Gróf Hugo Henckel von Donnersmarck

história rusoviec > hugo henckel

(16.08.2025)
GRÓF HUGO HENCKEL VON DONNERSMARCK

[*26.04.1811 - ✝04.10.1890]

Gróf Hugo Henckel von Donersmarck (Rakúska národná knižnica).

Titulovaný: Ríšsky gróf Carl Hugo Lazarus Anton Henckel, barón z Donnersmarcku, pán z Gefäll a Wesendorf, majiteľ fideikomisu a panstva, kráľovský pruský komorník, držiteľ veľkokríža Pápežského rádu sv. Gregora, veľkokríža Rádu sv. Františka Jozefa, rytier Kráľovského pruského rádu Koruny a Červeného orla, čestný občan Wolfsbergu, patrón sv. Leonharda, Reichenfelsu, sv. Gertraudy atď.
Nemecky: Reichsgraf Carl Hugo Lazarus Anton Henckel, Freiherr von Donnersmarck, Herr zu Gefäll und Wesendorf, Fidei-Commiss-und Herrschaftsbesitzer, königlich preussischer Kammerherr, Grand-Cordon des päpstlichen Gregorius-Ordens, Grosskreuz des Franz-Josefs-Ordens, Ritter des königlich preussischen Kronen- und Rothen-Adler-Ordens, Ehrenbürger von Wolfsberg, Patronatsherr von St. Leonhard, Reichenfels, St. Gertraud etc.

Narodený: 26.04.1811

Zomrel: 04.10.1890, Viedeň, Rakúsko-Uhorsko

Otec: gróf Karol Henckel von Donnersmarck
(*14.12.1784 - †07.05.1813)

Matka: grófka Eugenia Wengersky von Ungarschütz
(*12.04.1790- †16.08.1858)

Manželky:
+ Laura von Hardenberg
(*08.09.1812 - ✝24.12.1857)
+ Laura Henckel rodená Kászonyi ➤
(*07.01.1836 - ✝11.12.1905)

Svatby:
+ s Laurou von Hardenberg, 01.08.1830, Roudnica nad Labem.
+ s Laurou von Kászonyi, 08.01.1859, Viedeň.

Deti: z prvého manželstva
+ Hugo II(*31.07.1832 - ✝02.04.1908)
+ Lazar IV(*23.05.1835 - ✝18.12.1914)
+ Arthur (*20.11.1836 - ✝27.06.1921)
+ Alfons (*25.04.1840 - ✝16.11.1856)
+ Laura(Lory) (*30.08.1838 - ✝22.11.1931)

Švagriné:
+ Hermina de Migl rodená Kászonyi ➤
(*14.03.1826 - ✝24.06.1877)
+ Angela Gabriela von Horváth rodená Kászonyi ➤
(*24.04.1833 - ✝15.10.1921)

Švagrovia:
+ barón Alexander von Horváth de Szent-György ➤
(*22.09.1826 - †25.10.1906)
+ Ján Nepomuk de Migl ➤
(*27.03.1827, nem. Johann Nepomuck de Migl)

VIAC O HUGOVI HENCKEL VON DONNERSMARCK

Hugo Carl Lazarus Anton Henckel von Donnersmarck sa narodil 26. apríla 1811. Vo veku 2 rokov sa stal vlastníkom majetkov v meste Bytom, Sliezsko v Prusku. Zdedený majetok po svojom otcovi Karlovi Henckelovi(1784-1813), zatiaľ spravoval jeho strýko Lazarus Nepomuk. Odkedy sa stal Hugo plnoletý (23. marca 1832) až do svojej smrti 4. októbra 1890, sa neúnavne venoval správe svojich rozsiahlych poľnohospodárskych a lesných hospodárstiev, ako aj početných banských a priemyselných podnikov. V roku 1846 zdedil majetky rodiny Henckel von Donnersmarck v Korutánsku.

Dňa 1. augusta 1830 sa v Roudnici nad Labem oženil s grófkou Laurou von Hardenberg (1812 – 1857). Z tohoto manželstva mal 4 synov Hugo II(1832 – 1908), Lazar IV(1835 – 1914), Arthur(1836 – 1921), Alfons (1840-1856) a jednu dcéru Lauru(1838 – 1931). Štvrtý syn Alfons však zomrel ako 16 ročný v roku 1856. Manželka Laura zomrela nasledujúci rok.

Hugova prvá manželka Laura von Hardenberg.

Už počas manželstva sa gróf Hugo zoznámil s Laurou von Kászonyi pochadzajúcou z uhorskej šľachtickej rodiny. Podľa Jozefa Mallineritsa, v mladosti bola Laura "profesionálna herečka známa vo viedenských umeleckých kruhoch". Tu si ju všimol gróf Hugo Henckel. (zdroj: Jozef Mallinerits, Lucia Tuleková Henčelová, Pre nás - pre Rusovce)

Ak navštívil gróf Virdeň, býval (od roku 1850) v dome na Leopoldstadt č.406. Na tej istej adrese od roku 1856 bývala aj Laura Kászonyi. 2.júla 1857 46 ročný gróf Hugo a 22 ročná Laura navštívili kúpele v Baden bei Wien a ubytovali sa spolu v kúpeľnom dome na Dörfl číslo 64. Hugo sa zapísal ako gróf Hugo Hennkel von Donnersmark, cisársko-kráľovský komorník z Wolfsbergu + 4 osoby(služobníctvo). Laura sa zapísala ako Laura de Kászonyi, majiteľka domu z Viedne + 3 osoby (služobníctvo). (1857, Cur- und Fremden-Liste des Curortes Baden bei Wien)

Zoznam kúpeľných hostí v kúpeľoch Baden bei Wien, 1857.

Svadba Huga a Laury sa konala 8. januára 1859 vo farskom kostole sv. Jána Nepomuckého (Die Pfarrkirche Johannes Nepomuk) v Leopoldstadte vo Viedni.

kostol Jána Nepomuckého na Viedenskom predmestí Jägerzeile rok 1844, Die Jägerzeile in Wien od maliara Rudolfa von Alt (1812–1905). Tu sa konala svadba, na malbe úplne vzadu vidno aj rad domov kde bývali.

V matrike kostola sv. Jána Nepomuckého, v knihe svatieb sa nachádza zápis zo svatby Huga a Laury.

archív Viedeň

prepis zápisu v nemeckom jazyku

Trauungs-Protocoll der Pfarre St. Johann Nepomuk
1865-1868
Trauungs Register

Copulans			Leopold Winkler Pfarrer
Jahr 1859	Monat		8. Jänner 1859

B r ä u t i g a m	Namen und Stand		Der hochgeb. herr Hugo Carl Anton Lazarus Graf Henkel von Donnersmarck, Königl. Preuß. Kammerherr, Gutsbesitzer in Preußen und Österreich. Landstand von Kärnten, Witwer nach Laura Gräfin Henkel von Donnersmarck geb. Gräfin Hardenberg, von Siemianowitz in Preußen gbtg (gebürtig) der Hochgeb. Herrn Carl ✝ Henkel von Donnersmarck und der Frau Eugenie geb. Gräfin Wegierska ehelicher Sohn.
	W o h n u n g	Number des Houses u. des Ortes	l. Wohnungsz.(laut Wohnungszeugnis) Leopoldstadt N:406 seit 1850 auch in Schloßen Wolfsberg in Kärnten + Grafen
	R e l i g i o n	Katolish	/	l.(laut) Taufsch.(Taufschein) Kath. & geb. 27. April 1811 l.(laut) Todtensch.(Todtenschein) von der Pfarre Wolfsberg Witwer seit 24. Dec. 1857
		Protestantish	.
	Alterjahre		47 Jahre
	Ledig		.
	Witwer		/

B r a u t	Namen und Stand		Fräulein Laura, Anna Rosalia von Kászonyi, von Ofen gbtg(gebürtig) des sel. Herrn Johann von Kaszonyi königl. ungarisch. Hofagenten und der Frau Rosalia geb. Pongracz am Leben, und beide. Kath. Eltern eheliche Tochter.
	W o h n u n g	Number des Houses u. des Ortes	l. Wohnungsz. (laut Wohnungszeugnis) Leopoldstadt N:406 seit 1856
	R e l i g i o n	Katolish	/	l.(laut) Taufsch.(Taufschein) Kath. & geb. 7. Jänner 1836
		Protestantish	.
	Alterjahre		23 Jahre
	Ledig		/
	Witwer		.

Beistände

Namen
und
Karakter

Ferdinand Graf Nimptsch
Ferdinand Graf Gaschin.

A
n
m
e
r
k
u
n
g

Zeugniß. daß der P. T. h. (Pleno Titulo herr) Bräutigam keiner besondern Genehmigung des Königl. Preuß Regierung bedürfe. Königl. Preuß. Gdschaft (Gesandtschaft) Wien ddto 24. Dezenb. 1858.

Certificat der Stände von Kärnten, daß hl. (hochlöblich) Graf Hugo Carl Henckel von Donnersmarck als Landstand aufgenommen und am 15. Oct. 1847 introduirt worden sei. ddt. Klagenfurt, am 18. Dez. 1858.

Großjährigkeits Erklärung der m (minderjährigen) Braut über Einschreiten des Vaters an k.k. Stadt del. Gericht (Delegates Gericht) der Stadt Pesth. vom 10. Mai 1855.

Totenschein der ✝ Gattin, das Bräutigams. Verkündschein der Pfarre Wolfsberg. Wohnungsz. (Wohnungszeugnis) im Archiv,
3-mal verkündete.

preklad zápisu do slovenského jazyka

Záznam sobàšov z farnosti sv. Jána Nepomuckého
1855-1868
Matrika svatieb

Sobášiaci kňaz			farár Leopold Winkler
Rok 1859	Mesiac		8. január 1859

Ž e n í c h	Mená a stav		Vysokorodený pán Hugo Carl Anton Lazarus gróf Henkel von Donnersmarck, kráľovský pruský komorník, majiteľ panstiev v Prusku a Rakúsku, krajinský stavovský zástupca (landstand) Korutánska, vdovec po Laure grófke Henkel von Donnersmarck rodenej grófke Hardenberg, pochádzajúci zo Siemianowitz v Prusku, manželský syn vysokorodeného pána Carla ✝ Henkela von Donnersmarck a pani Eugenie rodenej grófky Wegierskej.
	B ý v a n i e	Číslo domu a obce	Podľa potvrdenia o pobyte Leopoldstadt č. 406, od roku 1850; taktiež na zámku Wolfsberg v Korutánsku. + Grófi
	V i e r o v y z n a n i e	Katolícke	/	podľa krstného listu katolík a narodený 27. apríla 1811 podľa úmrtného listu z farnosti Wolfsberg vdovec od 24. Decembra 1857
		Protestantské	.
	Vek		47 rokov
	Slobodný		.
	Ovdovelý		/

N e v e s t a	Mená a stav		Slečna Laura, Anna Rosalia von Kászonyi, pochádzajúca z Budína, manželská dcéra zosnulého pána Johanna von Kászonyi, kráľovského uhorského dvorného agenta, a pani Rosalie rodenej Pongracz, žijúca, obaja rodičia sú katolíci.
	B ý v a n í e	Čīslo domu a obce	Podľa potvrdenia o pobyte Leopoldstadt č. 406, od roku 1856;
	V i e r o v y z n a n i e	Katolícke	/	Podľa krstného listu katolíčka a narodená 7. januára 1836
		Protestantské	.
	Vek		23 Rokov
	Slobodná		/
	Ovdovelá		.

Svadobný svedkovia

Mená
a
stav

gróf Ferdinand Nimptsch
gróf Ferdinand Gaschin.

P
o
z
n
á
m
k
a

Potvrdenie, že všetkými titulmi náležite poctený pán ženích nepotrebuje žiadne osobitné povolenie od kráľovskej pruskej vlády. Kráľovské pruské vyslanectvo Viedeň, s dátumom 24. december 1858.

Certifikát stavov Korutánska, že vysokoctený gróf Hugo Carl Henckel von Donnersmarck bol prijatý za krajinského stavovského zástupcu a 15. októbra 1847 uvedený do úradu (uvedený do stavu). S dátumom Klagenfurt, 18. decembra 1858.

Vyhlásenie o plnoletosti neplnoletej nevesty na základe zakročenia (žiadosti) otca na cisársko kráľovskom mestskom delegovanom súde mesta Pešť zo dňa 10. mája 1855.

Úmrtný list zosnulej manželky ženícha.
Ohláškový list z farnosti Wolfsberg.
Potvrdenie o pobyte
uložené v archíve, ohlásené 3-krát.

V zápise je uvedené:

Oddávajúci kňaz bol farár Leopold Winkler

Dátum svatby - 8.január.1859

Ženích:
Vysokourodzený pán Hugo Carl Anton Lazarus gróf Henkel von Donnersmarck, kráľovský pruský komorník, veľkostatkár v Prusku a Rakúsku, zástupca krajinského stavu v Korutánsku, vdovec po Laure grófke Henkel von Donnersmarck, rodenej grófke Hardenberg, zo Siemianowíc v Prusku, narodený, vysokourodzenému pánovi Carlovi Henkelovi von Donnersmarck a pani Eugénii, rodenej grófke Wegierskej, manželský syn

Bývanie ženícha:
Podľa potvrdenia o pobyte: býva v Leopoldstadt č. 406, od roku 1850; taktiež na zámku Wolfsberg v Korutánsku. + Grófi (pravdepodobne myslené jeho potomkovia)

Ženích bol podľa výpisu z krstného listu katolík, narodený 27. apríla 1811. V čase svatby mal 47 rokov a podľa úmrtného listu z farnosti Wolfsberg bol vdovcom od 24. decembra 1857.

Nevesta:
Slečna Laura, Anna Rosalia von Kászonyi, narodená v Budíne, dcéra zosnulého Johanna von Kaszonyiho, uhorského kráľovského dvorného agenta, a jeho manželky Rosálie, rodenej Pongracz, žijúcej, manželská dcéra katolíckych rodičov.

Bývanie nevesty:
Podľa potvrdenia o pobyte bývala v Leopoldstadt č. 406, od roku 1856;

Nevesta bola podľa výpisu z krstného listu katolíčka, narodená 7 januára 1836. Vek 23 rokov, slobodná.

Svadobnýmí svedkami boli gróf Ferdinand Nimptsch a gróf Ferdinand Gaschin.

V poznámke ku svadbe sa uvádzajú priložené doklady a potvrdenia napr.:

potvrdenie z pruského veľvyslanectva vo Viedni z 24.12.1858 o tom, že ženích nepotrebuje žiadne osobitné povolenie od kráľovskej pruskej vlády.

Certifikát stavov Korutánska, že vysokoctený gróf Hugo Carl Henckel von Donnersmarck bol prijatý za krajinského stavovského zástupcu a 15. októbra 1847 uvedený do úradu (uvedený do stavu). S dátumom Klagenfurt, 18. decembra 1858.

Vyhlásenie o plnoletosti neplnoletej nevesty na základe zakročenia (žiadosti) otca na cisársko kráľovskom mestskom delegovanom súde mesta Pešť zo dňa 10. mája 1855.

Úmrtný list zosnulej manželky, ženícha. Ohláškovÿ list z farnosti Wolfsberg. Potvrdenie o pobyte.

Laura a Hugo bývali od roku 1856 v dome na adrese Leopoldstadt 406 (dnes Praterstraße 55), v II. Viedenskom obvode. Bol to rad domov medzi Prater strasse(dnes Praterstraße) a Marokkaner Gasse (dnes Afrikanergasse), blízko kostola Johana Nepomuckého. Hugo s rodinou býval aj na zámku Wolfsberg. Laura mala v roku 1956, keď spolu začali bývať, 19 či 20 rokov, Hugo 44 alebo 45 rokov.

mapa rok 1858, zeleným obrysom oznacený dom Leopoldstadt 406, zdroj: wien.gov.at

mapa dnes a r. 1858, dom na Praterstraße 55. zdroj: wien.gov.at

Laura Kászonyi bola v čase konania svatby neplnoletá. Mala iba 23 rokov, chýbal jej rok do plnoletosti (24 r.) navyše jej otec Johann bol už zosnulý. A tak musela pred svadbou doložiť Vyhlásenie o plnoletosti. Toto vyhlásenie jej v máji 1855 ako 19 ročnej vybavil jej otec Johann Kászonyi.

Po svatbe išiel pár na dlhšie do Paríža pravdepodobne na svadobnú cestu (Pester Lloyd, 20.01.1859) .
V novinách Tagespost Graz sa spomína táto cesta do Paríža, akurát si noviny pomýlili mená a Huga nazvali Arthur.

22.01.1859 -Tagespost Graz.

„Schlesische Zeitung“ hlási: „Gróf Arthur Henckel von Donnersmarck, ktorý strávil niekoľko dní v Breslau, odišiel so svojou mladou maďarskou manželkou do Paríža, kde má v úmysle zostať niekoľko mesiacov. Jeho sluhovia, väčšinou Maďari a jeden Maur, ho tam už vo štvrtok predbehli; šesť nádherných koní, ktorých lesklé postroje spôsobili všeobecný rozruch, už bolo tiež prevezených do Paríža. Gróf, ako je dobre známe, vlastní značný majetok a nedávno úspešným dedičským súdnym sporom získal ďalších 7 miliónov.“

Gróf do manželstva priniesol troch synov a jednu dcéru. Ich manželstvo bolo bezdetné.

Ako spojenie šlachtických rodov Henckel von Donnersmarck a Kászonyi, boli na majetkoch, ktoré vlastnila Laura umiestnené aliančné erby týchto dvoch rodov. Erb rodu Henckel ako dominantný rod manžela je v popredí a čiastočne prekrýva Laurin erb Kászonyi. Takýto erb sa dá vidieť na dome smútku (predtým kaplnka Laury Henckel) na cintiríne v Rusovciach.

Aliančný erb na štíte kaplnky Laury Henckel rodenej Kászonÿi. Ukazuje prepojenie dvoch rodových erbov. Okrúhly erb rodu Henckel Donnersmarck čiastočne prekrýva erb rodu Kászonÿi. Takto symbolizuje manželstvo Huga Henckel a Laury Kászonÿi. Koruna s 9 perlami na vrchu poukazuje na grófsky titul. Erb Kászonyi (vpravo) pozostáva z kráčajúceho leva, predelu a troch ľalií. Honosnosť aliančného erbu dotvára z koruny sa tiahnuci plášť a kvety na spodku.

Erb v popredí (vľavo) na kaplnke Laury Henckel vychádza z tradičného erbu rodu grófov Henckel-Donnersmarck. Samozrejme je na ňom aj grófska koruna s 9 perlami:

Erb grófov Henckel von Donnersmarck.

29. apríla 1865 sa Hugo Henckel z manželkou Laurou zúčastnili ako svedkovia krstu Laurinho synovca Arpáda Migl, syna Laurinej druhej sestry Hermíny de Migl a jej manžela Johanna Migl. Gróf Hugi je tu uvedený ako Pruský kráľovský komorník z Beuthen (Bytom, Sliezko). Krst sa uskutočnil v Berlíne v protestantskom kostole Neuen Kirche. Svedkovia krstu boli všetci karolíci a tak nemohli byť uvedení ako krstní rodičia.

Výpis z krstného listu Arpáda de Migl z roku 1909.

17.09.1909 - text na výpise z krstného listu Arpáda de Migl.

Výpis z krstného listu Arpáda de Migl

Krstný list

Podľa záznamov z matriky narodení a krstov Neuen Kirche je pánovi rentiérovi

Johann Nepomuck Migl

s jeho Manželkou

Hermina Rosalia Theresia rodená von Kászonÿi

medzi 4 a 5 hodinou ráno

Dňa 23. apríla 1863 sa narodil okolo 4. – 5. hodiny dopoludnia syn, ktorý dňa 29. apríla 1865 prijal sväté krstné sviatosti a mená:

Arpadus Franz Hermann.

Svedkovia pri krste:

Gróf Hugo Heneckel v. Donnersmarck z Beuthen, Komorník kráľa Pruska

Grófka Laura Henckel von Donnersmarck rodená von Kászonÿi;

Baron Alexander v. Hórváth, cisársko kráľovský rakúsky komorník;

Angelica Gabrielle Barónka von Hórváth rodená von Kászonÿi.

_Tri zápisy priložené na jednej strane

Toto je týmto dôveryhodne a riadne osvedčené.

Berlin, 17. September 1909.

Farský úrad Novej cirkvi(Neuen Kirche).

podpis farára

--------

Tauf Schein

Nach Angabe des Geburts- und Tauf-Registers der Neuen Kirche ist dem Rentier Herrn

Johann Nepomuck Migl

von seiner Ehefrau

Hermina Rosalia Theresia

gebornen von Kászonÿi

am Dreiundzweizigten (23.4) April

ein Tausend Acht Hundert Drei und Sechzig um 5’/4 Uhr vormittags ein Sohn geboren, welcher am 29ten April 1865 die heilige Taufe und die Namen:

Arpadus Franz Hermann

empfangen hat.

Taufzeugen:

Graf Hugo Heneckel v. Donnersmarck auf Beuthen, Kgl. Pr. Kammerherr; (Königlich Preußisch Kammerherr);

Gräfin Laura Henckel von Donnersmarck geb. v. Kászonÿi;

Baron Alexander v. Hórváth, k.k. Österr. Kämmerer;

Angelica Gabrielle Baronesse v. Hórváth geb. von Kászonÿi.

_ Trei Nachträge umseitig.

Dieses wird glaubhaft und ordnungsmäßig hierdurch bescheinigt.

Berlin, den 17ten September 1909.

Das Pfarramt der Neuen Kirche.

Pfarrer.

Pre svoju druhú manželku Lauru gróf Hugo kúpil rôzne majetky ako napríklad panstvo v Rusovciach, palác vo Viedni na Parkring 14, panstvo Wiesenau neďaleko Wolfsbergu, alebo panstvo Stein(polsky Kamien, dnes Długołęka pri Vroclave).

Kaštieľ Rusovce v roku 1901 za čias Laury Henckel. Erb na zámku - dva oválne erby. Bol pravdepidobne tiež aliančný.

Reichsgraf Hugo Henckel Freiher von Donnersmarck

Ríšsky gróf Hugo Henckel Freiher von Donnersmarck bol bohatý Hornosliezsky(Pruský) neskôr aj Rakúsky (Rakúsko-Uhorský) priemyselník. V Sliezsku a Rakúsku vlastnil železiarne, bane a ďalšie podniky. Jeho najväčšou vášňou boli dostihy, ale okrem nich bol vášnivý poľovník, strelec, lesník, hospodár, ovocinár, poľnohospodár atď.

Gróf Henckel v mladosti sám jazdil, väčšinou prekážkové preteky, na Vroclavských a iných provinčných mítingoch, a stretol sa aj so svojím súčasníkom, grófom Móriczom Sándorom(preslávil sa nebezpečnými kúskami na koňoch), na tejto krkolomnej dráhe, aj on bol taký vášnivý a odvážny kočiš, ktorý so svojím štvorzáprahom robil skutočné steeplechase cez priekopy a kríky.

Na obr. mladý 24 ročný Hugo Henckel ako jockey na pretekoch v roku 1835 v Breslau(Vroclav). Gróf tu preteká na koňovi Cachucha na treťom mieste.(podľa akvarelu od C. Steffecka)

O grófovi sa hovorilo aj ako o veľkom silákovi. "Mal obrovskú fyzickú silu; rukami lámal železné podkovy a na vystretých rukách a pleciach dokázal uniesť naraz 6 ľudí na 10-15 krokov. Až do sedemdesiateho šiesteho roku života bol s malými výnimkami vždy zdravý; ešte na tohtoročných májových pretekoch sme mali šťastie s ním hovoriť, a hoci bol slabší, jeho postava bola vzpriamená, ani 80. rok mu nedokázal ohnúť oceľovú chrbticu. S ním vymrel posledný člen starých veľkých chovateľov a celou dušou športovcov (gróf Renard, gróf Sándor atď.)." (zdroj: Vadász - és Verseny-Lap, 07.10.1890)

Len v kruhu svojej rodiny cítil gróf skutočné blaho a spokojnosť, a tak sa pri zvláštnych príležitostiach jeho štyri deti a mnoho vnukov a vnučiek schádzali z veľkých diaľok – no aj bez zvláštnych dôvodov sa radi zhromažďovali okolo otca a starého otca, aby mu priniesli radosť.

Láska a oddanosť voči jeho ušľachtilej a šľachetnej manželke mu znemožňovali odlúčiť sa od nej čo i len na niekoľko dní – mal potrebu byť neustále pri nej, načúvať jej želaniam a napĺňať ich, aby ju urobil šťastnou.

Za to mu bola jeho manželka v najširšom slova zmysle vernou životnou spoločníčkou, ktorá sa neustále zaujímala o jeho diela a činnosť, a svojou bohatou vynaliezavosťou a výnimočným vkusom výrazne ovplyvňovala ich podobu. Jej láskavá starostlivosť obklopovala grófa komfortom, aký len máloktorý zámok mohol ponúknuť – Karlburg a Wolfsberg medzi nimi vynikali.

Ale tak, ako v rodinnom kruhu, aj v spoločnosti gróf Hugo Henckel pôsobil svojou stále veselou tvárou a pokojnou radosťou blahodarne na duševný stav všetkých, ktorí mali to šťastie s ním prichádzať do styku. V jeho blízkosti mizol smútok, človek zabudol na starosti a trápenie a znovu ožil. Tým si získal srdcia všetkých a možno oprávnene povedať: Gróf Hugo Henckel nemal nepriateľa. Preto sa po jeho smrti všeobecne hovorilo: „Dobrý gróf zomrel!“

Gróf Henckel považoval za svoju povinnosť umožniť čo najväčšiemu počtu ľudí podieľať sa na výhodách bohatstva, ktoré mu bolo dané, a to rôznymi spôsobmi. Od mladosti až do svojich posledných dní mal v sebe neobmedzenú túžbu tvoriť nové veci a poskytovať prácu. Sám sa neustále zaoberal novými nápadmi a zlepšeniami a bol tiež neúnavný pri skúmaní nových vynálezov a vylepšení každého druhu, ako aj pri podpore nových projektov. A to nielen tých, z ktorých mohol čerpať úžitok pre seba alebo svoje podniky, ale aj tých, ktoré mali slúžiť len všeobecnému blahu.

Bol štedrý, ale s vedomím, že zdedené treba zachovať, nikdy nebol márnotratný, bol nepriateľom všetkých menej slušných vášní. Jeho jediným potešením boli dostihy a poľovníctvo, a to, že sa aj pri ich vykonávaní držal ďalej od nevkusných prídavkov, ktoré sú spojené s každou vášňou, a napríklad ako dostihový jazdec nikdy nestávkoval, dokazuje, že aj pri svojich zábavách sa staval na vyššiu úroveň, než je bežné.

Charakteristický pre toto je výrok, ktorý gróf Henckel v tomto duchu kedysi adresoval dekanovi z Karlburgu, Martinovi Kürüllovi:

„Táto moja jediná vášeň ma síce stojí veľa peňazí, ale dúfam v Boha, že mi jeho milosrdenstvo bude naklonené, pretože som tým užitočný aj ľudstvu; lebo vďaka tejto mojej vášni si mnohí u mňa nájdu prácu, a tým aj obživu.“ (zdroj: Rakúsko-uhorská Revue zväzok 13, rok 1892)

Založenie žrebčína v Rusovciach

Gróf Hugo Henckel kúpil rusovské panstvo (ako 61 ročný) niekedy v prvej polovici roku 1872. Kúpa sa udiala pravdepodobne niekedy v máji, keďže koncom tohoto mesiaca už o tejto kúpe informujú vtedajšie noviny. Panstvo kúpil od predošlého majiteľa - Félixa Zichy-Ferraris a kúpu sprostredkoval A. Adler z Pressburgu (Bratislavy).

Koľko gróf za panstvo zaplatil?

Niektoré noviny udávajú sumu 1 milión zlatých (florénov, guldenov), iné 1,9 milióna. Rakúsko-uhorská Revue z roku 1892 uvádza sumu 1,8 milióna guldenov a dodáva, že Panstvo malo vtedy 3 079 ha, z toho 1 051 ha lesov.

Ihneď po kúpe panstva v Rusovciach, tam začal gróf postupne budovať žrebčín.

Dôvod prečo gróf kúpil toto panstvo bol jednoduchý:

"získať miesto, ktoré by bolo čo najvhodnejšie z hľadiska klímy a pôdy pre vybudovanie vzorového žrebčína"

alebo

"nájsť krajinu, ktorá by bola vhodná svojou klímou, terénom a pôdnymi podmienkami na zriadenie žrebčína, a potom — s pomocou skúseností získaných častým striedaním žrebčínov — vytvoriť vzorový žrebčín vo veľkom štýle" (zdroj: Rakúsko-uhorská Revue zväzok 13, rok 1892)

Do žrebčína sa dalo dostať cestou s mostíkom ponad rameno. Kresba znázorňuje vstupnú bránu do žrebčína, na stĺpoch brány boli dve sošky koní stojacich na zadných nohách. Na štíte brány nechýbal erb.

Grófovi vyhovovali rozsiahle lesy, lúky, pasienky a najmä pieskovo-ílovitá pôda, vhodná pre konský beh. Rusovce (Karlburg či Carlburg) mali vtedy prevažne nemecké obyvateľstvo a tak pruskému grófovi mohlo vyhovovať aj takéto prostredie. Pri rozhodovaní o kúpe panstva nakoniec zavážil aj veľkolepý rusovský kaštieľ v tudorovskom štýle. Ten kúpil pre svoju manželku Lauru Henckel rodenú Kászonyi. Prvoradé však bolo vhodné prostredie pre vznik na tú dobu supermoderného žrebčína.

Ako už bolo spomenuté, hneď po kúpe panstva, prebiehali práce na výstavbe tréningového centra so stajňami. Vonkajší bežecký ovál, ubytovanie pre personál plus dielne.

Gróf a dostihy

"To, akú rolu hrali Henckelovi žrebci desiatky rokov na našich dostihových dráhach, najlepšie dokazuje fakt, že kone grófa vyhrali v rokoch 1870-1890 na rakúsko-uhorských dostihových dráhach 493 613 florénov; sumy vyhrané v Nemecku boli ešte oveľa významnejšie." (zdroj: 20.8.1982, Lavanttaler Bote)

"Gróf Henckel sa venoval dostihovému športu z lásky k veci samotnej; len láska k ušľachtilému koňovi ho viedla k veľkým obetiam, ktoré sú s týmto športom spojené. Hoci mu jeho miláčikovia okrem veľkých pôct priniesli aj významné finančné sumy, tieto príjmy — aj v čase priazne osudu — pokryli len časť výdavkov, nieto ešte aby priniesli zisk.

Ostatne, nič lepšie nedokazuje pravý postoj grófa Henckela k dostihovému športu, ako fakt, že nikdy nestávkoval. Práve v tom azda spočíva tajomstvo jeho trvalých úspechov v oblasti chovu koní, ktorý preňho nebol prostriedkom k cieľu, ale cieľom samotným. Vďaka tomu dokázal ľahšie znášať neúspechy a výpadky vo výkonnosti svojich koní. V takýchto prípadoch zdvojnásobil svoje úsilie a svojou vytrvalosťou a energiou vždy vedel prekonať neúspechy.

Takto pracoval gróf Henckel počas 56 rokov až do svojej smrti na jeseň roku 1890 neúnavne na naplnení veľkého cieľa, ktorý mal pred očami — pozdvihnúť chov plnokrvníkov v Rakúsku, Uhorsku a Nemecku na čo najvyššiu úroveň a zabezpečiť, aby čo najširšie vrstvy mohli ťažiť z výhod, ktoré z neho plynú. Preto si gróf právom zaslúžil už za života udelený titul "otec turfu“.

To, že Rakúsky jazdecký klub nazval cenu pre kobyly v hodnote 30 000 zlatých – teda najcennejšie preteky po Derby – Henckelovým memoriálom, najlepšie dokazuje, že zásluhy „otca turfu“ o dostihový šport v Rakúsko-Uhorsku a Nemecku mu nikdy nebudú zabudnuté.

Čo bol Lord Falmouth pre Anglicko a gróf Lagrange pre Francúzsko, to bol gróf Hugo Henckel pre rakúsko-uhorský a nemecký turf. (zdroj: Rakúsko-uhorská Revue zväzok 13, rok 1892)

Grófov obľúbený kôň bol aj Giles I otec Princa Gilesa I.

Giles the First, najúspešnejší kôň svojej doby.

Giles I., ktorého gróf Henckel vychoval v roku 1860 a keďže žriebä sľubovalo veľa, poslal ho na výcvik do Anglicka; tam vo veku 3 rokov bežal aj v Derby, ale neumiestnil sa; potom sa vrátil domov a 2 roky vždy víťazil v hlavných pretekoch v Hamburgu, Viedni a Pešti, jeho najväčšími prejavmi talentu boli ceny I. triedy - Cisárska a Károlyiho cena. Zosnulý gróf si ho veľmi vážil a neskôr ho použil ako plemenného žrebca vo svojom žrebčíne. Stal sa jeho najlepším produktom.

Prince Giles the first, ktorý sa okrem iného preslávil tým, že bol jediným koňom, ktorý takmer zvíťazil nad slávnou Kincsem v Cene Baden-Baden, keď s ňou dobehol s mŕtvym štartom, čo však spôsobila len prehnaná sebaistota Maddena, jazdca na Kincsem.

Prince Giles I. (Illustrirte Sport Zeitung, 4.5.1879)

Potom nasledovali: Neudau (matka Tartara a Nini); Konotoppa, jeden z jeho najlepších dostihových koní na dlhé trate; potom Albion, Pancake, ktorý bol veľmi rýchly a ktorého najlepším produktom ako plemenného žrebca je teraz 2-ročná Nini; potom Aaron, Abenadar a (otec Királyné), Novelle (dobrá malá kobyla), Little Digby; potom Oroszvár, ktorý vyhral Union a hamburské Derby, prvý nad Lateranom, druhý nad Nilom Desperandumom, a porazil Pfeila a Altonu v Renard-Rennen, teraz pôsobí ako plemenný žrebec v Oroszvári;...

Celkovo vzaté, gróf Henckel vychoval veľa dobrých koní, ale v porovnaní s inými chovateľmi ho potešilo pomerne málo koní prvej triedy. (zdroj: Vadász - és Verseny-Lap, 07.10.1890)

Grófova kobyla Konotoppa.

Gróf Hugo Henckel, nebol bezdôvodne nazývaný otcom turfu. Mal rozsiahle žrebčíny plnokrvníkov v Karlburgu, ako aj v Nakle v Pruskom Sliezsku. Kone grófa Henckela, chované v druhom z menovaných žrebčínov, mohli reprezentovať modro-biele pruhy aj v tých dostihoch v Nemecku, ktoré boli pre rakúsko-uhorské kone uzavreté, a vďaka tomu boli Henckelove farby v predošlých rokoch v nemeckých dostihoch veľmi často zastúpené.

Gróf Henckel bol veľkým zástancom inbrídingu (príbuzenského kríženia), ale kone z grófovho žrebčína, chované podľa princípu inbrídingu, s niekoľkými výnimkami, nedokázali na dostihovej dráhe zohrať žiadnu rolu, a čo bolo pozoruhodné, väčšina z nich boli kobyly.

Najvýznamnejším pilierom Henckelovho chovu je Aaron, ktorý po pestrej pretekárskej kariére slúži v žrebčíne v Karlburgu ako plemenný žrebec a preslávil sa najmä vďaka svojej dcére Kiralyné, slávnej šprintérke.

Rakúske derby vyhral gróf Hugo Henckel štyrikrát, a to v roku 1874 s koňom Nouman proti Hamadryade, zatiaľ čo druhý grófov kôň, Monsalu, skončil tretí; v roku 1878 s Oroszvárom proti Lateranovi, v nasledujúcom roku s Picdlodom proti Künstlerin a v roku 1883 s Tartarom proti Botschafter I. Droszvar a Tartar vyhrali grófovi Henckelovi aj severonemecké derby v Hamburgu. Henckelove kone zvíťazili aj v mnohých ďalších dostihoch v monarchii a Nemecku. (Die Presse.,05.10.1890)

Hugov žrebčín - celý článok ➤

Gróf Henckel a jeho ďalšia činnosť v Rusovciach

Dostihy a chov koní bola síce jeho najväčšia vášeň, ale nebola jediná. Gróf bol človek, ktorý sa venoval veľkému množstvu činností a záľub.

Poľovníctvo

Rusovské panstvo to neboli len pozemky a majetky v Rusovciach ale aj v Čunove a na druhej strane Dunaja v oblasti Gajc. Do týchto troch území tak boli rozdelené aj poľovné revíry rodiny Henckel. Panstvo Rusovce bolo kúpené pre grófovu manželku Lauru Henckel a tak jej patrili aj všetky tri poľovné revíry. V roku 1879 noviny uverejnili tabuľky počtu ulovenej zveri v týchto revíroch za rok 1878.

16.03.1879 - Illustrierte Sport-Zeitung

Zoznam ulovenej užitočnej a škodlivej zveri na panstve grófky Laury Henckel von Donnersmark v panstve Rusovce, 1879

Revír	Užitočná zver
Revír	S r n c e	Z a j a c e	B a ž a n t y	J a r a b i c e	P r e p e l i č k y	D i v é h u s i	D i v é k a č i c e	D r o p y	C h r i a š t e l e	M o č i a r n i c e	S l u k y l e s n é	S p o l u
Rusovce	10	527	204	99	21	2	54				12	929
Gajc	9	103	101	6			34				4	257
Čunovo		110	26	21			46				1	204
Spolu	19	740	331	126	21	2	134				17	1390

Revír	Škodlivá zver											H l a v n ý s ú č e t
Revír	L í š k y	K u n y	T c h o r y	L a s i c e	J e ž e	P s y	D o m á c e m a č k y	V e ľ k e d r a v c e	M a l é d r a v c e	S t r a k y a v r a n y	S p o l u	H l a v n ý s ú č e t
Rusovce	2	3	21	25	2	27	24	39	33	227	403	1332
Gajc			7	38		3	9	15	10	44	126	383
Čunovo	1		3	4		10	2	1		67	88	292
3	3	31	67	2	40	35	55	43	338	667	2007

Lesný pozemok, ktorým preteká Dunaj, pozostáva z piatich samostatných parciel s rozlohou približne 1200 hektárov.

Rusovce, 31.december 1878.

Gróf Hugo Henckel bol vášnivý poľovník a Rusovské poľovné revíry mu poskytovali uspokojenie aj v tejto oblasti.

"S príchodom do Karlburgu začala nová fáza jeho poľovníckeho života. Zanechal zajačie hony v Sliezsku a presunul ich do Uhorska. Koncom 70. rokov ich nahradil nadháňacími honmi na zajace, pretože miestni roľníci – podobne ako hornosliezski – začali žiadať neprimerané náhrady škôd údajne spôsobených honmi na poliach. Hlavným dôvodom však bolo zrejme to, že ostré štvanice už grófovi, ktorý medzitým zostarol, neprinášali rovnaké potešenie ako kedysi. Veľké poľné zajačie hony v Karburgu boli spoločenské hony s nadháňaním, počas ktorých sa za dva dni ulovilo vyše 1000 zajacov. V tieto dni bol jeho dom každoročne otvorený mnohým hosťom, vrátane dám obľubujúcich dostihový šport.

Pôvabnejšie ako veľké poľné hony boli menšie lesné poľovačky, najmä tie, ktoré sa konali po tých väčších, v revíri Gaitz (Podunajské Biskupice) na Žitnom ostrove a neskôr v mimoriadne bohatých lužných lesoch panstva Karlburg pri Dunaji. Tie prvé usporadúval gróf vždy v prítomnosti početnej poľovníckej spoločnosti a ak sa konali počas pekného jesenného dňa, išlo o poetické poľovnícke potešenie. Dalo sa na ne dostať len loďou zo zámku Karlburg a široký Dunaj s mnohými ostrovmi, farebnými brehovými trblietavými lesmi a modrými vodami, ktoré križovali parníky, ponúkal oku ľahodiaci výjav.

Karlburské(Rusovské) poľovačky poskytovali grófovi – výnimočnému strelcovi z pušky – bohatú príležitosť precvičiť si túto zručnosť. Každoročne tam ulovil stovky bažantov, zajacov a jarabíc. Počet ulovenej zveri by ešte podstatne narástol, keby sa gróf nevracal z Wolfsbergu do Karlburgu až koncom septembra, keď už jarabice neznášali. Čo sa však nedalo získať počtom na týchto – najmä na uhorské pomery veľmi neskorých – viedenských poľovačkách, nahradilo sa ťažšími a vzdialenejšími strelami. Bolo bežné, že gróf zostreľoval letiace bažanty zo vzdialenosti 80 až 100 krokov, čo robil s majstrovskou presnosťou. Vynikal aj v streľbe na utekajúcu vysokú zver, čo vždy vzbudzovalo obdiv účastníkov poľovačiek.

Avšak nielen v Sliezsku a Wolfsbergu, ale aj na zverou hojne obývanom panstve Karlburg boli na ochranu zveri vynaložené veľké prostriedky. Na voľných poliach sa napr. postavili prístrešky na jej ochranu."

Poľnohospodárska činnosť

"Okrem zriadenia plnokrvného žrebčína bol kompletne prestavaný aj celý poľnohospodársky chod panstva. Doména Karlburg bola síce predchádzajúcimi vlastníkmi obhospodarovaná racionálne, ale len extenzívne. Gróf okamžite rozhodol, že pomocou racionálnych investícií pozdvihne poľnohospodárstvo aj v Karlburgu, tak ako na svojich ostatných majetkoch, na čo najvyššiu úroveň v čo najkratšom čase – a nešetrilo sa žiadnymi obeťami, aby sa tento cieľ čo najskôr dosiahol."

Vybudovaný žrebčín a tréningové centrum gróf zásoboval z lokálnych zdrojov. Krmivo si dopestovával na okolitých lúkach. Avšak čoskoro sa tam "prejavil nedostatok v kvalite krmiva - nízko položené lúky nedokázali poskytnúť dostatočne konzistentné, výživné objemové krmivo, teda v požadovanej kvalite pre potreby žrebčína a dostihovej stajne.

Ako bol tento nedostatok odstránený, si uvedieme v krátkosti ako príklad, ktorý poukazuje na pôdne meliorácie. Tie gróf Henckel počas svojho dlhého pôsobenia vykonal na mnohých miestach. Neďaleko zámockého parku a žrebčína sa popri dunajskom koryte nachádzal riedky les, ktorý slúžil ako pastvina pre ovce. Skúsené oko hneď spozorovalo, že pôda na niektorých miestach, najmä pri vysokých vodách, bola čiastočne zaplavovaná, čo vlastne odhalilo jej vhodnosť na pravidelné zavlažovanie.

Po úspešnom prekonaní terénnych ťažkostí sa pristúpilo k prestavbe spomínaného lesného pasienka na zavlažované a zatápané lúky a táto prestavba bola postupne za päť rokov dokončená. Aj žrebčín bol upravený na zavlažovanie, takže je teraz k dispozícii 50 hektárov umelých lúk a 20 hektárov zavlažovaných strnísk, čím bol plne dosiahnutý cieľ – zabezpečiť pre žrebčín a dostihovú stajňu dostatočné množstvo sena najvyššej kvality a bohaté pastviny.

Umelé lúky sú zavlažované tromi odstredivými čerpadlami poháňanými parou. Ohraničujú 64-hektárový anglický park, a keďže tieto lúky sú vysadené skupinami stromov a pretkané alejou ovocných stromov, zároveň tvoria pôvabné pokračovanie anglického parku a spájajú príjemné s užitočným. Samozrejme, náklady na žrebčín a umelé lúky boli značné, keďže všetky zariadenia boli vybudované nielen účelne, ale aj veľmi veľkolepo, takže vzbudili obdiv každého odborníka, a mnohí z nich už vykonali púť do Rusoviec.

Aj jej veličenstvo cisárovná Alžbeta, arcivojvodkyňa Mária Terézia, ako aj arcivojvodovia Karol Ľudovít, František Ferdinand d’Este a Fridrich poctili Karlburg svojou najvznešenejšou návštevou." (zdroj:Rakúsko-Uhorská Revue zväzok 13, rok 1892)

V oficialnej Správe o opatreniach v oblasti meliorácií pôdy a terénu vykonaných v roku 1881 na pozemkoch panstva Rusovce (Rusovce a Čunovo) - lúkach a pastvínách sa opisuje práve táto vykonávaná meliorácia - zavlažovanie s čerpaním vody v rokoch 1875-1881. (pozn. grófka Laura sa tu uvádza ako majiteľka panstva)

1882 - Správa o opatreniach v oblasti meliorácií pôdy vykonaných v roku 1881.

Správa o opatreniach v oblasti meliorácií pôdy vykonaných v roku 1881, predložená úradom kultúrneho inžinierstva Jeho Excelencii barónovi Gáborovi Keménymu, uhorskému kráľovskému ministrovi poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu, Peštianska kníhtlačiareň 1882.

V. Úvod do zlepšení pôdy v krajine, ktoré nie sú plánované oddelením kultúrneho inžinierstva alebo existujú už dlho.

I. okres

Župa	Mošonská
Majiteľka	grófka Laura Henckel
Obec	Rusovce-Čunovo
Druh meliorácie	zavlažovanie s čerpaním vody
Rozloha v katastrálnych jutrách	104 (59,85 ha)
Čas realizácie	1875 – 1881
Náklady na jedno jutro (0.58 ha)	492 forintov
Poznámka	pozri stranu 70

strana 70

… 11. Grófka Laura Henckel z Donnersmarku, Rusovce-Čunovo, Mošonská župa.

Kombinovaná svahová úprava a formovanie vyvýšených pásov pri zachovaní prirodzených tvarov povrchu, avšak čo možno najviac vyrovnaných. Projekt vypracoval lúčny staviteľ Huitz (z Badenu) podľa systému Vincenta. Celková rozloha 105 jutár(60.42 ha) vrátane stavieb z roku 1881.

Čas prác: od roku 1875 do roku 1878 bolo vybudovaných 87 jutár (50.07 ha).

Celkové náklady (forinty, grajciare):

vedenie prác a dozor nad robotníkmi	5 270 frt 07 gr
mzdy (denné práce)	20 451 frt 48 gr
materiál a osivo	8 243 frt 99 gr
1 parný stroj, 2 čerpadlá a vodné zdvíhacie koleso	9 000 for
Spolu:	42 965 frt 54 gr

Na jedno jutro (0.58 ha)teda pripadá 492 forintov 14,9 grajciara.

Prevádzkové náklady: Doteraz boli náklady na zavlažovanie a kosenie účtované spoločne; po štvorročnom priemere činili ročne 904 forintov 44 grajciarov, teda 10 forintov 36 grajciarov na jedno jutro (0.58 ha).

Celkové náklady na umelú lúku na jedno jutro (0,58 ha, forinty, grajciare): :

zariadenie 492 frt 14,9 gr + 5 % úrok	24 frt 60 gr
náklady na zavlažovanie a kosenie	10 frt 36 gr
pôdny kapitál 250 frt + 4 % úrok	10 frt 00 gr
daň	1 frt 50 gr
správne náklady	1 frt 00 gr
Spolu:	47 frt 46 gr

Cena jedného metrického centa (100 kg) sena tak vychádza na 2 forinty 37 grajciarov.

Prevádzkové náklady však budú v budúcnosti podstatne vyššie, pretože do výpočtu nebolo zahrnuté splácanie zariadení; použité drevené stavidlá a iný drevený materiál si vyžadujú obnovu a jedno z čerpadiel je už natoľko opotrebované, že bude potrebné ho v budúcom roku nahradiť novým.

Stav pred úpravou:
Na území sa nachádzala riedko zalesnená ovčia pastvina strednej kvality s brestami, často zaplavovaná Dunajom. Pôda bola priepustná, s dostatočne hlbokým hlinitopiesočnatým podložím.

Stav po úprave:
Po výseve najlepších a najvhodnejších krmovín má seno vynikajúcu kvalitu. V porovnaní s dovtedy sotva využiteľnou pastvinou dosahuje doterajší ročný priemer na celej lúke 1 350 metrických centov (135 ton), teda 15,46 metrického centa na jutro (2 686,53 kg/ha). Keďže však väčšina prvej kosby sa každoročne skrmovala zelená, výnos na jutro možno odhadnúť až na 20 metrických centov (3 475,45 kg/ha).

Práce boli nákladné, pretože prebiehali v období nedostatku pracovnej sily. Lúky opakovane trpeli záplavami Dunaja, čo nepriaznivo pôsobilo na umelo vytvorený trávnik; rozsiahle plochy boli poškodené aj larvami chrústov a iného hmyzu, čo si vyžadovalo rozoranie a nové výsevy.

Lúky sa prihnojujú rozmetaním maštaľného hnoja, každoročne v rozsahu jednej dvadsatiny plochy. Bez hnojenia by sa pôda rýchlo vyčerpala. V súčasnosti prebiehajú pokusy s draselno-amónnym superfosfátom.

V roku 1881 bolo 17 jutár (9.78 ha), ktoré dovtedy slúžili len ako ovčia pastvina, podobným spôsobom premenených na zavlažované lúky. Cena vrátane tvrdých materiálov a výsevu bola dohodnutá na 267 forintov na jutro (0.58 ha). Zhotoviteľ: kultúrny inžinier Troján z Prahy.

Použitý systém je prirodzené svahové prúdové zavlažovanie; namiesto doteraz používaných drevených stavidiel, priepustov a žľabov, ktoré sú už poškodené a vyžadujú obnovu, budú použité výlučne cementové rúry, čím sa prevádzkové náklady výrazne znížia.

(Správa hospodárskej správy panstva)

Chov a šľachtenie hospodárskych zvierat

"Namiesto uhorského hovädzieho dobytka boli v mliekarenských hospodárstvach Karlburg a Zeiseldorf (Zeiselhof Rakúsko, slov.Sysľovec) nasadené priamo dovezené plemená z Allgäu a Východného Frízska, a domáce ovčie plemeno bolo vyšľachtené pomocou dovezených anglických mliečnych oviec a sliezskych oviec na vlnu. K týmto investíciám pribudla výstavba maštalí a zriadenie priemyselného liehovaru v Zeiseldorfe (Zeiselhof, slov. Sysľovec), obstaranie a využitie moderných poľnohospodárskych nástrojov a strojov najnovšej konštrukcie, ako aj rozsiahle pozemkové meliorácie.

Jedným slovom – vďaka vedomostiam a energii grófa Huga Henckela sa pomocou spomínaných a mnohých ďalších investícií podarilo v najkratšom čase premeniť uhorskú pustu s extenzívnym hospodárením na vzorové hospodárstvo s intenzívnou výrobou."

Lesnícka činnosť

"Lesy v Karlburgu sa nachádzali v dobrom stave. Bola zavedená len racionálnejšia lesná kultúra, vybudovali sa aleje a promenádne chodníky, takže lesy dnes ponúkajú obraz starostlivo udržiavanej záhrady."

Ovocinárska činnosť

Ďalšia činnosť ktorej sa venoval a to na vysokej úrovni, bolo ovocinárstvo. V Rakúskom Korutánsku v údolí Lavanttal bola jeho činnosť v tomto smere veľmi význačná.

1892 - Rakúsko-uhorská Revue zväzok 13.

Dnes sa Lavanttalské údolie nazýva rozkvitnutou záhradou, rajom Korutánska, a tu pestované odrody ovocia sa v poslednom čase stali široko-ďaleko známymi a obľúbenými. Už v minulosti tu rástlo pomerne veľa ovocných stromov, ale ich plody boli väčšinou vhodné len na výrobu muštu. Aj tu gróf zasiahnu revitalizujúcim, oživujúcim a obohacujúcim spôsobom tým, že založil veľkú škôlku, v ktorej sa pestovali najšľachtilejšie a najlepšie ovocné odrody. Pretože z tejto škôlky boli ušľachtilé stromčeky predávané iným majiteľom za nízku cenu, rozšírili sa vo veľmi veľkom množstve do všetkých smerov.

Ešte väčšie a veľmi početné rozšírenie vzácnych odrôd ovocia možno pripísať jednému zvláštnemu javu. Ako často vedie zlé k dobrému, tak aj tu – zvedavý a často prenasledovaný zajac sa stal hlavným rozširovateľom ušľachtilých ovocných odrôd v Lavanttali. A to nasledovne: V zimách s bohatou snehovou nádielkou spôsobovali zajace veľké škody ohryzovaním mladých ovocných stromov, takže sťažnosti na poškodenie zajačím ohryzom sa v určitých obdobiach roka stali doslova každodennou témou.

V tejto súvislosti gróf ako poľovný pán nariadil, že takéto škody spôsobené zajačím ohryzom sa budú nahrádzať tým spôsobom, že roľník, ktorý sa sťažuje, dostane za každý stromček poškodený zajacom nový z grófskej ovocnej škôlky. Aby bolo možné uspokojiť dopyt a vyhovieť požiadavkám, museli sa v škôlke okrem ušľachtilých ovocných odrôd pestovať aj odrody určené na výrobu muštu.

Pokiaľ cez údolie neviedla železnica, nebolo možné uvažovať o väčšom vývoze ovocia. Výsledkom bolo, že roľníci požadovali len stromčeky na muštové ovocie, a ušľachtilé ovocné odrody odmietali, keď ich vedeli odlíšiť od tých muštových. Často sa však stávalo, že muštové odrody neboli dostupné v dostatočnom množstve a ušľachtilé odrody farmári nevedeli rozpoznať – túto skutočnosť využívali záhradníci, aby tieto ušľachtilé odrody potajomky "prepašovali" medzi roľníkov.

Do akej miery sa to muselo udiať, ukázala ovocná výstava v roku 1890 vo Wolfsbergu, kde mohli roľníci konkurovať záhradkárom v oblasti ušľachtilého ovocia takmer na rovnakej úrovni. Na úplne obyčajných gazdovstvách dnes nájdeme tie najjemnejšie a najkrajšie druhy ovocia, ktoré boli vtedy rozdelené ľuďom ako náhrada za škody spôsobené zajacmi. Dnes je ušľachtilé ovocie nevyčerpateľným pokladom, skutočným požehnaním pre celé údolie Lavanttal – a že tento poklad bol údoliu daný, je vo veľkej miere zásluhou grófa Huga Henckela.

Ovocinárstvo bolo v Rusovciach dosť rozvinuté už pred grófovým príchodom do Rusoviec. V roku 1859, keď ešte panstvo vlastnili Zichy-Ferraris, tu pracoval Ústav pre šľachtenie rastlín. Dokonca mal aj zásielkovú službu. Ten dával do novín aj takýto oznam:

27.1.1859 - Predaj ovocných stromov

zdroj: Gazdasági Lapok

Predaj ovocných stromov

V škôlke Inštitútu pre šľachtenie rastlín v Oroszvári (Rusovce) sú pre vážených kupcov k dispozícii početné a zdravé exempláre rôznych druhov ovocných stromov, ako sú jablone, hrušky, čerešne, višne, slivky, marhule a broskyne, ako aj okrasné stromy a kríky, za priaznivú cenu a vo veľkom výbere.

Katalóg vydaný pre roky 1857/58 platí aj pre rok 1858/59 a na požiadanie bude bezplatne zaslaný poštou.

Rýchlu prepravu objednávok uľahčujú neďaleké parníkové a železničné stanice v Bratislave, ako aj obchodné povozy.

Oroszvár (pošta Köpcsény), 1859

KOHÁNYI MIHÁLY, riaditeľ ústavu

Gyümölcsfaeladás.

Az oroszvári növénymivelő-intézet fanöveldéjében számos válfaju alma, körte, cseresznye, meggy, szilva, kajszi és őszibaracak stb. gyüs mölcsfák, ugyszinte diszfák és bokrok szép egészséges példányokban. jutányos ár mellett állnak nagy választékban a t. vevők rendelkezésére-As 1857/58-ra megjelent Catalogus 1858/39-re is érvényes, és telszót litásra bérmentesen meg fog küldetni. A rendelmények gyors elszállitásá-elősegitik a közel fekvő pozsonyi gözhajók és vaspályák állomásai s ke-reskedelmi szekeresei.

Oroszvár (posta-Köpcsény) 1859.

KOHÁNYI MIHÁLY, intézeti igazgató.

Tento inštitút fungoval potom ďalej. Štefánia Lónyay založila neskôr zásielkové kvetinárstvo pod názvom "Stephaneum - Baumschule und Pflanzenkultur Anstalt in Karlburg (Oroszvár) bei Preßburg. (slovensky: Stephaneum - Škôlka a ústav pestovania rastlín v Rusovciach pri Bratislave). Stephaneum bolo široko-ďaleko známe kvetinovou zásielkovou službou.

Potvrdením vysokej úrovni ovocinárstva na panstve Rusovce (Mošonská župa), pod vedením Huga a Laury Henckel, bola zlatá medaila získaná na poľnohospodárskej výstave v Magyarovári. Konala sa 16.10.1881 a organizoval ju Mošonský župný hospodársky spolok.

19.10.1881 - 1. miesto na poľnohospodárskej výstave Mošonskej župy.

zdroj: Poszónyvidéki Hirlap

Z Mošonskej župy

V Magyaróvári, 17. októbra.

Vážený pán redaktor!
Ako som sľúbil, mám tú česť podať správu o výstave usporiadanej Mošonským župným hospodárskym spolkom, ktorú počas niekoľkých dní navštívilo takmer 3000 osôb, a oboznámiť s ňou čitateľskú verejnosť na stĺpcoch týchto vážených novín.

Vystavené plodiny a predmety boli rozdelené do šiestich skupín, a to nasledovne:

I. skupina – Poľnohospodárske produkty.
Do tejto skupiny patrili:.
a) osivá,.
b) ostatné poľnohospodárske produkty a
c) vína.
Vystavené predmety tejto skupiny pochádzali od 94 vystavovateľov.

II. skupina – Ovocie.
Táto skupina bola skutočnou ozdobou výstavy a bola usporiadaná v nasledujúcich podskupinách, a to:
a) ovocie v surovom stave;

b) ovocie v konzervovanom stave,
konkrétne:
1. ovocie zavárané v cukre,
2. v rume,
3. ovocné lekváre,
4. ovocné nátierky, sušené plody a pasty,
5. šťavy a sirupy,
6. zavárané ovocie;

c) vzdelávacie predmety.

V tejto skupine sa zúčastnilo 48 vystavovateľov, pričom každý z nich vystavil veľké množstvo prekvapivo krásnych a vynikajúcich druhov ovocia. Veľkým prínosom tejto skupiny bolo jednak vkusné usporiadanie, jednak okolnosť, že bolo vystavené len veľmi málo neoznačeného ovocia, keďže buď už bolo určené samotnými vystavovateľmi, alebo jeho určenie vykonala odborná komisia.

Mimoriadne pekná bola mimo súťaže vystavená kolekcia Dr. Ágosta Sötéra a pani Dr. Irmy Sötérovej, ktorá zahŕňala ovocie vystavené tak v surovom, ako aj v konzervovanom stave. Za nimi nezaostávali ani kolekcie vystavené hospodárskou akadémiou v Mosonóvári, ani kolekcie panstva grófky Laury Henckelovej von Donnersmarck z Rusoviec, rovnako ako ani odborne usporiadaná ovocná kolekcia pána Pála Majora.

III. skupina – Zelenina.
V tejto skupine sa zúčastnilo 28 vystavovateľov, ktorí vystavili nespočetné množstvo plodín, a to jednak
a) v surovom stave, ako aj
b) v konzervovanom stave.

IV. skupina – Okrasné záhradníctvo.
V tejto skupine sa zúčastnilo iba 9 vystavovateľov. Najviac živých rastlín vystavili Dr. Ágost Sötér, hospodárska akadémia v M.-Óvári a panstvo v Rusovciach. Prekvapivo krásna bola v tejto skupine výstava umeleckého a obchodného záhradníka W. E. Marxa z Viedne, na ktorej boli vystavené rozličné kytice a vence zo sušených kvetov.

V. skupina – Včelárstvo a včelárske nástroje.
Celkovo bolo vystavených 57 predmetov od 23 vystavovateľov.

VI. skupina – Záhradnícke nástroje.
V tejto skupine bolo vystavených najmenej predmetov, avšak viacero z nich bolo veľmi zaujímavých. Počet vystavovateľov bol 13.

Výstava, ktorá poskytla návštevníkom množstvo poučných poznatkov, bola porotou posudzovaná po jednotlivých skupinách.

Hodnotiaca komisia bola pod predsedníctvom Dr. Ágosta Sötéra zostavená nasledovne:

I. skupina – Poľnohospodárske produkty a víno:
predseda: Ferenc Rohrer, riaditeľ hospodárstva;
spravodajca pre poľnohospodárske
produkty: Imrich Deininger, profesor hospodárskej akadémie;
spravodajca pre vinárstvo: Dr. Tomáš Kossutány, profesor hospodárskej akadémie; Dr. Richard Ulbricht, profesor hospodárskej akadémie; N. Heischmann, súkromník.

II. skupina – Ovocie:
predseda: Dr. Ágost Sötér, advokát a zemepán;
spravodajca: Dr. Ján Cselley, kráľovský notár; Ján Hegedűs, advokát a zemepán; L. Gillemot, hlavný záhradník z obce Kismagyar.

III. skupina (zelenina):
predseda: Pál Major, kráľovský radca;
spravodajca: Sándor Czéh; Ede Heykal, hlavný záhradník z Pápy.

IV. skupina (okrasné záhradníctvo):
predseda: Pál Sporzón, profesor hospodárskej akadémie;
spravodajca: Károly Modrovics, župný pokladník; Márton Steiner, opát; Krištof Illsemann, záhradník hospodárskej akadémie. V. skupina – Včelárstvo a včelárske nástroje:

predseda: Michal Prets, evanjelický farár z Čunova;
spravodajca: Sándor Cserháti, profesor hospodárskej akadémie.

VI. skupina:
Károly Tékas, dozorca panstva v Szt. Miklós;
spravodajca: Viktor Thellmayer, profesor hospodárskej akadémie; Sándor Heuffel, správca panstva v Kittsee (Köpcsény); Ignác Havas, vedúci továrne v Mosone; Konrád Meerschalk.

Zápisnice spravodajcov jednotlivých skupín boli postupne prečítané, pričom bolo predovšetkým konštatované, že viacerí vystavovatelia umiestnili svoje vystavené predmety mimo súťaže. Porota jednomyseľne vyjadrila poľutovanie nad tým, že Dr. Ágost Sötér vo všetkých šiestich skupinách a pani Irma Sötérová v II. a III. skupine vystavili predmety mimo hodnotenia, ktoré však pre svoju výnimočnú kvalitu a veľké množstvo tvorili ozdobu výstavy, a preto nemohli byť podrobené hodnoteniu ani im nemohli byť udelené zaslúžené ceny prvej triedy.

Okrem uvedených ešte aj nasledujúci vystavovatelia umiestnili svoje predmety mimo súťaže:

Barón Imre Miske za produkty panstva v Bodajku; arcikniežacie panstvo v Magyar-Óvári za vystavené odrody viniča; Terézia Majorová, M.-óvár – za konzervované ovocie; Károly Modrovics, M.-óvár – za okrasné kvety; Sibilla Modrovicsová, M.-óvár – za konzervované ovocie; Dr. Richard Ulbricht, M.-óvár – za ríbezľové víno; Imrich Deininger, M.-óvár – za zemiaky.

Na základe spoločného uznesenia poroty boli následne udelené tieto vyznamenania:

I. Zlatú medailu získali:
Rusovské panstvo grófky Laury Henckel von Donnersmarck.
Záhradníctvo Uhorskej kráľovskej hospodárskej akadémie v M.-óvár.
Panstvo v Szt. Miklós.

II. Veľkú striebornú medailu získali:
Pál Major, kráľovský radca, Mosonóvár; Károly Bendl, Lučone; Jolán Kristinkovicsová, Liezkó; Benedek Göndöcs, Békés-Gyula; Ferenc Wrasda a syn, M.-óvár; Krištof Illsemann, M.-óvár; Pál Günther, Gálos; Hlavné riaditeľstvo panstva v Boldogasszonyi; Ferenc Eckhardt, M.-óvár; Vavrinec Zimmermann, Zurány; Nándor Stupka, Barátfalu; Michal Kuncze, Rajka.

III. Malú striebornú medailu získali:
Ferenc Netsezal, Nezsider; Ján Greiner, farár, M.-Kimle; Sándor Czéh, M.-óvár; Károly Modrovics, M.-óvár; Jozef Kuster, Arak; Júlia Haymannová, M.-óvár; Ferenc Horváth, Moson; Károly Holzinger, M.-óvár; Dr. Krištof Schuh, Balka; Michal Prasch, Nezsider; Dittmar, Heilbronn (Heilbronn); Ján Plattner, Mosonóvár; Gašpar Fettig, P.-Somorja; Pál Schmelzer, Gálos; Andrej Benedikt, Gálos; Juraj Hautsinger, Miklósfalva; Jozef Fuhrmann, Vědény; Michal Németh, Lébény; Anton Staindl, M.-óvár; Jozef Swatosch, M.-óvár; Jozef Schmuk, Halászi; Hospodárstvo Győrskej katedrálnej kapituly vo Vědényi; Pokusné pole Uhorskej kráľovskej hospodárskej akadémie v M.-óvári.

Úľ systému Göndöcs získali (na skúšobné účely): Ján Szítás, Halászi; Dr. Schuh, Rajka.

IV. Čestný diplom získali:
Károly Bendl, Lutsony; Ferenc Netscaal, Nezsider; Ján Pollhammer, Kálnok; Jozef Binder, Feketeerdő; Imrich Deininger, M.-óvár; Alajos Schopf, M.-óvár; Imrich Máté, Feketeerdő; Ján Rohrer, Moson; Katalin Pongrácová, M.-óvár; Bernát Van de Sandt, Galambos-sziget; Emil Skoda, Sérfenyő; Jolán Kristinkovicsová, Lickó; Ferenc Horváth, Moson; W. E. Marx, Viedeň; Ede Heukal, Pápa; Antal Wagner, Viedeň; Ferenc Leonhard, M.-óvár; Ferenc Weisz, Moson; Juraj Nagy, M.-óvár; Dr. Krištof Schuh, Rajka; Michal Molnár, Kis-Bodak; Jozef Zeehmeister, M.-óvár; Károly Horák, farár, Halászi; S. Haist, Bécs; Kniežacie panstvo rodu Esterházy v Esterháze; Juraj Hautsinger, Miklósfalva; Mátyás Achs, Gálos; Juraj Schmeleer, Gálos; Ostrihomský vinársky spolok; Ján Körmendy, L.-Szent-Miklós; Krištof Engelbert, Tarosa; Korné Józsa, Csó, Peter Fazekas, Halászi; Michal Prets, Čunovo; Juraj Lőrinc, P.-Somorja; L. Gillemot, G. Kis-Magyar; Jozef Radies, M.-óvár; Vida Kovácsics, Čunovo; Sándor Heuffel, Kis-Nyilas; Béla Kempelen, Egor; Ilona Heuffelová, Kis-Nyilas; Károly Modrovics, M.-óvár; Ede Guttmann, opátsky záhradník, Kis-Cell.

Rozdeľovanie cien osobne vykonal pán hlavný župan barón Imre Miske dňa 16. tohto mesiaca dopoludnia.

Keďže výstava bola otvorená ešte aj v popoludňajších hodinách dňa udeľovania cien, navštívilo ju množstvo ľudí.

Výstava, ktorá bola korunovaná pekným úspechom, bola 16. tohto mesiaca za prítomnosti výboru a početného publika uzavretá pánom hlavným županom – predsedom, ktorý vo svojom prejave opätovne vyzdvihol činiteľov, ktorí sa zaslúžili o vznik výstavy, ako aj ich neúnavnú obetavú činnosť. Vo svojom záverečnom prejave vyjadril sladkú nádej, že budúca výstava bude ešte pôsobivejšia, veľkolepejšia a širšieho rozsahu, a po vyslovení poďakovania výstavnému výboru, mestu a ďalším, zakončil slová týmto, každého verného vlastenca skutočne nadchýnajúcim zvolaním: „Nech žije vlasť! Nech žije kráľ!“

Po uzavretí výstavy sa členovia výboru, ako aj inteligencia nášho mesta zišli na bankete, ktorý výstavný výbor usporiadal na počesť pána hlavného župana – muža, ktorý sa vie nadchnúť pre všetko krásne a ušľachtilé. Kiež by mala naša drahá vlasť veľa takýchto statočných a úprimne zanietených maďarských hlavných županov – potom môžeme dúfať, že vlasť bude prekvitať!
r.l.

Smrť grófa Huga Henckela

V posledných rokoch už zrejme gróf nemal dosť síl na vedenie svojej veľkej dostihovej stajne. A tak sa zaoberal aj myšlienkou, že ju zruší. Ale ako veľký dobrodinec chudobných a ľudí v núdzi, myšlienku o zrušení tejto stajne zanechal. Bál sa hlavne o zamestnancov, ktorí tam pre neho pracovali, aby nestratili prácu.

09.10.1890 - Neuigkeits-Welt-Blatt (Provinz-Ausgabe/Land-Ausgabe).

Smútočný obrad grófa Henckel-Donnersmarcka

Smútočný obrad grófa Henckel-Donnersmarcka

V paláci na ulici Weihburggasse vo Viedni sa 6. dňa popoludní uskutočnilo požehnanie tela zosnulého grófa Huga Henckela baróna von Donnersmarcka, ktorý zomrel 4. dňa v 79. roku života. Na slávnostnom požehnaní, ktoré vykonal farár kostola sv. Augustína, dvorný kaplán Dr. Schneider, boli prítomní okrem všetkých členov grófskej rodiny z Rakúska a Nemecka aj: knieža Edmund Batthyany-Strattmann, gróf Eugen Kuusty, gróf Nikolaus Eszterhazy, gróf Apponni, profesor von Dittel a taktiež delegácia obce Karlburg so starostom.

V slávnostnom pohrebnom koči "Piety" bola rakva, nasledovaná dvoma vozmi s kvetmi, prevezená cez okruh na Južnú stanicu, aby mohla byť prevezená do Wolfsbergu. Zosnulý gróf Hugo Henckel-Donnersmarck, známy ako veľký dobrodinec chudobných a núdznych, sa živo zaujímal aj o chov koní a na všetkých väčších dostihoch bolo možné vidieť kone Henckel-Donnersmarckovcov. Gróf Hugo Henckel, ktorý vlastnil veľmi veľkú stajňu dostihových koní, sa v poslednom čase opakovane zaoberal myšlienkou, že ju zruší, avšak od tohto zámeru vždy upustil, pretože sa obával, že ľudia, ktorí by tým prišli o svoje miesta, by len ťažko našli podobné zamestnanie. Pod názvom: "Pán zámku vo Wolfsbergu" budeme o zosnulom písať ďalej v 3. dodatku.

Hlava rodu Henckel von Donnersmarck, gróf Hugo Henckel von Donnersmarck, zomrel dnes (4.10.1990) ráno po 9. hodine vo svojom Viedenskom paláci na rohu ulíc Weihburggasse a Parkring vo veku 79 rokov. Gróf Henckel bol pred niekoľkými týždňami operovaný profesorom Dittelom, avšak počas rekonvalescencie pri prechádzke nachladol, čo nakoniec viedlo k jeho smrti, hoci sa mu profesor Dittel venoval s najväčšou starostlivosťou a k jeho lôžku bol opakovane prizvaný aj profesor Schweninger. (zdroj: Die Presse,05.10.1890)

05.10.1890 - Die Presse.

[Gróf Hugo Henckel von Donnersmarck.]

Hlava rodu Henckel von Donnersmarck, gróf Hugo Henckel von Donnersmarck, zomrel dnes ráno po 9. hodine vo svojom paláci na rohu ulíc Weihburggasse a Parkring vo veku 79 rokov. Gróf Henckel bol pred niekoľkými týždňami operovaný profesorom Dittelom, avšak počas rekonvalescencie sa pri prechádzke nachladol, čo nakoniec viedlo k jeho smrti, hoci sa mu profesor Dittel venoval s najväčšou starostlivosťou a k jeho lôžku bol opakovane prizvaný aj profesor Schweninger.

Arcibiskup Bruicha mu udelil sviatosti pre umierajúcich. Pápež dal chorému grófovi Henckelovi pred niekoľkými dňami telegraficky udeliť svoje požehnanie. Gróf bol až do svojich posledných chvíľ pri vedomí a ešte z lôžka osobne nariadil vyzdobenie svojho paláca s veľkou fasádou do ulice Ringstraße pri príležitosti príchodu nemeckého cisára do Viedne.

Gróf Henckel, slobodný pán z Donnersmarcku, sa narodil 26. apríla 1811 a keďže jeho otec zomrel len niekoľko rokov po jeho narodení, po dosiahnutí plnoletosti naňho prešli fideikomisné panstvá Beuthen (Bytom) so štyrmi rytiermi statkami, alodiálne panstvo Siemianowitz (Siemianowice) tiež so štyrmi rytiermi statkami, ako aj tri ďalšie alodiálne rytierstva – spolu tridsať sídiel v Pruskom Sliezsku.

Okrem toho vlastnil gróf Hugo Henckel v Korutánsku panstvá Wolfsberg a St. Leonhard so šiestimi statkami a hrad Karlburg v Uhorsku. Svoj bývalý majetok v Štajersku, kde vlastnil v rokoch 1864–1866 železiarne, vtedy predal Štajerskej železiarskej priemyselnej spoločnosti, po tom, čo tam nechal vyrobiť prvé pancierové dosky v Rakúsku.

V oblasti priemyslu zohrával gróf Henckel významnú úlohu ako vlastník veľkých závodov v Sliezsku a Korutánsku. Naopak, v politickom živote nikdy verejne nevystupoval.

Gróf bol najprv ženatý s grófkou Laurou z Hardenbergu, z tohto manželstva pochádza súčasný držiteľ majorátu, gróf Hugo Henckel von Donnersmarck. Po smrti prvej manželky sa gróf oženil s Laurou zo Skaszonyiho rodu. Hlavnou vášňou zosnulého bol dostihový šport, o ktorom píšeme na inom mieste.

Šport.

Gróf Hugo Henckel, ktorý dnes zomrel vo Viedni, nebol bezdôvodne nazývaný otcom turfu. Mal rozsiahle žrebčíny plnokrvníkov v Karlburgu, ako aj v Nakle v Pruskom Sliezsku. Kone grófa Henckela, chované v druhom z menovaných žrebčínov, mohli reprezentovať modro-biele pruhy aj v tých dostihoch v Nemecku, ktoré boli pre rakúsko-uhorské kone uzavreté, a vďaka tomu boli Henckelove farby v predošlých rokoch v nemeckých dostihoch veľmi často zastúpené.

Gróf Henckel bol veľkým zástancom inbrídingu (príbuzenského kríženia), ale kone z grófovho žrebčína, chované podľa princípu inbrídingu, s niekoľkými výnimkami, nedokázali na dostihovej dráhe zohrať žiadnu rolu, a čo bolo pozoruhodné, väčšina z nich boli kobyly.

Najvýznamnejším pilierom Henckelovho chovu je Aaron, ktorý po pestrej pretekárskej kariére slúži v žrebčíne v Karlburgu ako plemenný žrebec a preslávil sa najmä vďaka svojej dcére Kiralyné, slávnej šprintérke.

Rakúske derby vyhral gróf Hugo Henckel štyrikrát, a to v roku 1874 s koňom Nouman proti Hamadryade, zatiaľ čo druhý grófov kôň, Monsalu, skončil tretí; v roku 1878 s Droszvarom proti Lateranovi, v nasledujúcom roku s Picdlodom proti Künstlerin a v roku 1883 s Tartarom proti Botschafter I.
Droszvar a Tartar vyhrali grófovi Henckelovi aj severonemecké derby v Hamburgu. Henckelove kone zvíťazili aj v mnohých ďalších dostihoch v monarchii a Nemecku.

Tento rok Henckelov žrebčín predstavil niekoľko sľubných dvojročných koní, ako Sebes, Szives, Micsoda a Nini. Posledná menovaná je momentálne, napriek svojej nedávnej porážke proti Alfonsovi, na papieri najlepším dvojročným koňom v Rakúsko-Uhorsku, čo však veľa neznamená, keďže ju porazil nemecký Peter, ktorý v rebríčku najlepších dvojročných koní v susednej krajine obsadzuje až tretie miesto. Z aktívnych starších koní grófa Henckela je len nezničiteľná Kiralyné koňom prvej triedy a Angličan Gloucestershire, ktorý toto leto v Nemecku brilantne pretekal a dosiahol štyri víťazstvá, je dobrý kôň pre handicapové dostihy.

V piatok večer prišiel do Budapešti telegram, ktorý všetkým koňom nariadil vrátiť sa domov. Kone sa dnes vydali na spiatočnú cestu do Karlburgu.

12.10.1990 - Wiener Salonblatt

Rakúsku a nemeckú aristokraciu, ako aj rakúsky a nemecký športový svet postihla ťažká strata: v sobotu 4. októbra zomrel po dlhšom utrpení vo svojom paláci vo Weihburggasse gróf Hugo Henckel von Donnersmarck vo veku 79 rokov. Carl Hugo Lazarus Anton, gróf Henckel, barón z Donnersmarcku, pán z Gefällu a Wesendorfu, sa narodil 26. apríla 1811. Stal sa hlavou rodu Henckel von Donnersmarck, ktorý mal majetky v Prusku, Rakúsko-Uhorsku a Ruskom Poľsku. Gróf Hugo Henckel vlastnil v pruskom Sliezsku fideikomisné panstvo Bytom so štyrmi panskými statkami, alodiálne panstvo Siemianowice so štyrmi panskými statkami (spolu 30 obcí) a tri alodiálne panské statky; v Korutánsku panstvá Wolfsberg a St. Leonhard so šiestimi statkami a v Uhorsku panstvo Rusovce. Gróf Henckel, ktorý bol prvýkrát ženatý s grófkou Laurou Hardenbergovou, uzavrel po smrti svojej prvej manželky druhé manželstvo s Laurou z Kaszonyi. Jeho hlavným dedičom a nástupcom vo fideikomise je syn gróf Hugo Henckel, narodený v roku 1832.

Telo zosnulého grófa bolo v nedeľu dopoludnia vystavené v smútočnom dome. Rodina položila prvé vence na truhlu zosnulého grófa. Do večera bolo do paláca doručených viac ako dvesto vencov. Preživší príbuzní zosnulého, grófi Hugo, Lazi a Arthur Henckel von Donnersmarck a grófka Saurma, spolu s ďalšími grófkami, pricestovali do Viedne. V priebehu dňa dorazilo rodine zosnulého grófa veľké množstvo písomných a telegrafických prejavov sústrasti, medzi nimi aj od ich cisárskych a kráľovských výsostí arcivojvodov Karola Ľudovíta, Ľudovíta Viktora, Albrechta, Viliama a Rainera.

V pondelok popoludní o 15. hodine sa v salóne paláca konala posviacka tela. Na smútočnom obrade, ktorý vykonal farár od sv. Augustína, dvorný kaplán Dr. Schneider, sa okrem všetkých členov grófskej rodiny z Rakúska a Nemecka zúčastnili: knieža Edmund Batthyányi-Strattmann, gróf Mikuláš Esterházy, gróf Eugen Kinsky, gróf Apponyi, dvorný radca profesor z Dittelu, ako aj delegácia z obce Rusovce so starostom. Kým truhlu s telom znášali dole, hrala hudobná kapela v staronemeckých krojoch smútočný pochod.

V osemzáprahovom slávnostnom voze pohrebnej služby „Pietät“ bola rakva prevezená po Ringu na Južnú železničnú stanicu, sprevádzaná dvoma vozmi s kvetmi. Pohreb sa konal vo Wolfsbergu v Korutánsku, v rodinnej hrobke.

Vydané bolo nasledovné parte:

Boha Všemohúceho potešilo, že nám nášho milovaného manžela, otca a starého otca, ríšskeho grófa Huga Henckela, baróna z Donnersmarcku, pána z Gefällu a Wesendorfu, vlastníka fideikomisu a panstva, kráľovského pruského komorníka, veľkokríž pápežského Gregoriánskeho rádu, veľkokríž Rádu Františka Jozefa, rytiera kráľovského pruského Rádu koruny a Červeného orla, dnes o 8:30 ráno po ťažkom utrpení, posilneného prijatím posledných sviatostí, vo veku 80 rokov odobral, čo týmto oznamujeme všetkým príbuzným a známym a prosíme o tichú účasť. Posviacka tela sa uskutoční v paláci, I. Weihburggasse č. 32, v pondelok 6. októbra 1890, o 15:00 hod. Pohreb sa uskutoční v rodinnej hrobke vo Wolfsbergu v Korutánsku. Sväté omše za dušu zosnulého budú čítané v pondelok 6. 10. o 10:00 dopoludnia v metropolitnom kostole sv. Štefana. Viedeň, 4. októbra 1890. Ríšska grófka Laura Henckelová von Donnersmarcková, rodená Kaszonyi, ako smútiaca vdova. Ríšsky gróf Hugo Henckel von Donnersmarck, ríšsky gróf Lazy Henckel von Donnersmarck, ríšsky gróf Arthur Henckel von Donnersmarck, grófka Lory Saurma-Jeltsch, rodená ríšska grófka Henckelová von Donnersmarcková, ríšska grófka Wanda Henckelová von Donnersmarcková, rodená ríšska grófka Gaschin von und zu Rosenberg, ríšska grófka Mária Henckelová von Donnersmarcková, rodená grófka von Schweinitz a Krain, ríšska grófka Eleonóra Henckelová von Donnersmarcková, rodená grófka Schaffgotich, ako deti, a zároveň v mene všetkých vnukov a pravnukov.

nekrológ uverejnený v novinách "Das Vaterland" 6.10.1990

Preklad textu na nekrológu.

Všemohúcemu bohu sa zapáčilo, že si k sebe povolal nášho najmilovanejšieho manžela, otca a starého otca, pána

Ríšskeho grófa Huga Henckela z Donnersmarcku,

pána z Wesendorfu, držiteľa fideikomisu a panstva, kráľovského pruského komorníka, nositeľa veľkokríža pápežského Rádu Gregora Veľkého, komandéra Rádu Františka Jozefa, rytiera kráľovského pruského Rádu koruny a Čierneho orla,

ktorý nás po ťažkom utrpení, posilnený prijatím svätých sviatostí umierajúcich, opustil dnes ráno o 8. hodine vo svojom 80. roku života. Túto smutnú správu týmto oznamujeme všetkým príbuzným a známym a prosíme o tichú sústrasť.

Požehnanie zosnulého sa uskutoční v paláci na adrese I., Weihburggasse 32, v pondelok 6. októbra o 15:00 popoludní. Pohreb sa uskutoční v rodinnej hrobke vo Wolfsbergu v Korutánsku. Sväté omše za dušu zosnulého budú slúžené v pondelok 6. októbra o 10:00 dopoludnia v metropolitnom chráme sv. Štefana vo Viedni.

Viedeň, 4. októbra 1890

Ríšska grófka Laura Henckel z Donnersmarcku, rod. von Haszonni, trúchliaca vdova,
Ríšsky gróf Hugo Henckel z Donnersmarcku,
Ríšsky gróf Lazy Henckel z Donnersmarcku,
Ríšsky gróf Arthur Henckel z Donnersmarcku,
Grófka Lori Saurma-Peltsch, rod. ríšska grófka Gentel z Donnersmarcku,
Ríšska grófka Wanda Henckel z Donnersmarcku, rod. ríšska grófka Gashin z rodu Rosenberg,
Ríšska grófka Marie Henckel z Donnersmarcku, rod. grófka von Schweinik und Crain,
Ríšska grófka Eleonore Henckel z Donnersmarcku, rod. grófka Schaffgotsch,
ako deti,
a zároveň v mene všetkých vnukov a pravnukov

11.10.1890 - Nekrológ - Lavantthaler Bote.

V sobotu 4. tohto mesiaca sa vo Wolfsbergu rozšírila smutná správa, že vznešený gróf Hugo Henckel von Donnersmarck zomrel o 8:30 ráno vo svojom paláci na Ringstrasse vo Viedni vo veku 80 rokov. Niekoľko dní pred touto udalosťou, ktorá hlboko zarmútila celé údolie Lavanttal, prišla správa o grófovom zdraví, ktorá nenaznačovala blížiacu sa katastrofu. Táto správa mala preto o to deprimujúcejší účinok na všetkých, bohatých aj chudobných, mladých aj starých, všetky srdcia bili pre neho, pretože sa mu v zriedkavej miere podarilo získať si lásku a úctu všetkých, ktorí mali to šťastie prísť s ním do kontaktu, akýmkoľvek spôsobom.

Ríšsky gróf Carl Hugo Lazarus Anton Henckel, barón von Donnersmarck, pán z Gefäll a Wesendorf, majiteľ fideikomisu a panstva, kráľovský pruský komorník, držiteľ veľkokríža Pápežského rádu sv. Gregora, veľkokríža Rádu sv. Františka Jozefa, rytier Kráľovského pruského rádu Koruny a Červeného orla, čestný občan Wolfsbergu, patrón sv. Leonharda, Reichenfelsu, sv. Gertraudy atď., sa narodil 26. apríla 1811. Bol hlavou rodu Henckelovcov von Donnersmarck, ktorý vlastnil majetky v Prusku, Rakúsko-Uhorsku a ruskom Poľsku. V pruskom Sliezsku vlastnil dedičné panstvo Beuthen so štyrmi panstvami, alodiálne panstvo Simmianowitz, tiež so štyrmi panstvami (spolu 30 dedín) a tri alodiálne panstva; v Korutánsku panstva Wolfsberg a St. Leonhard so šiestimi panstvami; a v Maďarsku panstvo Carlburg.

Gróf Henckel, ktorého prvé manželstvo bolo s Laurou, grófkou Hardenbergovou, vstúpil do druhého manželstva s Laurou von Kaszonyi po smrti svojej prvej manželky. Jeho hlavným dedičom a nástupcom v dedičskom majetku je jeho syn, gróf Hugo Henckel, narodený v roku 1832.

Stojíme teraz pred rakvou pána grófa, ktorý bol v údolí Lavanttal nezabudnuteľný pre svoju charitu a láskavosť, v úctivej sústrasti a hlboko smútime nad jeho náhlym úmrtím.

V roku 1890 pobýval do 3. septembra na zámku Rohrfels na Koralpe, no úľavu na svojich milovaných horách nenašiel. Dňa 7. septembra sa naposledy objavil na strelnici vo Wolfsbergu a aktívne sa ešte zúčastnil streľby na terč.

8. septembra odcestoval do Viedne, aby sa poradil s lekárskymi kapacitami, ktoré mu však nedokázali pomôcť, a 4. októbra gróf navždy zatvoril oči.

Gróf mal pred smrťou operáciu a mal sa z nej zotavovať, no na prechádzke prechladol, čo mu spôsobilo úmrtie. Rozlúčka s grófom vo Viedni a pohreb vo Wolfsbergu boli veľkolepé. Bohatí aj chudobní ľudia mali radi grófa a tak sa s ním prišli rozlúčiť davy ľudí. Prišla aj delegácia z Rusoviec na čele so starostom.

Dňa 8. októbra 1890 bol gróf Hugo Henckel pochovaný v mauzóleu, ktoré si dal postaviť na výbežku hory s výhľadom na celé Lavanttalské údolie, oproti vznešene stojacemu zámku Wolfsberg.

Toto mauzóleum bolo navrhnuté slávnym architektom Stülerom v taliansko-románskom štýle a ozdobené sarkofágom jeho prvej manželky, dielom presláveného sochára Kissa.

Ako malý raj pôsobí táto honosná stavba, obklopená vencami vysokých, vážnych smrekov, ktorých utíšený šum dojímavo pôsobí na návštevníka a v spojení s nádherou architektonického slohu v ňom vyvoláva úprimnú zbožnú úctu, ktorá nás vždy obklopí tam, kde sa architektonická krása spája so spomienkou na dobrého a ušľachtilého človeka. (zdroj: Rakúsko-uhorská Revue zväzok 13, rok 1892)

14.10.1890 - Klagenfurter Zeitung.

Wolfsberg, 10. október (Smútočná rozlúčka)

Takúto veľkolepú smútočnú rozlúčku a pohrebný sprievod, aký sa konal predvčerom na počesť zosnulého grófa Huga Hendela Donnersmarcka, Wolfsberg ani celé Lavantské údolie už dlho nevidelo. Na tento monumentálny smútočný obrad sa zišla polovica údolia.

Po tom, čo telo zosnulého 7. tohto mesiaca dorazilo z Viedne, bolo prevezené na grófovo obľúbené miesto, na prekrásny zámok, kde ho vystavili v kaplnke. Nasledujúci deň, 8. tohto mesiaca, sa konal prenos pozostatkov toho, komu naše mesto a takmer celé horné Lavantské údolie vďačí za tak veľa. Vďačí mu za výstavbu zámku, za jeho poľnohospodárske a priemyselné snahy, ako aj za dlhoročné letné pobyty na jeho obľúbenom sídle. Telo bolo prenesené do rovnako nádherne umiestnenej hrobky, ktorá je zdobená vznešenými umeleckými dielami.

Veľkolepá účasť na smútočnej rozlúčke zodpovedala dôležitosti zosnulého pre mesto a údolie. Jeho excelencia, krajinský prezident barón von Schmidt-Babiérom, prišiel z hlavného mesta, aby vzdal poslednú poctu mužovi, ktorý bol jedným z prvých rytierov, poľnohospodárov a priemyselníkov našej krajiny, a ktorý si tu z lásky k nášmu krásnemu údoliu vytvoril prekrásny a umelecky hodnotný domov. Ako zástupca Obchodnej komory sa objavil jej tajomník, p. Nath. Canaval. Starosta Wolfsbergu, pán Herbert Merch nawe, sa už ako zástupca mesta zúčastnil smútočných obradov vo Viedni.

Pre slávnostné požehnanie bola rakva prevezená do zámockej záhrady pred kaplnku. Cirkevný obrad, ktorý viedol vznešený dekan Zojer s asistenciou, pôsobil mimoriadne dojímavo, pretože sa konal uprostred veľkých diel zosnulého, na ktoré sa jeho oko, teraz už mŕtve, tak často s radostným potešením pozeralo.

Za zvonenia zvonov z údolia a z výšin a za vážnych smútočných melódií plukovej hudby sa smútočný sprievod pohol k nádhernej hrobke. Pred jej vchodom dekan Zojer predniesol dojímavý prejav na rozlúčku so zosnulým. Keď mužský spevácky zbor z Wolfsbergu dospieval smútočný zbor, rakva, nasledovaná rodinnými príslušníkmi a duchovnými, bola prenesená do hrobky. Zvuky zvonov utíchli a jesenný vietor fúkal padajúce listy na posledný domov zosnulého. „Všetko pozemské je len podobenstvom!“

11.10.1890 - Lavantthaler Bote

Miestne správy

Vystavenie a požehnanie tela vo Viedni.

Vystavenie tela zosnulého grófa Huga Henckela von Donnersmarcka sa konalo v nedeľu dopoludnia v smútočnom dome, v paláci zosnulého. Prvé vence na rakvu položila smútiaca vdova, ríšska grófka Laura Henckel von Donnersmarck, rodená von Kaszony, a synovia, ríšski grófi Hugo, Lazy a Arthur Henckel von Donnersmarck, ktorí dorazili v priebehu dňa. Ďalej veniec položila dcéra, grófka Lory Saurma-Jeltsch, rodená ríšska grófka Henckel von Donnersmarck, a nevesty Wanda, Marie a Eleonore, ríšske grófky Henckel von Donnersmarck. Do nedeľňajšieho večera bolo v paláci odovzdaných viac ako dvesto vencov. V priebehu nedele dorazilo rodine zosnulého grófa veľké množstvo písomných a telegrafických prejavov sústrasti, vrátane kondolenčného telegramu od ich cisárskych a kráľovských výsostí arcivojvodov Carla Ludwiga, Ludwiga Victora, Albrechta, Wilhelma a Rainera a od obecného výboru mesta Wolfsberg. Po svätej omši za dušu zosnulého, ktorá sa konala v pondelok 6. dňa o 10. hodine dopoludnia v Dóme sv. Štefana vo Viedni, sa o 3. hodine popoludní v paláci uskutočnilo slávnostné požehnanie. Smútočnému obradu, ktorý vykonal dôstojný pán Schneider, farár z kostola sv. Augustína, dvorný kaplán Dr. Schneider, sa okrem všetkých členov ríšskej grófskej rodiny z Rakúska a Nemecka zúčastnili aj: knieža Edmund Batthyány Strattmann, gróf Nicolaus Esterházy, gróf Eugen Kumeti, gróf Apponni, Ernst Herbert-Rechnawe, starosta Wolfsbergu, ako aj delegácia obce Carlburg so starostom. Keď znášali kovovú rakvu s telom, hrala hudobná kapela v staronemeckom kroji smútočný pochod. Rakva bola potom prevezená po okruhu na Južnú stanicu.

Prevoz tela z Viedne a príchod do Wolfsbergu.

V pondelok o 7. hodine večer sa uskutočnil prevoz tela s predpísanými preventívnymi opatreniami cez Graz, Marburg, Unterdranburg a telo dorazilo v utorok 7. dňa o 2. hodine a 11 minút do Wolfsbergu. Vo vlaku boli aj najbližší príbuzní s výnimkou vdovy po zosnulom, ríšskej grófky Laury Henckel von Donnersmarck, ktorá dorazila až nasledujúcim vlakom o 7. hodine a 23 minút večer do Wolfsbergu. Wolfsberg prijal smútočnú atmosféru hneď po tom, ako sa dozvedel o úmrtí grófa. Z paláca, ktorého vchod bol ozdobený čiernym drapériou, viali smútočné zástavy, rovnako ako z grófskeho lesníckeho úradu Henckel von Donnersmarck, z mauzólea, z veže mestského kostola, z novej radnice atď.

Hneď popoludní v utorok boli zatvorené všetky obchody, okolo ktorých sa prenášalo telo z vlakovej stanice, ako napríklad na Stančnej ulici a na Vysokom námestí, ale aj obchody v bočných uličkách boli väčšinou zatvorené, pretože sa všetci snažili získať miesto v týchto uličkách, aby mohli sledovať smútočný sprievod.

Po vyložení tela z vagónu bola rakva naložená s vencami na vlastný voz a požehnaná dôstojným pánom dekanom Josefom Beyerom za početnej asistencie duchovných a sprievod sa dal do pohybu smerom k zámku. Okrem najbližších príbuzných sa na ňom zúčastnili: miestni cisárski a kráľovskí úradníci na čele s cisárskym a kráľovským okresným hlavným úradníkom pánom Carlom Murmane, obecné zastupiteľstvo, cisárske a kráľovské staničné veliteľstvo, všetci úradníci z lesného úradu Wolfsberg, St. Leonhard a celulózky vo Frantschach spolu s ich rodinami, ďalej všetok lesnícky personál, baníci z baníckych závodov vo Wiesenau a St. Stefan so svojimi predstavenými, početní členovia rôznych spolkov a veľké množstvo účastníkov zo všetkých vrstiev spoločnosti. Keď telo spolu s vencami prevezenými na voze dorazilo do zámku, smútočný sprievod sa rozpustil a kovová rakva s telom bola umiestnená v čiernej drapériou vyzdobenej zámockej kaplnke, ktorá bola vyzdobená mnohými exotickými rastlinami a kvetmi. Rakva bola pokrytá a obklopená nespočetným množstvom vencov.

Lesnícky personál a baníci držali celú noc a v stredu pri tele stráž, zatiaľ čo členovia miestneho ctihodného kapucínskeho konventu sa striedali na modlitebnej stolici a modlili sa za spásu zosnulého.

Keďže bol verejnosti umožnený vstup do zámku a zámockej kaplnky, už v skorých ranných hodinách v stredu prichádzali do zámockej kaplnky účastníci zo všetkých vrstiev spoločnosti, aby sa tam v tichosti pomodlili. Okolo poludnia bol nápor čoraz väčší, pretože sa sem hojne zišli aj vidiečania z okolitých a dokonca aj zo vzdialenejších obcí, takže aj v samotnom Wolfsbergu bol zreteľne badateľný čulý pohyb ľudí. Ešte silnejší bol nápor popoludní, keď po 3. hodine prišli korporácie, spolky a veľký počet smútiacich, ktorí boli v grófskych službách, a nesmierne početná verejnosť.

Smútočný sprievod.

O trištvrte na 4 bola rakva zdvihnutá v zámockej kaplnke a obklopená dvojradom(špalierom) poľovníkov, ku ktorým sa potom pridali baníci s vencami. Rakva bola položená pred zámockou kaplnkou. Hlboký dojem sa zmocnil zhromaždených, na znamenie úcty sa sňali pokrývky z hláv. Krátko pred 4. hodinou vyšla zo zámku smútiaca vdova, ríšska grófka Laura Henckel von Donnersmarck, obklopená príbuznými, ku ktorým sa pridali Jeho excelencia, krajinský prezident Freiherr von Schmidt-Zabiérow, cisársky radca L. Canaval ako zástupca krajinského múzea, ktorého bol zosnulý od založenia členom a jedným z najväčších dobrodincov tohto ústavu, cisársky a kráľovský okresný hlavný úradník pán Carl Murmayr a niektorí zástupcovia aristokracie. Následne vykonal dôstojný pán dekan Josef Zojer za početnej asistencie duchovných slávnostné požehnanie tela. Po požehnaní zaspieval wolfsberský mužský spevácky spolok dojímavý smútočný chorál, po ktorom sa začal formovať smútočný sprievod. Sprievod otvorili 3 úradníci lesného úradu, z ktorých jeden niesol kríž a smútočný flór, ktorý visel z kríža. Za nimi nasledovali takmer všetci členovia wolfsberského dobrovoľného hasičského zboru so zahalenou zástavou, potom mnohí členovia cisárskeho a kráľovského zväzu vojakov z Korutánska, arcivojvoda František Ferdinand Rakúsky-Este, baníci z Wiesenau a St. Stefan, robotníci z celulózky vo Frantschach, hudobná kapela cisárskeho a kráľovského 7. pešieho pluku, ktorá vynikajúco hrala smútočné pochody, spevácky spolok so zástavou a vlajkonosičom(zástavníkom) v plnom odeve, zboristky, speváci a zboristi, potom dôstojné duchovenstvo a na jeho konci dôstojný pán dekan Josef Zojer. Potom nasledoval pohrebný voz so štyrmi koňmi, ktoré viedli štyria poľovníci v uniforme. Po stranách pohrebného voza kráčali štyria poľovníci s fakľami a štyria baníci s vencami. Za pohrebným vozom niesli grófski úradníci na dvoch zamatových vankúšoch ríšsku barónsku korunu a insignie zosnulého. Potom nasledovali vznešení smútiaci, po nich grófski úradníci a napokon služobníctvo. Za nimi nasledovali na čele s cisárskymi a kráľovskými úradníkmi, jeho excelencia, krajinský prezident Freiherr von Schmidt Zabiérow, cisársky radca A. Canaval, cisársky a kráľovský okresný hlavný úradník pán Carl Murmayr, obecný výbor z Wolfsbergu na čele so starostom pánom Ernstom Herbertom-Kerchnawe, ktorý sa zúčastnil aj smútočného obradu vo Viedni, a takmer nekonečné množstvo smútiacich mužov. Za nimi nasledovali manželky grófskych úradníkov, potom manželky cisárskych a kráľovských úradníkov a rovnako nekonečný zástup smútiacich žien.

Tri vozne s vencami boli zaradené do sprievodu v určitých intervaloch. Keď sprievod dorazil k mauzóleu, vytvorili spolky, kráčajúce vpredu, uličku pre rakvu. Keď prišiel pohrebný voz až k schodom mauzólea, rakvu z neho zložili a položili na nosidlá.

Vysokopostavení smútiaci pristúpili k strane rakvy kde boli nohy zosnulého, na čo dôstojný pán dekan Josef Zojer, stojac na schodovej podeste, rakvu pokropil svätenou vodou. Vzápätí predniesol hlboko dojímavú pohrebnú reč, v ktorej primerane vyzdvihol zásluhy zosnulého. Spevácky spolok potom zaspieval dojímavý smútočný chór; počas neho poľovníci preniesli rakvu do hrobu a uložili ju hlavou k východu, po ľavej strane rakvy zosnulej grófovej prvej manželky. Tým sa smútočný obrad, pri ktorom nejedno oko nezostalo suché, skončil. Na pohrebnom sprievode sa zúčastnilo takmer 1500 osôb, a pozdĺž lesných ciest, ktorými sprievod prechádzal, stálo iste ešte raz toľko divákov.

Slávnostné pohrebné obrady a omša sa konali vo štvrtok o pol deviatej ráno v miestnom farskom kostole za veľkej účasti obyvateľstva.

Život a činnosť grófa Huga Henckela von Donnersmarcka

Gróf Hugo Henckel von Donnersmarck bol známy predovšetkým ako športovec. Bol rovnako spätý s Nemeckom ako s Rakúskom; jeho záľuby ho však väčšinu života viazali k Rakúsku. Jeho nádherný palác na Ringstraße v rohu Weißburggasse vo Viedni obýval každoročne dlhší čas. Hoci sa neobjavoval často na verejnosti, pevne zotrvával na tradíciách aristokracie minulých desaťročí. Jeho služobníctvo bolo dokonale vycvičené – až po najnižšieho stajňového paholka – a jeho dostihová stajňa patrila celé polstoročie medzi najvýznamnejšie v Európe.

Gróf Henckel nikdy nehral politickú úlohu ani v Rakúsko-Uhorsku, ani v Prusku. Bol však výnimočný priemyselník i veľkostatkár a od mladosti ho vášnivo zaujímal šport. V polovici šesťdesiatych rokov otvoril pri Judenburgu v Štajersku bane a huty, a na svojich majetkoch v Korutánsku sa vyrábali napríklad prvé plechové strešné krytiny v Rakúsku. Tie však čoskoro predal Štajerskej železiarskej spoločnosti. Pri jeho význame sa vláda usilovala, aby si takého významného priemyselníka a zároveň džentlmena získala pre Rakúsko, hoci väčšina jeho majetkov ležala v Prusku. V tom čase mu bolo udelený Veľkokríž Rádu Františka-Jozefa.

Významnú úlohu zohral aj ako turfman (dostihový nadšenec). Už v čase, keď sa v strednej Európe iba začínali pokusy o usporadúvanie dostihov, založil vlastnú dostihovú stajňu a chov plnokrvníkov. Už v roku 1834 kúpil prvú chovnú kobylu a odvtedy zostal dostihovému športu verný celý život. Koncom tridsiatych rokov 19. storočia doviezol z Anglicka niekoľko cenných koní, ktoré sa stali základom jeho žrebčína a stajne — porovnateľnej iba s chovmi lorda Falmoutha či grófa Lagrangea. Už v roku 1838 sa jeho modro-biele farby presadili vo veľkých berlínskych únionových dostihoch, a neskôr dosiahli mnohé úspechy aj v zahraničí. Jeho kone víťazili vo všetkých významných nemeckých dostihových pretekoch, hoci hamburské derby vyhral len dvakrát. Mimoriadne sa mu darilo v Baden-Baden, kde jeho kone neraz ako jediné súperili s francúzskymi.

Veľkú cenu tam síce nikdy nezískal, ale v roku 1878 dosiahol obrovský úspech, keď jeho „Prince Giles I.“ v tzv. Goldpokal des Großherzogs dobehol do cieľa spoločne s legendárnou kobylou Kincsem, čo sa považovalo za mimoriadnu udalosť. Henckelove kone vyhrali aj Zukunftspreis päťkrát a v takmer každom roku mali umiestnenie v tomto závode. Rakúske derby vyhral už v jeho druhom ročníku (1869) s koňom Brigadier a roku 1883 s Tartarom, ktorý dokázal triumfovať v derby vo Viedni, Hamburgu i v Unione. Medzi rokmi 1880 a 1890 získal Henckel na výhrach viac než milión mariek, z toho asi 250 000 guldenov v Rakúsko-Uhorsku a 675 000 mariek v Nemecku.

Henckel sa osobne staral o vedenie svojej stajne a roky pravidelne dohliadal na ranný tréning svojich koní — často aj sám jazdil v sedle. Ako amatérsky jazdec nemohol byť žiaľ dlho činný, pretože mu to jeho vysoká váha čoskoro už neumožňovala. No stojí za zmienku, že raz vyhral preteky s prekážkami v Breslau (Wroclaw). V mladosti sa tak zaujímal o chov plnokrvníkov, že sám vydal prvé tri ročníky nemeckého dostihového kalendára.

O klusáckom športe sa nikdy veľmi nezaujímal, no pre vlastné potešenie mal vždy vynikajúce kone – ruské alebo americké – a bol výborný vozataj. Ešte pred niekoľkými mesiacmi dal zo súcitu utratiť dvoch svojich obľúbených amerických koní, „Bring“ a „Rigo“, s ktorými kedysi prešiel vzdialenosť z Lusthausu do Prátera vo Viedni za 5 minút a 58 sekúnd.

Bol mužom obrovskej telesnej sily. Ešte vo vysokom veku dokázal zdvihnúť 100 kilogramov jedným prstom zo zeme na stôl. V mladších rokoch vraj raz na panstve Siemianowitz vyniesol naraz po schodoch piatich jazdeckých dôstojníkov.

Ako vášnivý poľovník vlastnil krásne lesy s bohatou zverou najmä v Lavanttali a v Uhorsku. Tesne pred svojím odchodom do Viedne, z ktorého sa, žiaľ, vrátil už len ako zosnulý, ešte poľoval na Korutánskej hore Koralpe a opäť preukázal svoju výnimočnú streleckú presnosť.

Gróf Hugo Henckel nebol len všestranným športovcom, akému sa v jeho spoločenskom postavení vyrovnal len málokto, ale aj skutočným džentlmenom v tom najvznešenejšom zmysle slova. Spojoval v sebe vlastnosti, ktoré mu už dávno získali sympatie a úctu celej spoločnosti. To, čo urobil pre Lavanttal, zostane v pamäti všetkých jeho obyvateľov ešte dlho.

11.10.1890 - Freie Stimmen.

Wolfsberg, 9. október.
Pochovanie grófa Henckela.

Včera sa tu uskutočnilo mimoriadne slávnostné pochovanie zosnulého grófa Huga Henckela von Donnersmarcka. Telo zosnulého dorazilo 7. dňa a bolo v slávnostnom sprievode prenesené zo železničnej stanice do kaplnky Henckelovho zámku, kde bolo vystavené. Odtiaľ sa včera popoludní konalo pochovanie.

Slávnostné požehnanie vykonal v zámockej záhrade pred kaplnkou dekan Josef Bojer za početnej asistencie duchovenstva o jednej hodine. Následne zaspieval wolfsberský mužský spevácky spolok dojímavý smútočný chorál, po ktorom sa nekonečný sprievod dal do pohybu smerom k mauzóleu.

Hudbu zabezpečila kapela miestneho pešieho pluku, ktorá otvorila smútočný sprievod. Za ňou nasledoval wolfsberský hasičský zbor, 1. Lavantthalský spolok vojakov, baníci a robotníci z Henckelových závodov. Za rakvou, bohato ozdobenou vencami a kvetmi, kráčali rodinní príslušníci zosnulého, vrátane manželky, troch synov a dcéry. Potom nasledoval Jeho Excelencia, krajinský prezident Freiherr von Schmidt-Zabiérow, poprední predstavitelia úradov, grófski Henckelovi úradníci, obecný výbor so starostom Ernstom Herbertom, ktorý sa zúčastnil aj smútočného obradu vo Viedni, ďalej mužský spevácky spolok a mimoriadne veľký počet smútiacich z blízkeho aj ďalekého okolia, zo všetkých vrstiev obyvateľstva. Medzi nimi bol aj pán cisársky radca A. Canaval z Klagenfurtu ako zástupca Prírodovedného krajinského múzea. Nespočetné, nádherné vence boli na bohato naloženom vozíku s vencami vezené v sprievode.

Veľkolepý sprievod smútiacich ľudí na inak tak tichej lesnej ceste k mauzóleu, dojemné zvuky smútočnej hudby, sivá jesenná obloha pokrytá ponurými oblakmi, tiché šepkanie vetra v korunách stromov, padajúce lístie, a medzi tým vzdialené zvony z veží mesta a zo zámku – to všetko vytváralo mimoriadne dôstojný a dojemný obraz, ktorý bol veľmi dojímavý. Po príchode k mauzóleu bol tam bol sarkofág vynesený po schodoch, a pred vchodom predniesol dekan Zojer dojímavú smútočnú reč, po ktorej nasledovalo opätovné požehnanie. Keď mužský spevácky spolok zaspieval ešte jeden smútočný chorál, bol sarkofág prenesený do krypty, kam ho nasledovali len duchovní a rodinní príslušníci zosnulého. Týmto sa ukončila rovnako veľkolepá ako aj dôstojná smútočná slávnosť.

Dedičstvo Huga Henckela

Závet ktorý gróf spísal ešte pred smrťou, obsahoval dedičné právo na hnuteľný aj nehnuteľný majetok najmä pre troch synov, Huga, Lazarusa a Arthura. Boli zohľadnené aj dcéra Laura a jeho dve nevlastné sestry. V dedičstve myslel aj na svoje služobníctvo a chudobných.

Manželka Laura v testamente spomenutá nebola a bola odkázaná na svoj majetok, ktorého súčasť bolo aj panstvo Rusovce(Karlburg). To nebolo predmetom dedenia, keďže ho už predtým gróf daroval manželke Laure. Grófka Laura Henckel rodená Kászonyi bola majiteľkou panstva a žrebčína. Okrem panstva v Rusovciach vlastnila aj ďalšie majetky, ktoré jej gróf predrým daroval.

25.10.1890 - Testament grófa Huga Henckela von Donnersmarck.

zdroj: Lavantthaler Bote

Testament grófa Huga Henckela von Donnersmarck

Testament, ktorý zosnulý gróf Hugo Henckel von Donnersmarck zanechal, bol otvorený vo Viedni za prítomnosti dlhoročného právneho priateľa zosnulého, notára Dr. Homanna, ako aj za prítomnosti grófky-vdovy a všetkých ostatných členov rodiny. O podstatných ustanoveniach tohto posledného želania grófa sme sa dozvedeli nasledovné:

Za univerzálnych dedičov celého hnuteľného a nehnuteľného majetku boli určení traja synovia grófa Huga Henckela von Donnersmarcka. Sú to, podľa poradia uvedeného v testamente, grófi Hugo, ktorý zároveň preberá fideikomis, Lazarus a Arthur. Ovdovená dcéra, Lory grófka Saurma-Jeltsch, je odkázaná na povinný dedičský podiel. Obe nevlastné sestry grófa, grófky Anna Sternberg a Marie Sprinzenstein, boli tiež zohľadnené. Prvá z nich dostáva ročnú rentu 1000 toliarov, druhá pre „spomienku“, ako sa uvádza v testamente, jednorazovú sumu 10 000 ríšskych mariek.

Okrem toho sa v testamente nachádzajú aj rôzne odkazy pre chudobných a služobníctvo. Najprv sa chudobným, ktorí žijú v cirkevných patrónskych obciach hornosliezskych panstiev grófa Huga Henckela von Donnersmarcka, odkazuje celková suma 20 000 ríšskych mariek. Chudobní z cirkevného patronátu Wolfsberg, do ktorého patria obce St. Leonhard, Reichensfels a St. Gertraud, sú obdarovaní sumou 6000 zlatých. Pre služobníctvo, pokiaľ patrilo do grófovej domácnosti až do jeho smrti, boli určené tieto sumy: komorník a dvaja sluhovia dostávajú doživotne vyplácanú mzdu, akú dostávali naposledy, kuchár má ročnú rentu 400 zlatých a všetci ostatní sluhovia dostanú ročnú mzdu.

Žiadne iné odkazy sa nenašli. Viedeň, Tarnowitz a Karlburg, miesta, kde zosnulý okrem Wolfsbergu každoročne určitý čas pobýval, neboli v tomto smere do poslednej vôle zahrnuté. Ako vykonávateľka testamentu má pôsobiť grófka-vdova a ako jej zástupca notár Dr. Homann. Zanechaný majetok grófa Huga Henckela von Donnersmarcka sa odhaduje na viac ako tridsať miliónov mariek.

Z majetku je však potrebné vyňať panstvo Karlburg v Uhorsku, pretože gróf ho daroval svojej druhej manželke, terajšej vdove, už za života. V testamente sa grófka výslovne nespomína, je odkázaná na svoj vlastný, značne veľký súkromný majetok, ktorý sa vďaka štedrosti jej manžela výrazne zväčšil.

Po smrti Huga Henckela v 1890, ovdovelá Laura a Hugov syn Arthur Henckel pokračovali v dostihovom športe v Rusovciach.

Gróf Arthur Henckel-Donersmarck, syn Huga Henckela.

Aj jeho ďalšie deti udržiavali grófovu dostihovú tradíciu.

Na počesť grófa sa konajú každoročne dostihy - Memoriál grófa Huga Henckela (Graf Hugo Henckel Memorial) v Ebreichsdorfe, Rakúsko.

Hugov žrebčín - celý článok ➤

Život a dielo grófa Huga Henckela boli popísané v obsažnom diele Rakúsko-Uhorskej Revue (zväzok 13) Preložené časti si môžete prečítať tu:
Rakúsko-Uhorská Revue zväzok 13 ➤

🔝

Copyright © 2025 Branislav Heriban
email: cunovske@gmail.com