si mohol nechať vypočuť vtedajšieho správcu a komornú grófky.
17.03.1908 - Das Vaterland.
Súdna sieň.
Busty cisárovnej
Viedeň, 17. marca
V júni 1900 dostal sochár z Terstu, Ivan Rendić, od grófky Laury Henckel Donnersmarck objednávku, aby pre park jej vily v Orosvare vytvoril mramorovú bustu cisárovnej Alžbety. Cena bola dohodnutá na 4400 korún a umelcovi bola poskytnutá záloha 1000 korún. Na žiadosť grófky sochár sľúbil, že bustu dodá do 1. mája 1901.
Rendić tvrdí, že grófka mu v realizácii modelu udelila úplnú slobodu. Grófka však po prijatí fotografie hotového sadrového modelu nebola s dielom spokojná a zakázala kamenárovi Celli, ktorého poveril Rendic, aby začal s mramorovými prácami. Až na opakovanú žiadosť sochára Celli prácu dokončil, no grófka bustu odmietla prevziať.
Rendić preto prostredníctvom doktora Ruperta Angerera zažaloval dedičov medzičasom zosnulej grófky o zaplatenie zvyšnej sumy 3400 korún.
Obžalované strany, barónka Gabriele Angela v. Horwath a bratia Adolar, Hugo a Arpad von Migl, prostredníctvom svojho zástupcu, Dr. Alfreda Pollaka, popreli, že by sochárovi bola ponechaná voľná ruka pri tvorbe busty. Bustu mal naopak vytvoriť podľa fotografie, ktorú cisárovná darovala grófke pri príležitosti návštevy Orosvaru. Táto fotografia, ktorá zobrazovala cisárovnú v uhorskom korunovačnom odeve, bola Rendicovi odovzdaná, no on sa jej pri svojej práci nedržal.
Grófka preto a tiež pre nedodržanie termínu dodania bustu odmietla.
Nakoniec však s Rendićom uzavrela dohodu, že sochár si ponechá zálohu aj bustu a vzdá sa ďalších nárokov. Po vypočutí viacerých svedkov Krajský civilný súd pod vedením sudcu Fischera odsúdil dedičov grófky Henckel von Donnersmarck na zaplatenie 3100 korún. Súd neprijal námietky obžalovaných ako opodstatnené, no znížil žalovanú sumu o 300 korún, pretože grófka kamenárovi Celliovi zakázala pokračovať v mramorových prácach, a práca, ktorá bola vykonaná po tomto zákaze na Rendićovu žiadosť, už nemohla ísť na ťarchu grófky.
Grófka vo svojom závete myslela aj na chudobných odkázala napr 600 Korún, chudobným farnosti Wolfsberg.
(zdroj: 16.12.1905, Lavanttaler Bote)
Venovala aj 16 tisíc Korún na výstavbu kalvárie k mauzóleu vo Wolfsbergu. Tam kde boli pochovaní aj so svojím manželom grófom Hugom Henckelom. Avšak jej realizácia bola nemožná, pretože by viedla cez pozemky syna grófa Arthura Henckela a ten na takéto dielo nedal povolenie.
(zdroj: 30.05.1906, Lavantaller Bote)
Niektoré Laurine veci boli rozpredané na aukciách ako táto:
13.05.1906 - aukcia aj s predmetmi z pozostalosti grófky Laury Henckel.
zdroj: Allgemeine Sport-Zeitung
C. k. aukčný úrad VIEDEŇ, I. Dorotheergasse č. 17.
Týždenný program 1906. Pondelok, 14. máj.
Cennosti a šperky (Sála Márie Terézie).
Koberce, prikrývky, závesy, obrazy, šijacie stroje, registračné pokladne, barometre, ďalekohľady, riad, kuchynské náčinie, galantérny tovar a predmety dennej potreby (Sála cisára Františka).
Šatky, látky, oblečenie, topánky, palice, dáždniky (Kolovratská sála).
Bytové zariadenie, bronzy, vázy, majolika, porcelán, krbové súpravy, lustre, maľby, paravány, staroviedenský a miešenský porcelán, posriebrený stolový riad, fotografické aparáty,
dekoračné predmety z pozostalosti grófky Laury Henckel von Donnersmarck a z iného majetku (Sála cisára Františka Jozefa).
Pri kaštieli v parku v Rusovciach dala Laura Henckel postaviť kaplnku (bez povolenia). Bolo to vpodstate mauzóleum, do ktorého
dala pochovať svojich blízkych. Boli tam pochovaní aj jej rodičia, švagor Alexander (neskôr pochovaný vo Viedni) a ďalší. Keď panstvo prevzali Lonyayovci, dali kaplnku preložiť na
cintorín v Rusovciach. Neskôr v 60. rokoch 20. sroročia
bola kaplnka prestavaná na dom smútku a Laurina rodina premiestnená do spoločného
hrobu vedľa kaplnky.
(zdroj: Jozefa Mallinerits, Lucia Tuleková Henčelová, Pre nás - pre Rusovce; zdroj:kriz.epocha.sk, 2022, Rusovce - pohrebná kaplnka na cintoríne)
Kaplnka-mauzóleum Laury Henckel, na cintoríne Rusovce
Na pamiatku Laury Henckelovej bola po nej pomenovaná ulica v Bratislavskej mestskej časti Rusovce.
Ešte za Laurinho života bol o nej napísaný krásny text oslavujúci jej dobročinnosť:
16.03.1888 - Laura Henckel rodená Kászonyi ako veľká dobrodinka.
zdroj: Oesterr.-ungar. Lloyd
Z blízka i z ďaleka.
Dobrodinka ľudstva. V krásnej korutánskej krajine žije a pôsobí na svojom panstve Wolfsberg dáma zo slávneho, starobylého šľachtického rodu, odlúčená od zhonu veľkého sveta. Celý svoj bohatý život zasvätila výhradne konaniu dobra a je ochranným a zachraňujúcim anjelom všetkých chudobných a utláčaných, ktorí u nej hľadajú pomoc. Grófka Laura Henckel von Donnersmarck je meno tejto ušľachtilej ženy, ktorá dáva prednosť vidieckej samote a humanitárnemu pôsobeniu v kruhu svojich početných chudobných pred leskom života v sídelnom meste.
Jej veľký majetok jej v najvyššej miere umožňuje poddať sa svojmu sklonu preukazovať dobrodenia. Mnohých chudobných už pomocnou rukou vytrhla z biedy a nejedna rodina uctieva v tejto dobročinnej dáme svojho záchranného anjela, ktorý ich s láskavou mysľou priviedol k šťastnému a spokojnému životu.
Áno, vskutku, pravý kresťanský, ľudomilný duch neprekvita v hlučnom kruhu veľkých miest, ani v bláznivom zhone sídelného mesta. Rozptýlenia a intrigy veľkého sveta nie sú vhodné na to, aby rozvíjali nádherné semená, ktoré driemu v ušľachtilom srdci, a rozvinuli ich do voňavých kvetov. Ďaleko od plytkého zhonu veľkého sveta, obklopené nádhernou prírodou, sa rozvíjajú čisté duše naplnené duchom pravej lásky k blížnemu – a k nim patrí v prvom rade pani grófka Laura Henckel von Donnersmarck v krásnom Korutánsku.
MAJETOK A DEDIČSTVO PRI JADRANE.
Laura Henckel Kászonyi v Opatiji (tal. Abbazia) vlastnila tri vily:
Villa Neptun (Meyne),
Villa Rosalia a
Villa Arion(Aran).
Abbazia bola v tomto čase lukratívne letovisko Rakúsko-Uhorska, kde sa chodievala
oddychovať a liečiť sa vtedajšia smotánka. Aj ovdovelá grófka Laura tu investovala svoje
financie. Kúpila a postavila tu nehnuteľnosti, kde
netrávila čas len sama s jej rodinou, ale ponúkala tu ubýtovanie rôznym hosťom.
Výrez mapy oblasti okolo Abbazie, rok 1897, fialovo vyznačené Vila Rosalia(Rosina) a Vila Meyne(Neptún).
Autor: Anton Silberhuber, zdroj: Österreichisches Staatsarchiv.
Najpr v roku 1991 tu Laura na mieste zvanom Škrbići (Skerbići) kúpila veľkú časť parku v blízkosti
vily Meyne.
V Cur- und Bade-Zeitung Hygiena z 20. októbra 1893 sa v zozname hostí Abbazie, uvádza grófka Laura Henkel-Donnersmarck z Viedene ubytovaná ešte ako hosť vo vile Meyne.
Potom do roku 1896 (niéktoré zdroje uvádzajú rok 1895 či dokonca 1894) tu na svojom pozemku dala cez stavebnú firmu Carla Conighiho postaviť vilu Rosalia
pomenovanú po svojej matke Rozálii Kászonyi rodenej Pongrác. Pre vilu je characteristický decentný historizujúci štýl s vyhliadkovou vežou.
Podľa novín Deutsches Volksblatt, grófka Laura nechala postaviť vilu Rosaliu v lete roku 1895. Pozvala do nej
nemecký cisársky pár - Cisára Wilhelma s manželku Augusta Viktóriu.
V článku novín Deutsches Volksblatt z roku 1896 je vila Rosalia opísaná takto:
"Vila Rosalia je nádherná stavba, ktorá sa nachádza na jednom z najkrajších miest v Abbazii. Park patriaci k vile síce nie je veľký, ale je plný najkrajších a najvzácnejších stromov a rastlín. Možno tam vidieť obrovské palmy, ktoré grófka nechala nazbierať po celom Taliansku a presadiť sem. Vnútorné zariadenie vily je skvostné a svedčí o tom najjemnejšom vkuse. Výzdoba komnát je zhotovená podľa vzorov starobylých benátskych palácov. Štukatúry na stropoch a stenách sú skutočne pozlátené. Umeleckým skvostom vo vile je kaplnka so vzácnym obrazom Madony."
05.03.1896 - grófka Laura ponúka ubytovnie nemeckému cisárskemu páru vo vile Rosalia.
zdroj: Deutsches Volksblatt
Nemecký cisársky pár v Abbazii.
Nemecký cisársky pár by mal spolu so svojimi deťmi prísť do Abbazie ešte v priebehu mesiaca marec a zdržať sa tu na dlhší pobyt. Ako je známe, klíma našej Riviéry nemeckej cisárovnej, ktorá bola vtedy trochu chorľavá, už pred dvoma rokmi veľmi prospela. Cisár Wilhelm, ktorému sa pobyt na Kvarneri (záliv Quarnero) nesmierne páčil, vyjadril pri odchode zámer opäť stráviť v Abbazii niekoľko týždňov predjaria, hneď ako to okolnosti dovolia. Tento zámer nemecký cisársky pár uskutoční práve tento rok. Zdá sa totiž, že cisárovná, ktorá bola v poslednom čase opäť trochu neduživá, odchádza do Abbazie znova kvôli upevneniu svojho zdravia. Dorazí najprv so svojimi deťmi a cisár Wilhelm ju bude nasledovať o niečo neskôr.
Z Kielu sa hlási, že cisárska jachta „Hohenzollern“ dostala rozkaz vyplávať v marci z kielského prístavu do Abbazie a tam byť k dispozícii cisárovi. Dá sa predpokladať, že cisár Wilhelm má v úmysle podniknúť na jachte „Hohenzollern“ výlety po Kvarneri a Jadranskom mori. Ak jachta vypláva z Kielu 7. dňa, mala by do Rijeckého zálivu doraziť približne 20. dňa tohto mesiaca. Osem týždňov po vyplávaní z Kielu sa má doň opäť vrátiť. Nemecký cisársky pár sa počas svojho nadchádzajúceho pobytu v Abbazii ubytuje v novopostavenej vile patriacej grófke Henckel-Donnersmarck.
Grófka si minulé leto nechala v Abbazii postaviť vilu na nádhernom mieste a dala ju luxusne zariadiť. Pomenovala ju Vila Rosalia a už dva mesiace v nej býva. Po dokončení stavby grófka ponúkla vilu nemeckému cisárskemu páru na pobyt v Abbazii. Cisár Wilhelm pozvanie prijal pod podmienkou, že sa zdravie cisárovnej zlepší natoľko, aby zvládla ďalekú cestu do Abbazie. To sa teraz stalo a grófka Henckel-Donnersmarck dostala z Berlína správu, že do Abbazie najprv dorazí cisárovná Augusta Viktória s cisárskymi deťmi a ubytuje sa vo Vile Rosalia. Neskôr bude svoju rodinu nasledovať aj samotný cisár Wilhelm.
Vila Rosalia je nádherná stavba, ktorá sa nachádza na jednom z najkrajších miest v Abbazii. Park patriaci k vile síce nie je veľký, ale je plný najkrajších a najvzácnejších stromov a rastlín. Možno tam vidieť obrovské palmy, ktoré grófka nechala nazbierať po celom Taliansku a presadiť sem. Vnútorné zariadenie vily je skvostné a svedčí o tom najjemnejšom vkuse. Výzdoba komnát je zhotovená podľa vzorov starobylých benátskych palácov. Štukatúry na stropoch a stenách sú skutočne pozlátené. Umeleckým skvostom vo vile je kaplnka so vzácnym obrazom Madony.
Pohľad na vilu Rosaliu, pohľadnica rok 1906, zdroj: Zempléni Múzeum, Szerencs - képeslapok.
Grófka Laura trávila čas vo svojej vile Rosalia často na jar či začiatkom leta a
odtiaľ potom odchádzala na svoje majetky v Rusovciach, Weisenau či vo Viedni.
24.07.1897 - Laura sa vrátila z vily Rosalia do svojho zámku Weisenau pri Wolfsbergu.
zdroj: Lavanttaler Bote
Príchod. Minulú sobotu pricestovala vysoko narodená ríšska grófka vdova Laura Henckel von Donnersmarck na dlhší letný pobyt do svojho zámku Weisenau pri Wolfsbergu. Menovaná v poslednom čase pobývala vo svojej vile Rosalia v Abbazii
Pohľadnica rok 1912, vpredu vila Neptun, za ňou vila Rosalia v pozadí Preluka, zdroj: Zempléni Múzeum, Szerencs - képeslapok.
V roku 1899, grófka Laura kúpila od Jánosa Meyneho susednú vilu Meyne a premenovala
ju na vilu Neptun.
25.12.1899 sa píše, že Laura kupuje vilu Meyne.
zdroj: Cur- und Bade-Zeitung. Hygiea
Grófka Henkel-Donnersmarck, ktorá tu vlastní krásne sídlo „Villa Rosalia“, kúpila nádherne situovanú „Villu Meyne“, ktorá po dôkladnej prestavbe prejde do vlastníctva jej dcéry.
Vilu Meyne dal postaviť niekedy v roku 1884, János Meyne zo Šoprone - majiteľ ovocnej a okrasnej škôlky a obchodník so semenami
pôvodom z nemeckého Braunschweigu. Budovu navrhol český architekt Adolf Tichý a
stavbu realizovala stavebná spoločnosťou Carla Conighiho z Rijeky. Podľa všetkého však
pôsobila nenápadne a dokonca vraj nebola príliš pekná.
1885 - novovybudovaná vila Meyne hyzdí okolie.
zdroj: Wiener Zeitung
...Vily, ktoré boli doteraz novovybudované na prenájom, dopadli veľmi nešťastne. Villa Anna leží v rokline bez slnka a vzduchu, na mieste vhodnom snáď len pre vrcholné leto;
Villa Meyne, ovenčená vavrínovým hájom a situovaná na jednom z najkrajších miest na pobreží, je brutálna murárska stavba hyzdiaca breh, ktorej by nepomohol ani samotný Semper (= slávny architekt), a ešte dlho nebude pohodlne obývateľná.
V súkromných domoch v Abbazii môže nájsť ubytovanie zrejme ďalších 50 – 60 ľudí; na jedlo sa chodí do hotela, pretože stravovať sa sám (vlastná réžia) v Abbazii zatiaľ nie je možné.
Dovtedy nevýraznú vilu Meyne, dala grófka Laura prerobiť v pôsobivom neogotickom tudorovskom štýle.
Pre tento vzhľad sa inšpirovala zámkom Miramare v Terste a možno aj Rusovským kaštielom.
Po prerobení villy už niesla nové meno Neptun (Neptuno). 3.marca 1901 noviny Wiener Salonblatt uviedli, že princezná Ludwig z Windisch-Grätz so synom z Viedne bola 10. až 20. februára ubytovaná už vo vile s novým názvom "Neptún".
V tom istom čase oddychovala v Abbazii aj grófka Laura - trávila jar vo svojej vile Rosalia.
24.03.1901 - Laura Henckel, jar v Abbazii a rodina Windish-Graetz.
zdroj: Wiener Salonblatt
Do Abbazie v posledných dňoch pricestovali:
…, princezná Aglae zu Windisch-Graetz z Viedne (Villa Neptuno),...
…, princezná Hedwig zu Windisch-Graetz z Viedne (Grand Hotel),
princezná Valerie zu Windisch-Graetz z Viedne (Villa Neptuno),
grófka Laura von Henckel Donnersmarck z Uhorska (Villa Rosalia).
Princezná Valerie patrila do Laurinej rodiny cez jej nevlastného syna Huga II Henckela. Jeho syn
Edgar Henckel-Gaschin(1859-1939) si v roku 1894 zobral za manželku princeznú Karolínu Paulinu Windisch-Grätze (1871-1937).
A práve jej mama princezná Valéria von Windisch-Grätz rodená grófka Dessewffy (1843–1912) sa
ubytovala v Laurinej vile Neptun aj so svojím synom princom Ľudovítom Alfrédom von Windisch-Graetze.
Vily po smrti grófky Laury Henckel.
Po Smrti grófky Laury vily Rosalia, Neptun a Arion prešla do dedičstva jej sestry barónky Angely Gabriely von Horváth a troch synovcov Huga, Aladára a Arpáda Migl de Kászonyi.
V tomto čase noviny uverejnili správu, že grófka Laura
odkázala v dedičstve svoje vily „Neptún“, „Rosalia“ a „Aran“ (Arion) v Abbazii (Opatija, Chorvátsko) pruskému cisárovi Wilhelmovi II. (Viliamovi II.).(zdroj: 02.01.1906, Die Drau)
02.01.1906 - novinárska fáma - nemecký cisár Wilhelm sa stal majiteľom víl v Abbazii
zdroj: Die Drau
(Cisár Wilhelm majiteľom víl v Abbazii.) Ako sa hlási z Abbazie, grófka Laura Henckel von Donnersmarck, ktorá zomrela vo Viedni, odkázala nemeckému cisárovi svoje vily „Neptun“, „Rosalia“ a „Aran“ nachádzajúce sa v Abbazii. Cisár Viliam je tak teraz voličom v obci Abbazia.
- - -
(Kaiser Wilhelm Villenbesitzer in Abbazia.) Wie man aus Abbazia meldet, hat die in Wien verstorbene Gräfin Laura Henckel v. Donnersmark dem deutschen Kaiser ihre in Abbazia besind lichen Villen „Neptun“, „Rosalia" und „Avan" vermacht. Kaiser Wilhelm ist nun Gemeindewähler in Abbazia.
Avšak tieto správy neboli pravdivé a tieto nehnuteľnosti zdedili jediná sestra a traja synovci, ktorí ich ďalej prevádzkovali. (10.01.1906 - Freie Stimmen - Klagenfurt Mittwoch)
10.01.1906 - dediči víl v Abbazii sú sestra a synovci.
zdroj: Freie Stimmen
Údajné dedičstvo cisára Viliama II. v Abbazii.
Správa domovej správy ríšskej grófky Laury Henckel von Donnersmarck oznamuje, že fáma rozšírená v Abbazii, podľa ktorej zosnulá ríšska grófka Laura Henckel von Donnersmarck odkázala vo svojom záveti vily v Abbazii cisárovi Viliamovi II., nezodpovedá skutočnosti.
Dedičmi víl nachádzajúcich sa v Abbazii sú jediná sestra zosnulej ríšskej grófky a jej traja synovci. O prípadnom darovaní alebo predaji nemôže byť ani reči.
1. marca 1907 sa vo vile Rosalia ubytovala už jej nová majiteľka barónka Angela von Horvath bývajúca v Sibyllenort.
Ubytovala sa sama bez služobníctva.
Amtliche Kurliste von Abbazia, 06.03.1907
Zdedené nehnutelnosi v Abbazii pre dedičov spravoval agent Karl Ferdinand Bendtsen z Viedne.
V roku 1911 vila Neptun bola mala elektrické osvetlenie, vodovod s pramenitou vodou z neďalekej hory Monte Maggiore (chorv. Učka),
tenisový kurt a nádherný park. Vila mala veľké honosne zariadené priestory.
Vpravo inzerát na ubytovanie vo vile Neptun, rok 1911.
1911 - oznam o ubytovaní vo vile Neptun.
Najvýhodnejšia a najkrajšia poloha v celej Abbázii, priamo pri morskom pobreží, s nádherným panoramatickým výhľadom na Kvarner a Riecky záliv.
Veľké, honosne zariadené obytné priestory. Elektrické osvetlenie. Vodovod s pramenitou vodou z hory Monte Maggiore. Nádherný park. Tenisový kurt.
Prenajímajú sa celé apartmány alebo jednotlivé časti.
Informácie ochotne poskytne správa/vedenie:
Karl F. Bendtsen, Viedeň IX., Grüne-Thorgasse 12,
alebo správca vo vile „Neptún“, Abbázia.
Po 1. svetovej vojne Abbazia pripadla Taliansku.
V roku 1922 (august-október) kúpil Vilu Rosalia známy český huslový virtuóz Jan Kubelík (1880-1940).
Z vily si zriadil rodinné sídlo. Dokonca vila zmenila názov na "Villa Kubelik".
Z tohoto obdobia sa zachovalo veľké množstvo
informácií.
Portrét Jana Kubelíka, 24.11.1923
Ešte v auguste 1922 Ján Kubelík trávil čas s rodinou v podnájmme vo vile Imperial v Abbazii.
V novinách Neues Wiener Journal sa v auguste 1922 píše:
Ján Kubelík, ako ma sám ubezpečuje, je vlastne bez domova. Časť nábytku má vo Viedni, ďalšiu v Trenčíne, v Grazi a v Budapešti. Chce počkať, kým sa pomery v Európe upevnia, a až potom si opäť zvolí trvalé bydlisko.
...O svojich plánoch do budúcnosti svetoznámy virtuóz zatiaľ prezrádza len toľko, že plánuje zostať pri Jadrane naozaj dlho, keďže sa tu cíti oveľa lepšie ako na severe.
(13.08.1922, autor: Dr. Ludwiga Brajjer).
Abbazia sa mu natoľko zapáčila, že niekedy v období august až október 1922 tam kúpil vilu Rosalia za niekoľko milionov Lír.
Druhá vila Neptún bola na predaj ešte aj v decembri 1925 za 400 milíonov lír a písalo sa, že ju
Kubelík možno kúpi tiež.
25.12.1925 - noviny uvádzajú, že Kubelik kúpil vilu Rosalia za značnú sumu milíonov lír a v decembri 1925 bola vila Neptun ešte na predaj za 400 mil. lír
zdroj: Neues Pester Journal
Dedinská jar na Jadrane
(Pôvodný fejtón „Neuen Pester Journal“)
Abázia, v decembri 1923
…V Matulji už čakala malá modrá električka, ktorá premáva cez Voloscu a Abáziu do Laurany. Laurana, a už nie Lovrana. Lovrana síce znie úplne taliansky, ale predsa len treba nejako vyjadriť pečať víťazstva, zmenu názvu. A teraz sa začína polhodinová cesta za návratom spomienok.
Tu je stará lekáreň vo Volosce, v ktorej je všetko o dvadsať percent lacnejšie než v ušľachtilejšej Abázii; čoskoro sa objaví kúpeľné sanatórium doktora Szegena (Dr. Szegő), monumentálna vila Neptun, ktorá má na celej fasáde najkrajšie dopoludňajšie slnko.
Vila je na predaj a možno ju získať za smiešnych štyristo miliónov lír. V prípade vážneho záujmu by sa predávajúci azda dal prehovoriť. My sme však pre takýto vážny prípad mali síce najúprimnejšiu vôľu vlastniť tento nádherný zámok, ale už nie potrebné drobné.
Náš slávny adoptívny krajan Jan Kubelík je na tom lepšie. Zapáčila sa mu susedná vila Rosalia, pripomínajúca kniežací zámok, a tak ju hneď získal za značnú sumu miliónov. Jemu sa ľahko žije, pretože jeho čierny komorník pri vytriasaní oblečenia nájde v zadnom vrecku založené a dávno zabudnuté stodolárovky.
A zatiaľ čo veľký Jan momentálne koncertuje v Holandsku a vyhuslováva si tam holandské guldeny na prípadnú kúpu aj vily Neptun, jeho krásna blond Margarete – kedysi von Széll – sedí v nádhernom sídle pri šumiacom Jadrane, stará sa o svojich sedem rozkošných detí a píše.
Lebo duchaplná pani Margarete Kubelik-Szellová sa vydala na dráhu spisovateľky, dokonca medzi tie filozofické, a práve vydala knihu s lákavým, nádejným názvom: „Uzdravenie duše.“
Myslí sa tým duša ľudstva – psychika, ktorá po svetovej vojne, po smrti a skaze, utrpení a biede zdivela, stratila oporu, zablúdila a ochorela; ľudstvo, ktoré stratilo cestu ku kráse, pravde a dobru a hľadá svoje uzdravenie v najrôznejších špiritistických, mystických a okultných šarlatánstvach. Tejto duši chce teraz pani Margarete ako akýsi psychiatrický bedeker ukázať pravú cestu k spáse, k uzdraveniu, k nebu, k láske a k láske k ľuďom…
Južne od Neptunu sa týči biela, štvorposchodová obrovská stavba, ktorá svojimi päťdesiatimi veľkými lodžiami hľadí na zelenú, vlnami rozčerovanú vodnú hladinu. Je to kedysi Schalkov kúpeľný dom,...
25. októbra sa už píše, že Kubelík kúpil kaštieľ v Abbazii. Vila Rosalia bola často opisovaná ako kaštieľ na Jadrane.
Nachádza sa v ňom tridsať izieb, pričom každá z nich je vysoká šesť metrov. Steny sú celé obložené drevom a zdobené umeleckými rezbami, gobelínmi a umeleckými obrazmi.
Zariadenie veľkého salónu, malého salónu a budoáru je neporovnateľne krásne.
V kaštieli sa nachádza aj súkromná kaplnka a koncertná sála, v ktorej stoja tri klavíry. Okrem toho Kubelík kúpil ešte ďalšie tri klavíry, takže teraz je v kaštieli šesť klavírov.
Aj záhrada kaštieľa je jedna z najkrajších, aké si možno predstaviť.
25.10.1922 - nedávno kúpená villa Rosalia Jánom Kubelíkom
zdroj: Az Est
Kubelík kúpil v Abbazii tridsaťizbový kaštieľ
Ako sme vtedy písali, Kubelík Ján, svetoznámy husľový umelec, býval takmer dva roky s celou svojou rodinou na Margitinom ostrove, odkiaľ sa v lete vybrali na niekoľko týždňov do Abbazie.
Umelec mal v úmysle, že z Abbazie pôjde do Prahy k svojej matke, rodinu tam ponechá a sám sa vydá na väčšie zahraničné koncertné turné.
Jeho plán sa však úplne zmenil, pretože v Abbazii kúpil nádherný kaštieľ, kde sa natrvalo usadil.
Kaštieľ, ktorý kedysi patril kniežaťu Henckel - Donnersmarck, je najkrajšie situovaný prímorský kaštieľ na Jadrane.
Nachádza sa v ňom tridsať izieb, pričom každá z nich je vysoká šesť metrov. Steny sú celé obložené drevom a zdobené umeleckými rezbami, gobelínmi a umeleckými obrazmi.
Zariadenie veľkého salónu, malého salónu a budoáru je neporovnateľne krásne.
V kaštieli sa nachádza aj súkromná kaplnka a koncertná sála, v ktorej stoja tri klavíry. Okrem toho Kubelík kúpil ešte ďalšie tri klavíry, takže teraz je v kaštieli šesť klavírov.
Aj záhrada kaštieľa je jedna z najkrajších, aké si možno predstaviť.
Kubelík medzitým dokončil partitúru svojho štvrtého husľového koncertu, ktorý má v decembri uviesť v Prahe.
Tento koncert si vyžaduje tú najbravúrnejšiu techniku. Po Prahe ho jeho zmluva zaväzuje cestovať do Talianska, Francúzska, Belgicka a Holandska.
Ostatný čas trávi doma a vyučuje svoje staršie dcéry Mariét a Annu, ktoré majú budúci rok obe vystúpiť ako hotové husľové umelkyne.
Kubelíkove ďalšie dve dcéry, Hanna a Clara, sa pripravujú na javisko.
V opise vily Rosalia sa píše, že sa tam nachádzala aj
priestranná jedáleň so sklenenými lustrami alebo
posedenie umiestnené dole na terase s priestranným schodiskom a kamennými schodmi.
(Színházi Élet, 21.09.1924).
Zaujímavé informácie o vile Rosalia ponúka článok od Márie Kataríny Friedmann.
Článok ponúka opis najmä interiéru vily, keď novinárka návštívila Kubelikovcov v auguste 1929.
Okrem nepresných informácií o bývalých majiteľoch,
reportáž ponúka veľa dôležitých informácií najmä o vkuse
ktorým Laura Henckel zariadiľa svoju vilu, keďže vyzerá
to tak, že vo vile v čase Kubelíka tam ostalo zariadenie ešte po grófke Laure.
Dozvedáme sa, že vo vile sa nachádzal portrét Laurinej matky
Rozálie Kászonyi rodenej Pongrác po ktorej bola vila pomenovaná.
V článku bola nesprávne pomenovaná ako Rosalia Henckel, ktorej duch
vo vile vraj pobýval.
V parku plnom paliem a tropických rastlín stála
rímska bohyňa šťastia v životnej veľkosti, ktorá rohom hojnosti
ukazovala na lodžiu, kde boli umiestnené sochy Apolóna a Diany.
Podľa článku bolo zariadenie vily vytvorený umelcom Hansom Makartom a
dovezený z Viedne. Honosný štýl.
Zložito ornamentálne, zlatom orámované medailóny nad dverami a niektoré nástenné maľby namaľoval sám Makart. Obrovské reprezentačné miestnosti nachádzajúce sa na prízemí zostali pomerne nezmenené; pri vysokých oknách a dverách sú závesy z hodvábneho plyšu vo farbe cerise (čerešňová, červeno-ružová) a reseda (sivo-zelená), s ťažkým záhybovým spádom.
Nábytok potiahnutý vzácnym, ručne vyšívaným hodvábnym damaškom svedčí o bohatej, pompéznej, ale trochu príliš patetickej epoche. A vôbec goticky zariadený hudobný salón s vysokými kreslami, celkom a úplne pozlátenými, stojí v podivnom kontraste k tým, ktorí v ňom muzicírujú.
09.09.1928 - Kubelíkov zámok pri Jadrane
zdroj: Neues Wiener Journal
Kubelíkov zámok pri Jadrane
Návšteva vo vile Rosalia
Od Márie Kataríny Friedmann
Abbázia, koncom augusta.
Tu je Jan Kubelík, svetoznámy husľový virtuóz, pánom domu – alebo, lepšie povedané, pánom zámku. Na severnom pobreží Abbázie, uprostred priam skutočnej džungle paliem a iných tropických rastlín, leží toto priam cisárske vlastníctvo. Cisárske v pravom zmysle slova. Veď staviteľ vily Rosalia, knieža Henckel-Donnersmarck, ju pôvodne chcel darovať nemeckému cisárovi.
Vraj sa v tomto zámku pri mori dokonca nachádza skutočný duch. V zámockej kaplnke visí podobizeň kňažnej Rosalie von Henckel-Donnersmarck. Kdesi kedysi bola vyhlásená za svätú. Ale napriek tomu jej duch nenachádza pokoja a v noci sa prechádza izbami. Občas ju človek celkom zreteľne počuje vzdychať. Alebo možno prechádza miestnosťami a žehná.
Lebo, akokoľvek čudne to môže znieť, zdá sa, že tento dom stojí pod osobitnou ochranou: keď si Jan Kubelík pred šiestimi rokmi, ešte pred kúpou vily, túto prezeral a náhodou vybral z knižnice jednu knihu, vyletel z nej list; malá podobizeň Madony, na ktorej zadnej strane je v latinčine napísané požehnanie, ktoré každému ďalšiemu majiteľovi vily Rosalia sľubuje šťastie a zdravie.
V majstrovej pracovni, vedľa Mozartovej busty, sa teraz toto proroctvo nachádza pod sklom a v ráme.
V parku stojí pod palmami socha bohyne Fortuny v životnej veľkosti. Obyvatelia domu, ale aj všetci návštevníci jej musia priniesť obetu, aby nás, úbohých smrteľníkov, obdarila svojimi darmi. Pri jej nohách ležia vždy krvavočervené ohnivé ľalie, klinčeky, úplne rozkvitnuté ruže. Rohom hojnosti ukazuje na lodžiu, odkiaľ Apolón a Diana v kamennom pokoji hľadia za okolo plávajúcimi loďami.
Vila pochádza približne zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Hans Makart vtedy vládol nad nemeckým vkusom – niet divu, že zámožný dom Henckel-Donnersmarckovcov dal celé vnútorné zariadenie priviezť z Viedne.
Zložito ornamentálne, zlatom orámované medailóny nad dverami a niektoré nástenné maľby namaľoval sám Makart. Obrovské reprezentačné miestnosti nachádzajúce sa na prízemí zostali pomerne nezmenené; pri vysokých oknách a dverách sú závesy z hodvábneho plyšu vo farbe cerise (čerešňová, červeno-ružová) a reseda (sivo-zelená), s ťažkým záhybovým spádom.
Nábytok potiahnutý vzácnym, ručne vyšívaným hodvábnym damaškom svedčí o bohatej, pompéznej, ale trochu príliš patetickej epoche. A vôbec goticky zariadený hudobný salón s vysokými kreslami, celkom a úplne pozlátenými, stojí v podivnom kontraste k tým, ktorí v ňom muzicírujú.
Samotný majster sa nachádza so svojou najstaršou dcérou Anni a štrnásťročným Raphaelom v Československu, kde všetci traja usilovne pracujú. Jan Kubelík sa neskorú jeseň vydá na japonsko-americké turné, Anni absolvuje vo Švajčiarsku niekoľko koncertov a Raphael, ktorý navštevuje v Prahe hudobnú akadémiu, možno v priebehu zimy po prvýkrát vystúpi so svojimi nadovšetko milovanými husľami pred verejnosť.
V Abbázii sa v súčasnosti nachádza pani Marianne Kubelík-Szellová, ktorá je, ako je známe, významnou maďarskou spisovateľkou, ktorej posledná teozofická kniha „Mysterien“ („Tajomstvá“) vyšla len nedávno v talianskom preklade.
Ďalej Mary (Anniina dvojička, takisto huslistka), Johanna, Tatjana, Clary a malý Christian. Pokiaľ sa práve nezdržiavajú vo vode a neplávajú s rybami o preteky, celý deň sa muzicíruje.
Johanna a Tatjana, štíhle mladé dievčatá s botticelliovskými tvárami, sa pripravujú na javisko. U pani profesorky Neumannovej v Prahe, bývalej učiteľky spevu Piccavera, berú hodiny.
Naproti tomu pekná Clary kolíše medzi hudbou a maľbou; s nadšením (a talentom) maľuje portréty, hrá na klavíri a spieva.
Jeden manažér z Hollywoodu chcel Johannu angažovať; ešte premýšľa, či má ponuku prijať.
Aj Jan Kubelík sa v najbližšom čase objaví vo filmovej melodráme, ktorú sám napísal, na svetoznámej filmovej obrazovke. V hre z talianskeho barokového obdobia „Duša huslí“ hrá hlavnú úlohu a zároveň pôsobí ako skladateľ sprievodnej hudby.
V jeho pracovni, ktorá je celkom na rozdiel od prepychových, pompéznych salónov zariadená s vyhľadávanou jednoduchosťou, stoja vedľa plastík veľké busty Schillera, Goetheho, Shakespeara a lorda Byrona.
Aj títo nesmrteľní duchovia bdejú ochranne nad vilou Rosalia.
Približne takto vyzeral interier vily Rosalia. AI
podľa predlohy novinovej fotky zo Színházi Élet, 21.09.1924.
Kubelikova vila Rosalia bola prezývaná aj vila Vatikán (Vatican),
sú dve vysvetlenia. Prvé je, že bola nedostupná.
Tu v Quarnere vlastní jednu z najhonosnejších víl, Vilu Rosalia. Volá sa „Vatikán“, pretože je tak ťažké sa do nej dostať. Aspoň to tak hovoria pri bráne.
(Die Bühne, 1926).
Druhé vysvetlenie ponúka Miroslav Vilímec v článku - Velký český houslista a skladatel Jan Kubelík (6):
pretože pred príchodom Kubelíkových bola vyhradená iba návštevníkom z Rádu svätej Cecílie.
(Vilímec, M., 04.11.2015. link:🔗)
Pani Kubelíková pred vilou Rosalia. Opravená jemne kolorovaná fotka. Zdroj:Színházi Élet, 21.09.1924
Vo vile Rosália sa konala aj svadba Kubelíkovej dcéry Mary. Rodina si tu užívala more, slnko, vzduch, deti mali
krásne detstvo a otec rodiny začal opäť komponovať. Dokončil tu 4.husľový koncert.
(zdroj: Schirlbauer Anna, PDF, Jan Kubelík zámockým pánom na Slovensku?, 28.11. 2015 akt. 17.apríla 2022).
V 30. rokoch kvôli hospodárskej kríze sa rodine Jána Kubelíka prestalo dariť.
Museli šetriť a tak finančbe nedokázali udržiavať veľkú vilu s parkom. A tak
pristúpili na výmenu vily Rosália za iný majetok.
Vilu Rosalia získalo konzorcium veriteľov okolo viedenského hypotekárneho sprostredkovateľa a realitného agenta Tobiasa (Gruppe Tobias).
Bolo to konzorcium veriteľov grófa Mikuláša Szechenyiho-Erdödyho, ktoré už vlastnilo jeho zadlžené rotenturmské panstvo v Burgenlande. V roku
1930 sa toto konzorcium dohodlo s Kubelíkovcami, že si s nimi vymenia nehnuteľnosti a
k tomu Kubelíkovci doplatia ešte 1 milión (resp. 1,5 milióna) rakúskych šilingov v hotovosti.
Vilu Rosalia tak získalo konzorcium Tobias a Kubelíkovci panstvo Roterturm.
Konzorcium dúfalo, že v Ríme získajú pre vilu Rosalia
koncesiu pre prevádzkovanie kasína a tak by hodnota vily stúpla.
Problém bol aj ten, že konzorcium nemalo dostatok finančných
prostriedkov, dokonca ani na prepis vlastníctva vily Rosalia.
A tak vydražili zariadenie vily. Dražba zariadenia, ktoré
do vily dala ešte priniesť prvá jej majiteľka grófka Laura Henckel rodená Kászonyi jé opísaná takto:
Exekútor udrel na bubon a cenné zariadenie bolo odnášané od tretej popoludní až do siedmej večer. V Abbazii sa rozpráva, že predmety zariadenia, ktoré boli také bohaté na spomienky, boli predané doslova za babku. Za jednu stoličku sa získali 2 líry, za staré biedermeierovské kreslo 20 lír. Za celé zariadenie niekdajšieho grófa Donnersmarcka sa získalo sotva niečo vyše 20 000 lír.
17.01.1932 - vilu Rosalia získava konzorcium veriteľov grófa Szechenyiho-Erdödyho v zastúpení viedenským agentom Tobiasom.
zdroj: Neues Wiener Journal
Bývalý kráľ Alfonz kupuje panstvo Kubelik v Burgenlande.
Pani Kubeliková, ktorá založila svetovú alianciu New Rasse pod menom Adrian Santi, sa vracia do Abbazie.
Z Abbazie, v januári.
Manželka slávneho husľového virtuóza Jana Kubelika sa asi pred štyrmi týždňami vybrala zo svojho majetku v Burgenlande do Prahy a zavrela brány historického zámku v Rotenturme.
Práve v čase, keď sa na oknách starého barokového zámku grófa Szechenyiho spúšťali zelené žalúzie, koncertoval Jan Kubelik v Anglicku a v tom istom čase bola vydražené vzácne zariadenie vily Rosalia v Abbazii – tam sa narodili Kubelikove deti, tam vyrastali a tam sa vydávali.
Exekútor udrel na bubon a cenné zariadenie bolo odnášané od tretej popoludní až do siedmej večer. V Abbazii sa rozpráva, že predmety zariadenia, ktoré boli také bohaté na spomienky, boli predané doslova za babku. Za jednu stoličku sa získali 2 líry, za staré biedermeierovské kreslo 20 lír. Za celé zariadenie niekdajšieho grófa Donnersmarcka sa získalo sotva niečo vyše 20 000 lír.
V čase dražby však Jan Kubelik už nebol majiteľom vily Rosalia. Teraz sa oveľa viac zaujíma o osud historického majetku Szechenyiovcov v Burgenlande.
Kubelik vymieňa svoju vilu v Abbazii za majetok Szechenyiovcov
Je to desať rokov, čo Jan Kubelik, ktorý v tom čase dosahoval svoje najväčšie úspechy, kúpil vilu Rosalia v Abbazii pre svoju rodinu.
Vila je vlastne honosný zámok a patrí k najkrajším stavbám celého Kvarneru. Začiatkom deväťdesiatych rokov ju postavil gróf Donnersmarck. Stojí v nádhernom parku a rodina veľkého umelca tu trávila väčšinu roka.
Pani Kubeliková pobývala so svojimi deťmi vo svojom pražskom byte iba dva až tri mesiace v roku a už prvé púčiky kvetov v Abbazii ju začiatkom januára lákali do modrého zálivu Kvarneru.
Zmenená hospodárska situácia prinútila aj rodinu Kubelikovcov k najväčšej šetrnosti. Pani Kubeliková musela uznať, že nie je schopná udržiavať veľkú vilu s veľkým parkom. Rozhodla sa preto vilu prenechať inému majiteľovi a za získané peniaze kúpiť majetok, na ktorom by mohla úspešne hospodáriť.
Stalo sa tak začiatkom minulého roka. V tom čase sa v novinách veľa písalo o sporoch grófa Jenda Szechenyiho Erdödyho.
Gróf Szechenyi Erdödy žaloval známeho priemyselníka baróna Artura Guttmanna a tvrdil, že barón sa pri svadbe svojej dcéry s mladým grófom Szechenyim Erdödym zaviazal zaplatiť dlhy mladého grófa, čím by sa starý majetok Szechenyiovcov v dnešnom Burgenlande zbavil dlhov.
Podľa grófovej žaloby barón svojmu sľubu nedostál a dlhy nezaplatil. Preto bol historický majetok v Rotenturme v dnešnom Burgenlande vydražený.
Spolu s týmto majetkom bol predaný aj historický barokový zámok, sídlo rodu Szechenyiovcov, ktorý kedysi patril uhorskému kniežaťu Františkovi Rákóczimu a preslávil sa aj tým, že cisár Karol odtiaľ pred bitkou pri Budakeszi s kapitánom Feletem odišiel do Uhorska.
Veritelia grófa vytvorili konzorcium, ktoré majetok so zámkom na dražbe kúpilo. Viedenský hypotekárny sprostredkovateľ menom Tobias – sám tiež veriteľ grófa Szechenyiho-Erdödyho – ponúkol v mene konzorcia majetok rodine Kubelikovcov na výmenu a obchod bol uzavretý v priebehu niekoľkých dní.
Zmluva znela takto: Jan Kubelik dáva svoju vilu v Abbazii výmenou za majetok v Burgenlande a okrem toho zaplatí ešte jeden milión, podľa inej verzie jeden a pol milióna rakúskych šilingov v hotovosti.
Pani Kubeliková rokuje s exkráľom Alfonsom
S touto výmennou transakciou boli obe strany spokojné.
Skupina okolo Tobiasa dúfala, že Abbazia v Ríme získa koncesiu na herné kasíno; v takom prípade by sa vila Rosalia dala veľmi dobre zhodnotiť. Otázka kasína v tomto módnom jadranskom kúpeľnom meste je stále aktuálna a vila Rosalia by sa na tento účel nepochybne výborne hodila.
Pani Kubeliková zároveň dúfala, že na svojom majetku v Rotenturme bude môcť úspešne prevádzkovať poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo.
Okrem toho mala aj ďalšie nádeje. Na majetku sa nachádza mohutný kameňolom, jediný otvorený kameňolom v celom Burgenlande. Cesty sú tam, ako je známe, v celej krajine veľmi zanedbané a rakúska vláda ich chce teraz opraviť. Ak sa existujúce projekty uskutočnia, tento podnik by mohol pracovať s veľkým ziskom.
Žiaľ, rodina Kubelikovcov, rovnako ako konzorcium, nemala prevádzkový kapitál. Noví majitelia vily Rosalia v Abbazii nedokázali zaplatiť ani poplatky za prepis vlastníctva, a preto boli predmety zariadenia vily vydražené.
V tom čase musela pani Kubeliková v Rotenturme konštatovať, že pri správe majetku dochádzalo k zneužívaniu a nezrovnalostiam, ktoré pohltili celý výnos. Preto majetok opustila a so svojou rodinou sa vrátila do Prahy.
Starý zámok teraz stojí opustený a pani Kubeliková rokuje o predaji historického majetku Szechenyiovcov so splnomocnencami exkráľa Alfonsa zo Španielska.
Práve som z jej najbližšieho okolia dostal správu, že tieto rokovania značne pokročili. Alfonso, ktorý pôvodne chcel obnoviť starý zámok svojho švagra, grófa Zamoiského, v Ľubovni na Spiši, teraz zamýšľa kúpiť zámok v Rotenturme a pani Kubeliková dúfa, že zmluva s exkráľom bude uzavretá.
V takom prípade by sa finančná situácia rodiny Kubelikovcov dala ľahko ozdraviť.
„Adrian Santi“ a Svetová liga Clairys
Pani Kubeliková sa už niekoľko rokov venuje aj zaujímavej činnosti.
Pod menom Adrian Santi píše knihy a doteraz jej vyšlo sedem diel. Posledné dielo nesie názov „Sic itur ad astra“ – *Tak sa ide ku hviezdam*.
Je prorokyňou teozofie a pred tromi rokmi založila takzvanú Svetovú úniu novej rasy. Členovia tejto svetovej únie sa nazývajú Clairys.
Čo je táto Svetová únia a aké sú jej ciele?
Jeden z prívržencov pani Kubelikovej sa o tom vyjadril takto:
„Mier medzi všetkými živými bytosťami je jej vrúcne vytúženým cieľom. Clairys prirodzene žijú v ušľachtilom, vznešenom zmysle.
Chceme dať náboženstvo do súvislosti s vedou. Existuje iba jeden Boh a nie je pravda, že každá viera má svojho osobitného Boha.
Myslíme si, že skutočný Clairy môže s pocitom nesmrteľnosti a silou vôle dosiahnuť také úspechy, ktoré sa dnes ešte považujú za zázraky.
Sila vôle je prúdom energie. Adrian Santi to nazýva ‚Jo-lúčmi‘ a dokáže pomocou týchto Jo-lúčov liečiť aj chorých ľudí.
Už v Abbazii ju vyhľadávalo mnoho chorých a počet pacientov v Rotenturme dosiahol viac ako 3000 ľudí. Mnohí od nej odchádzali vyliečení...“
Len čo sa záležitosť majetku v Rotenturme vyrieši, chce sa pani Kubeliková vrátiť do Abbazie. V takom prípade si kúpi skromnejšiu vilu, kde sa bude môcť naďalej venovať svojmu poslaniu.
Jan Kubelík nakoniec nedokázal finančne utiahnuť zadlžené panstvo a zbankrotoval.
01.2018 - o hrade
Rotenturm,
zdroj: Das wiedererstandene Schloss Rotenturm
Rekonstruktion im maurischen Stil 01/2018
autor: Martina Bergmann
...V roku 1929 bola umelecká zbierka grófa Stephana Erdödyho vydražená. Hrad krátko vlastnil spriaznený gróf Nikolaus Szedcsenyi, ktorý v roku 1930 previedol finančne zaťažený majetok na českého skladateľa a huslistu Jana Kubelíka výmenou za jeho Vilu Rosalia v Opatiji. Dlhy a záložné práva v pozemkovej knihe sa hromadili a viedli k bankrotu Čecha Jana Kubelíka...
V 30. rokoch po odchode Kubelíkovcov sa vo vilách
Rosalia a Neptun organizovali detské tábory najmä
rakúskych a maďarských detí. Vila Neptun bola známa aj pod talianskym menom villa Nettuno.
Detské tábory odzrkadlovali dobu niekoľko rokov pred blížiacou sa 2. svetovou vojnou.
V Rakúsku, Maďarsku či Taliansku sa spoločnosť čím ďalej tým viac militarizovala.
26.06.1935 - maďarský detský tábor vo vilách Rosalia a Neptun.
zdroj: Magyar Hirlap
Letné pobyty pre maďarské deti v Abbázii
Pod vedením Il Duceho a abbáziijského hotelového manažmentu sa v Abbázii rozbehla akcia na letné pobyty pre deti, a to s využitím palácovej Villy Rosalia, ktorá bola majetkom husľového virtuóza Kubelíka, a Villy Nettuno.
Obidva hotely sa nachádzajú v divokom, malebnom parku s rozlohou 40 000 metrov štvorcových priamo na pobreží Jadranu, prísne oddelené od vonkajšieho sveta.
Detský kŕdeľ dostáva bezplatnú výučbu talianskeho jazyka prostredníctvom učiteľov pridelených štátnym školským inšpektorátom v Abbázii, zatiaľ čo rannú gymnastiku a plavecký výcvik vedie maďarský telocvikár. Deti sú pod stálym lekárskym dohľadom a dostávajú veľmi dobrú stravu. Na letných pobytoch sa môžu zúčastniť iba deti vo veku od 6 do 12 rokov, ktoré cestujú pod vedením maďarských učiteľov, a to tak cestou tam, ako aj späť.
Prihlášky treba adresovať Henrikovi Somlóovi, riaditeľovi meštianskej školy na dôchodku, v Budapešti na Kertész utca 34 (VII. obvod), tel. 42-6-45, ktorý ochotne poskytne podrobné informácie.
16.08.1935 - rakúsky detský tábor vo vilách Rosalia a Neptun.
zdroj: Salzburger Chronik für Stadt und Land
Návšteva mládeže z Ostmarku.
Abbazia, 14. august. Rijecký prefekt Dr. Francesco Turbacco navštívil pred niekoľkými dňami tábor mládeže z Ostmarku v Abbazii. Privítali ho predstavitelia mesta, rakúsky generálny konzul v. Mannier, veliteľ tábora riaditeľ Franz Winhart, ako aj členovia vedenia. Pred Villou Rosalia sa zoradili dievčatá, ktoré prefekta pozdravili trojnásobným zvolaním „Vernost!“. Po prehliadke jedální a spální sa prefekt presunul k Ville Nettuno, pred ktorou boli zoradení chlapci, pričom bola s uznaním zaznamenaná ich dobrá disciplína. Mládež z Ostmarku následne za všeobecného potlesku predviedla ľudové spevy a tance.
Naďalej sa v oboch vilách ponúkala prímorská dovolenka, ako
je uvedené na tomto inzeràte vo viedenských novinách z roku 1937:
Ponuka dovolenky vo vile Rosalia v novinách, rok 1937.
26. jún 1937 - preklad oznamu na dovolenka vo vile Rosalia.
zdroj: Neues Wiener Tagblatt (Tages-Ausgabe)
DOVOLENKA V ABBAZII!
Hostia bývajú v krásnej „VILLE ROSALIA“, ktorá sa nachádza priamo pri mori a je obklopená parkom.
Za 14-denný pobyt: 80 až 110 šilingov
Za 3-týždňový pobyt: 130 až 160 šilingov
VLASTNÁ MORSKÁ PLÁŽ / Jedálne! / Viedenská kuchyňa / Lehátka.
Zľavnené spoločné výlety do miest: Rijeka (Fiume), Terst, Benátky, na vrch Vojak (Monte Maggiore), do Mali Lošinj (Lussin piccolo), Veli Lošinj (Lussin grande) a na ostrov Cres (Cherso).
AŽ DO KONCA SEPTEMBRA
Spoločné turnusy:
A. od 5. júla do 26. júla
B. od 27. júla do 17. augusta
C. od 18. augusta do 7. septembra
V vyššie uvedených cenách je zahrnuté: 14, respektíve 21 dní plnej penzie, kúpeľný poplatok (kurtaxa), obsluha, kúpanie a všetky ostatné poplatky.
Cesta vlakom je možná. Za spiatočnú cestu modernými autobusmi (vhodnými do každého počasia) sa účtuje suma 50 šilingov (vrátane tranzitného víza). Uzávierka prihlášok je 5 dní pred odchodom.
Informácie a rezervácie:
Helene Herzig, Viedeň, 8. obvod, Florianigasse 60, Tel. B41-1-98
Paul Zündel, odborný učiteľ, Wiener-Neustadt, Dietrichgasse 23, Tel. 434
Cestovná kancelária M. Partsch, Wiener-Neustadt, Babenbergerring 12, Tel. 688
Po 2. svetovej vojne sa Abbazia už pod nazvom Opatija stala
súčasťou Juhoslávie.
V časoch socialistickej Juhoslávie v roku 1963 vo vile Rosalia vzniklo prvé kasíno vo východnej Európe - Casino Rosalia.
Mohli tu hrávať iba cudzinci v tzv. "tvrdých" kapitalistických menách, domáci to mali zakázané.
Po páde socialuzmu a vzniku Chorvatskej republiky, kasíno fungovalo s prestávkami.
Dnes (2026) je Villa Rosalia zatvorená a je registrovaná ako chránené kultúrne dedičstvo Chorvátskej republiky.
Zatvorené Casino Rosalia vo vile Rosalia. zdroj: Google street view, jún 2024.
Vila Neptun v časoch Juhoslávie bola prevádzkovaná ako súčasť blízkeho hotela Belvedere pod názvom Hotel Triglav. Dnes je súčasťou hotelového komplexu Miramar.
Najmenej informácií sa dá dozvedieť o tretej Laurinej vile - Arion.
Táto vila sa dnes nachádza niekde pri hotelovom komplexe Miramar
na ulici Maršala Tita.
LAURA HENCKEL, ABBÁZIA A VZŤAHY S NEVLASTNOU RODINOU
Vyzerá to tak, že Laura v Abazii upevňovala vzťahy s nevlastnou rodinou.
Laura je často opisovaná ako macocha, ktorá nemala dobré vzťahy s
nevlastnými deťmi a ich rodinami. Vyzerá to však tak, že vzťahy s jej
nevlastnou rodinou neboli vôbec zlé.
Grófka Lory Saurma von Jeltsch-Lorzendorf rodená grófka Henckel von Donnersmarck (1838-1931), ktorá sa nedávno stala pra-pra-babičkou. Wiener Salonblatt 12.04.1924. Kolorované.
Z rôznych zdrojov sa dozvedáme, že grófka Laura
ubýtovávala vo svojich prímorských vilách najmä ženskú časť
nevlastnej rodiny. Ubytovala tu napr. nevlastnú
dcéru Lory ale aj nevlastné vnučky Oľgu a Margit či ako už bolo
spomenuté svokru nevlastného vnuka Edgara. Vnučke Margit dokonca
pravdepodobne pomáhala hladať si tu ženícha.
Wiener Salonblatt zo 16. marca 1902 uvádza:
"Grófka Laura Henckel von Donnersmarck pricestovala z Viedne do Grazu...
...Grófka Oľga von Thun-Hohenstein, rodená Henckel, pricestovala so svojimi dvoma deťmi na dlhší pobyt do Abbazie a ubytovala sa vo Ville Rosalia."
Grófka Oľga, celým menom Olga Wanda Maria Pia von Thun-Hohenstein (1867-1939) bola dcérou Laurinho nevlastného syna Arthura Henckela, teda
jej nevlastná vnučka a v Abbazii ju Laura ubytovala vo svojej vile. Laura
s ňou však dovolenku netrávila.
Oľga grófka Henckel, barónka von Donnersmarck a Arbogast gróf von Thun-Hohenstein-Sardagna. Wiener Salonblatt 9.7.1893. Svatba 8.8.1893.
Aj na jar 1904 grófka Laura bývala a trávila čaš spoločne s nevlastnou dcérou Lory
vo svojej rodinnej vile Rosalia a ďalšiu nevlastnú vnučku Margit ubytovala vo vile Arion.
Túto udalosť zachytil kúpeľný zoznam takto:
Zoznam kúpeľných hostí v Abbazii, apríl 1904, zdroj: Curliste von Abbazia, 30.04.1904
Z tohoto kúpelného zoznamu sa dozvedáme, že 23. apríla 1904 sa v Klimatických kúpeloch s morským kúpaliskom v Abbazi
ubytovali:
- ríšska grófka Laura Henckel Donnersmarck rodená Kászonyi so služobníctvom (8 ľudí). Trvalý pobyt
mala vo Viedni a v rezorte sa ubytovala vo svojej vile Rosalia.
- Laurina nevlastná dcéra grófka Laura “Lory” Saurma-Jeltsch rodená Henckel Donnersmarck (1838-1931) spolu s
komtesou “Thery” + komorná. Bývali na zámku v Schimmelwitz bei Opp. (Siemianice pri Obornikoch).
V kúpeloch sa ubytovali tiež vo vile Rosalia. Thery, Loryina druhá dcéra, celým menom Johanna Theresia nar. 1858, bola slobodná a bývala spolu s matkou na zámku v Schimmelwitz. Pravdepodobne ostala slobodná
do konca života. Ako slobodná sa v novinach spomína šte aj v roku 1924 keď sa
Lory stala praprababkou po línii svojej prvej dcéry Laury Johany, ktorá zomrela v roku 1884 (Wiener Salonblatt, 12.04.1924).
- Laurína nevlastná vnučka grófka Margit Szápáry rodená Henckel Donnersmarck (1871-1943) s dvomi deťmi a služobníctvom (5 ľudí). Tŕvalým pobytom v Ramingstein a v kúpeľoch
sa ubytovali v tretej Laurinej vile s názvom Arion.
Margit grófka Szápáryová, rodená Margarete Luise Laura Fanny Wanda Regina grófka Henckel von Donnersmarck(1871-1943), rok 1899. Kolorované.
O portréte Margit Szapáry z roku 1899.
zdroj: Het geheim van de Gucci-koffer
Hoe de adel uit Midden-Europa verdween. 2020
(Tajomstvá kufra Gucci: Grófka, nacisti a stratená šľachta strednej Európy)
autor: Pauline Terreehorst
Pozoruhodné však je, že okolo roku 1899 vznikol jej reprezentačný portrét v plesových šatách, na ktorom má na sebe množstvo rodinných šperkov vrátane diamantovej tiary – čo bolo v tom čase pre nevydatú ženu nezvyčajné. Fotografia pripomína maľované portréty z predchádzajúcich storočí, na ktorých boli kandidátky na vydaj zobrazované v lichotivom svetle, aby sa zapáčili potenciálnym ženíchom. Vymyslela si to sama? Na fotografii sa netvári príliš veselo. Nevieme.
Grófka Margarete Luise Laura Wanda Regina bola dcérou Huga II Henckel-Donnersmarka (1832-1908) a grófky Wandy von Gaschin z Rosenberg (1837-1908).
18. júla 1900 si za manžela zobrala grófa Sándora Szapáryho de Muraszombat (1858-1904) v Polnisch-Krawarn (Krowiarki) v rodovom
sídle jej rodičov. Mali dve deti Bélu a Jolantu.
Približne mesiac pred pobytom v Abbazii zomrel grófke Margite Szápáry manžel gróf Sándor Szapáry de Muraszombat(1858-1904).
Zomrel 22. marca 1904 v Bratislave počas návštevy u svojej matky na chrípku.
26.03.1904 - správa v novinách o úmrtí grófa Sándora Szápáryho.
zdroj: Sport und Salon.
V Bratislave (Pressburgu) zomrel v utorok po krátkej chorobe spôsobenej chrípkou gróf Sandor Szápáry, ktorý bol na návšteve u svojej matky, grófky Gabriele Szaparyovej. Gróf Sandor Szapary, komorník a kapitán, pán hradu Finstergrün (Salzburg), sa narodil v Bratislave 15. marca 1858; pred štyrmi rokmi sa oženil s grófkou Margarete Henckel von Donnersmarck, s ktorou mali dve deti, grófa Belu a grófku Jolantu.
Grófka Margit Szapáry navštívila Laurinu vilu Arion na jar v roku 1904, aby tu načerpala nové sily
po smrti svojho manžela. Na Abbaziu musela mať tie najkrajšie spomienky, keď sa tu Štyri roky predtým, na jar roku 1900 s ním spoznala a zasnúbila.
Tieto pre ňu nádherné chvíle sa odohrávali v Laurinej vile Rosalia, kde pravdepodobbe
vtedy aj bývala.
Toto zoznánenie opisuje spisovateľka Pauline Terreehorst vo svojej knihe Tajomstvá kufra Gucci: Grófka, nacisti a stratená šľachta strednej Európy.
Tá na aukcii v Holandsku vydražila starý kufor značky Gucci v ktorm okrem oblečenia našla vzácne dokumenty zo života Margit Szápáry rodenej Henckel - foky, listy, pohľadnice atď.
Tieto dokumenty spolu s ďalším bádaním jej odhalili Margaretin životný príbeh.
Spisovateľka v knihe spomína aj Lauru Henckel Kászony, nepriamo ako Margitinu starú mamu. Margit ku starej mame cestovala do jej víl v Abbazii za oddychom, dúfajúc
že si tu nájde ženícha, alebo sa tam k starej mame utiekala, keď jej bolo najhoršie.
Príbeh Margit Szapáry v Abbázii - výber z knihy Tajomstvá kufra Gucci.
zdroj: Het geheim van de Gucci-koffer
Hoe de adel uit Midden-Europa verdween. 2020
(Tajomstvá kufra Gucci: Grófka, nacisti a stratená šľachta strednej Európy)
autor: Pauline Terreehorst
Východné Nemecko, Maďarsko, Česko, Slovensko a Poľsko si dnes už nespájame s veľkoleposťou. Vtedy tam však žili tí najbohatší: v Sliezsku, kde moderná aristokracia prevádzkovala uhoľné bane a vysoké pece.
Rozvíjali tento región, dohliadali na súdnictvo, starali sa o chudobných a chorých a stavali školy. Ich výnimočné spoločenské postavenie však bolo najviditeľnejšie na domoch podobných zámkom, ktoré si stavali zo svojich majetkov.
Aj moja cesta do minulosti sa začína v takom luxusnom dome: vo vile Rosalia v Abbazii, kúpeľnom meste na pobreží Jadranského mora, ktoré dnes poznáme ako chorvátsku Opatiju, no vtedy bolo maďarské.
Okolo roku 1900 prichádzala do Abbazie celá európska šľachta hľadať odpočinok a liečbu rôznych neduhov. Abbazia leží neďaleko prístavného mesta Fiume, dnešnej Rijeky, v tom čase jediného otvoreného spojenia habsburskej monarchie s morom. Odtiaľ sa dalo ľahko plaviť aj do Benátok.
V roku 1900, keď Margarethe nájde vysokopostaveného a vhodného kandidáta na manželstvo,
ktorý sa jej páči, existuje pre Brynek zatiaľ iba plán. Neexistuje naliehavá potreba sobáša. Už
existuje dedič a budúci predstaviteľ šľachtického rodu. (Hugo III., najstarší brat Margarethe, má iba dcéru, a preto svoje práva na vedenie beuthenskej vetvy rodu Henckel von Donnersmarck
odovzdal svojmu bratovi Edgarovi, ktorý už syna má.)
Aj rodinný kapitál sa zdá byť ešte nevyčerpateľný. Margarethe môže do istej miery robiť, čo
chce, hoci jej možnosti obmedzuje jej spoločenská vrstva a pohlavie. Alebo predsa len
existovali iné dôvody, prečo sa so sestrou Sarou vybrala vlakom z Vroclavu a v Abbazii si‚ náhodou našla manžela?
Pochádzala z veľmi bohatej rodiny, bola zdravá a mala dobrú myseľ. O predchádzajúcich návrhoch na sobáš, ktoré odmietla, sa nič nevie. Takže sa musela sama – so svojou chorľavou staršou sestrou Sarou – vydať do Abbazie, aby zostala u starej mamy a uvidela, čo sa stane.
Kúpele a prímorské letoviská boli v tých časoch často svadobným trhom. Margarethe a Sara sa môžu ubytovať v jednej z luxusných rodinných víl v Abbazii. Zdá sa, že ide o ideálne okolnosti na kontakt s potenciálnymi kandidátmi na sobáš. A to sa aj stáva. Ale dosť neskoro, vo veku 29 rokov. Jej vlastná matka sa vydala, keď mala 19 rokov, jej stará mama mala 23 – ako väčšina žien v tom čase.
Musel to byť neustály príchod a odchod kráľovských výsostí, ktoré sem privážali koče, lode alebo vlaky. Okolo roku 1900 bola Abbazia na vrchole svojej slávy a do výstavby nových víl pre vzácnych hostí sa investovalo veľa peňazí.
Kasína, pavilóny a kliniky prispievali k ich blahobytu. V tomto pôvabnom, voňavom, liečivom a teplom prostredí chorvátskeho pobrežia sa stretli dve osobnosti: nesmierne bohatá sliezska grófka Margarethe Henckel von Donnersmarck, vtedy dvadsaťdeväťročná, a maďarský gróf Sándor Szapáry de Muraszombath, Széchysziget et Szapar, štyridsaťdvaročný.
V Abbazii boli prakticky doma. Obaja tu mali niekoľko rodinných väzieb. V neďalekom Fiume dlhé roky vládol ako guvernér Sándorov prastrýko. Jej stará mama vlastnila v Abbazii tri vily vrátane vily Rosalia, kde v tú jar bývala.
V roku 1900 bolo ešte výhradnou výsadou tých najbohatších stretávať sa na pôvabnom pobreží s príjemnou klímou, utekať tak pred vlastnou drsnejšou klímou, zotavovať sa z rôznych bolestí alebo sa spamätávať zo sklamania v láske.
V Abbazii sa človek ešte liečil iba v slanej, teplej alebo studenej vode. Po takom kúpeli ste si jednoducho dopriali sústo sladkosti, ktorú predávali v práve otvorenej abbazijskej cukrárni kulinárskeho umelca Emila Gerbeauda.
Sándor Szapáry, závislý od čokolády, tam musel tráviť veľa času. A večer sa chodievalo za trochou vzrušenia do kasína, ďalšej obľúbenej zábavy tých čias.
Kde presne sa stretli, nie je známe. Sándor Szapáry sa v určitom okamihu zrejme Margarethe a jej rodine predstavil alebo sa nechal predstaviť. Nezadané bohaté grófky sa v tých časoch nemohli voľne pohybovať. Potom sa zrejme začali lepšie spoznávať pri prechádzkach po bulvári.
Cieľom zväzku Margarethe a Sándora bolo práve to, aby mali zákonné potomstvo.
Šľachtický rod Henckel von Donnersmarck bol okolo roku 1900 mnohonásobne bohatší než Szapáryovci, a už vôbec než vetva, ku ktorej patril Margarethin budúci manžel Sándor.
Henckel von Donnersmarck je dnes známy predovšetkým ako meno filmára, ktorý získal Oscara za film Das Leben der Anderen. Vo filmových recenziách si novinári občas robia žarty z jeho množstva mien. Jeho mená však nie sú šľachtickou okázalosťou: odhaľujú, ku ktorej vetve patrí.
Čoskoro sa ukáže, že Florian Henckel von Donnersmarck má s Margarethe spoločného predka, Huga I. Jeho najstarší syn Hugo II., Margarethin otec, mal ešte dvoch bratov, ktorí mali tiež potomkov.
V roku 1846, po narodení svojho syna Huga II., zdedil Hugo I. aj všetky staršie majetky Henckelovcov von Donnersmarckovcov v Rakúsku vrátane hradu Wolfsburg v Korutánsku. V roku 1872, po smrti svojej prvej manželky, postavil Lauru aj pre svoju druhú manželku: obytný palác vo Viedni na Ringstrasse. Mohol si to dovoliť. V predchádzajúcom roku predal svoje vysoké pece jednej z prvých spoločností s ručením obmedzeným v Nemecku, Vereinigte Königs- und Laurahütte, s výrazným špekulatívnym ziskom šiestich miliónov toliarov (v prepočte na súčasné štandardy viac ako 160 miliónov eur.
Sándor Szapáry nemá takého majetného starého otca ako Margarethe. V čase, keď sa žení, je veliteľom maďarskej jazdeckej telesnej stráže Františka Jozefa I., uhorského kráľa a zároveň rakúskeho cisára habsburskej monarchie (zvyčajne označovanej skratkou k.u.k., teda kaiserlich und königlich* – cisársky a kráľovský).
Sándor Szapáry má prevažne ceremoniálnu funkciu. Jeho najdôležitejšou úlohou je sedieť vzpriamene na koni a počas cisárskych prehliadok vo Viedni nosiť slávnostnú uniformu.
Grófi Szapáryovci však patria k starej uhorskej šľachte. Ich rodokmeň siaha ešte ďalej do minulosti než Margarethin.
Sándorov otec Béla zomrel v roku 1870. Jeho matka Gabrielle a sestra Ilona žijú pokojne a predovšetkým zbožne v Pressburgu, meste známom aj pod maďarským názvom Pozsony, ktoré sa dnes volá Bratislava, hlavné mesto Slovenska
Pre Sándorovu matku, krásnu vdovu Gabrielle Atzél von Borosjenö, to musela byť starosť: jej dvaja synovia zostávali tak dlho slobodní. Jednoducho nemali majetok na „ebenbürtige“ – rovnocennú – manželskú kandidátku.
Preto je nadšená, keď sa jej Sándor zasnúbi s Margarethe Henckel von Donnersmarck.
Sándor je každopádne plný plánov a ideálov, ktoré môže objavovať a ktorými musel Margarethe na jar roku 1900 v Abbazii nadchnúť natoľko, že si ho chce vziať.
Zrejme jej povedal, že rok predtým kúpil v Lungau stredoveký zámok, ktorý mal slúžiť ako sídlo počas poľovačiek. Chce ho prestavať a väčšinu roka tam bývať. To muselo Margarethe osloviť.
Hneď po svadbe, ktorá sa konala 18. júla 1900 v paláci jej rodičov v sliezskom Krowiarki, sa náhlili na zámok, ktorý Sándor kúpil v jednej z najodľahlejších oblastí Rakúska, v Lungau.
Volá sa Finstergrün. Na tomto vysoko položenom mieste, v posteli s nebesami a výhľadom na pôsobivé hory, mali začať privádzať na svet nových Szapáryovcov.
Je pozoruhodné, že Margarethe a Sándor si vyberajú život, ktorý sa bude prevažne odohrávať uprostred nedotknutej prírody. Po svadbe sa mohli ľahko presťahovať bývať bližšie k svojim rodinám na jedno zo svojich panstiev. Alebo sa mohli presťahovať do bytu k jej starej mame v jej paláci na Ringstrasse, ktorý dal postaviť Margarethein starý otec Hugo I. vo Viedni.
Na staršej pohľadnici z Finstergrünu, ktorú Margit posiela svojej matke na začiatku manželstva, vidíte len veľkú štvorcovú vežu. Našťastie sa Margit a Sándor môžu ubytovať na Wilczekovom hrade Moosham, takže je tu príklad toho, čím by sa z neho mohlo stať. A okrem toho cestujú po okolí: do Viedne, kde jej stará mama stále žije vo svojom paláci na Ringstrasse, do Wolfsburgu na hrad Huga I. v Korutánsku, do Krowiarok v Sliezsku a do Prešporku, kde ich čaká mestská vila.
V spomienkach jeho dcéry Jolanty sa uvádza, že jej matka musela Sándorovi často posielať čokoládu, keď bol na poľovačke.
V tomto období minie na sladkosti mesačne približne 18 korún, ako vyplýva z pokladničnej knihy – vtedajší týždenný plat robotníka. Sándor má rád aj dobré jedlo. Jeho rodinná prezývka je podľa Jolanty „tiger“, práve pre jeho apetít.
V marci 1904 zomiera po krátkej chorobe na tráviace ťažkosti. Ak ako 46-ročný muž, trénovaný poľovník a vojak zomriete na prejedanie, musíte jesť naozaj veľa. Pravdepodobne sa teda pridala ešte nejaká iná choroba, na ktorú poukazuje aj vysoká horúčka, o ktorej Margit hovorí vo svojich srdcervúcich telegramoch matke.
Margarethina matka sa ponáhľa dcére na pomoc a je pri nej, keď musí pochovať svojho Sándora.
O mesiac neskôr už Margarethe opäť sedí v Abbazii u svojej starej mamy. Útešné prostredie Chorvátska bude potrebovať. Čo ďalej?
Mladá vdova, ktorá sa už samotnou cestou do Abbazie tak krátko po Sándorovej smrti správa nekonvenčne, sa rozhodne vrátiť so svojimi dvoma malými deťmi späť do Lungau.
Nie nadarmo tam spolu so Sándorom nechala postaviť Finstergrün. Hrad je sotva dokončený a ešte sa na ňom musí veľa urobiť, aby bol zariadený podľa plánu.
...Hrad sa tiež ťažko vykuroval, keďže mnohé miestnosti boli priamo
prepojené. V nadmorskej výške vyše 1 000 metrov v pohorí Vysoké Taury
to predstavovalo nemalú výzvu – čo mala Margit Szapáryová čoskoro
zistiť na vlastnej koži. Je však tvrdohlavá a nenechá sa odradiť. Ani vtedy, keď už nie je možné zohriať sa v Abbazii u jej starej mamy, pretože tá v roku 1905 zomiera, po čom jej vily prechádzajú do vlastníctva nemeckého cisára Viliama II.
...Vila Rosalia v Abbazii, kde sa Margarethe a Sándor stretli, bola zrekonštruovaná a znovu otvorená o šesťdesiat rokov neskôr, za komunistického režimu v 60. rokoch 20. storočia, ako luxusné kasíno, ktoré malo prilákať bohatých hráčov, ktorí by mohli oživiť cestovný ruch v Chorvátsku. Hoci to bolo síce škodlivo kapitalistické, prinášalo to aj cudzie meny, ktoré mohli Juhoslovania žijúci v atmosfére východného bloku dobre využiť. Vila s názvom „Casino Rosalia“ je teraz integrovaná do moderného hotela, takže si ju môžu vychutnať aj bežní smrteľníci. Od roku 1989 si to môžu vyskúšať aj mnohí voľne cestujúci bývalí obyvatelia východného bloku.
Aj keď Laura Henckel rodená Kászonyi nemala vlastné deti, mala aspoň tie nevlastné a
s nimi získala aj kopec vnúčat. A vyzerá to tak, že vzťah so ženskou časťou nevlastnej rodiny nebol
vôbec zlý. Otázny je vzťah s nevlastnými synmi.
zdroje k vile Rosalia:
[*1] Hotel Miramar (2026). Historia hotelu, oficiálna stránka hotelu, 2026, link: 🔗
[*2] Hunguest Hotels (11.03.2026), Hunguest Hotels bude prevádzkovať štvorhviezdičkový hotel Miramar v Opatiji, Chorvátsko, link: 🔗
[*3] Urban, J. B. (2012). HENCKEL von DONNERSMARCK, OPATIJSKE CRTICE, SUŠAČKA REVIJA č. 76 , link: 🔗
[*4] Registar kulturnih dobara RH, (2026). Villa Rozalija, link: 🔗
[*5] CASINO EXPERIENCE, Hotel Milenij Opatija, Opatija Riviera, link: 🔗
[*6] Terreehorst, P. (2020). Het geheim van de Gucci-koffer: Hoe de adel uit Midden-Europa verdween.
[*7] Ferienjournal (2012). Miramar das Adria-Relax-Resort in Opatija. ein Urlaubstraum. Holleis Hotels.
Foto: Jernej Furman,
Hotel Miramar - Villa Neptun Opatija, Chorvátsko, dnes,
CC BY 2.0,
Wikimedia Commons
