zdroj: Jahrbuch für österreichische Landwirthe. Begründet und unter Mitwirkung hervorragender Fachmänner herausgegeben von A. E. Ritter von Komers
Ročenka pre rakúskych farmárov.Založené a vydané v spolupráci s významnými odborníkmi a vydaná A. E. rytierom von Komersom.
1878

Hofrath von Dedović
Nekrológ
od Dr. Heinricha Jankeho

Prvý a najvýznamnejší chovateľ oviec v Rakúsku a Nemecku, a zároveň nestor tohto odvetvia, muž, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o chov ušľachtilých merinských oviec v oboch krajinách, dvorný radca Eduard von Dedović, komandér portugalského Rádu Kristovho a rytier pruského Rádu červeného orla, podľahol po dlhšom a ťažkom utrpení vodnatieľke obličiek dňa 12. júla 1877 o piatej hodine popoludní v meste Schweidnitz v pruskom Sliezsku.

Táto správa vyvolala široko-ďaleko v krajine úprimnú účasť a hlboký zármutok, a to tak v Rakúsko-Uhorsku, ako aj v severnom Nemecku, pretože osobnosť zosnulého bola známa v širokých poľnohospodárskych kruhoch a všade sa tešila obľube.

Dvorný radca von Dedović však počas svojho dlhého, 68-ročného života skutočne dosiahol v tejto osobitnej oblasti chovu ušľachtilých merinských oviec mimoriadne výsledky. Ako dôsledný zástanca čistokrvného chovu priniesol v tomto smere veľký úžitok. Preto sa javí ako povinnosť vďačnosti a uznania stručne načrtnúť jeho plodný a činorodý život a znovu pripomenúť tým, ktorí ho prežili, skutočný význam jeho záslužného postavenia, ktoré zastáva medzi chovateľmi ušľachtilých merinských oviec.

Na jeho náležité ocenenie bude však vhodné krátko sa vrátiť k dejinám vývoja chovu jemnovlnných merinských oviec, s ktorým bolo jeho meno od tridsiatych rokov tohto storočia úzko a nerozlučne späté, takže tento chov ušľachtilých merinských oviec bol akoby stelesnený v jeho osobe a on sám vystupoval ako jeho najvlastnejší predstaviteľ.

Je všeobecne známe, že Španielsko sa už v stredoveku tešilo veľkej povesti vďaka jemnosti vlny svojich merinských oviec, ktoré boli pôvodne dovezené z Afriky. Predovšetkým v dôsledku prísneho zákazu ich vývozu si Španielsko udržalo monopol na produkciu tejto jemnej vlny až do obdobia spred presne sto rokov.

Od tohto okamihu začali tieto cenné merinské ovce odchádzať zo Španielska v početných stádach do všetkých európskych krajín. Chov oviec na produkciu jemnej vlny sa tak začal všeobecne rozširovať, a to tým viac, že jemná, krátka merinská súkennícka vlna bola na rozsiahlom anglickom trhu s vlnou, ktorý sa od začiatku nášho storočia postupne rozvíjal na svetový trh, veľmi žiadaná a dosahovala vysoké ceny. Tieto ceny, najmä po skončení oslobodzovacích vojen, mimoriadne prospeli domácemu poľnohospodárstvu, ktoré bolo všade hlboko vyčerpané, a podnietili ho k intenzívnemu zapojeniu sa do produkcie jemnej vlny.

V tomto smere to boli predovšetkým rakúska monarchia a vtedajšie Saské kurfirstvo, ktoré vo veľkom množstve produkovali túto ušľachtilú merinskú vlnu. Okrem uspokojovania vlastnej domácej potreby ňou zásobovali aj anglický svetový trh s vlnou, a to prakticky výhradne.

Od dvadsiatych rokov sa do tejto produkcie jemnej vlny významne zapojilo aj Sliezsko. Jeho podnebie bolo totiž mimoriadne priaznivé pre chov oviec produkujúcich jemnú vlnu a miestne pasienky sa na tento účel výborne hodili. Vďaka týmto podmienkam bolo Sliezsko osobitne vhodné na chov merinských oviec s mimoriadne jemnou vlnou.

Práve tu opäť vynikali kniežacie merinské plemenné ovčiarne rodu Lichnowských v Borutine a Kuchelne v Hornom Sliezsku. Pod geniálnym vedením mimoriadne nadaného chovateľa von Helvetiho poskytovali tieto ovčiarne uznávane najkrajšie a najcennejšie plemenné barany pre jednotlivé ovčiarne zamerané na produkciu jemnej vlny v Rakúsku a severovýchodnom Nemecku. Tým podstatne prispievali k zvyšovaniu produkcie vlny najvyššej jemnosti v týchto chovoch.

Povesť a vážnosť kniežacích ovčiarní Lichnowských boli také veľké, že už v dvadsiatych rokoch si aj najstaršie a od dávnych čias preslávené merinské ovčiarne v Rakúsku, založené výlučne na pôvodných španielskych ovciach a ďalej čistokrvne udržiavané, obnovovali svoj plemenný základ starostlivo vybranými plemennými baranmi pochádzajúcimi práve odtiaľto.

Platilo to napríklad o vysoko uznávanej ovčiarni v Hennersdorfe, ako aj o starej a váženej ovčiarni Groß-Herrlitz, ktorej pôvod siahal až k chovu kniežaťa Kauniza v Jarmeritzi.

Bola to nepochybná známka vysokej plemenárskej hodnoty týchto ovčiarní, ktorú týmto ušľachtilým stádam kniežacieho rodu Lichnowských v tom čase všeobecne pripisovali, a svedčilo to o ich široko rozšírenej povesti, vďaka ktorej sa radili medzi plemenné chovy najvyššej úrovne. Nástupcom pána von Helvetiho sa v tridsiatych rokoch stal dvorný radca von Dedović. Ten zároveň zastával funkciu generálneho splnomocnenca kniežaťa a tieto ušľachtilé stáda priviedol na vrchol ich slávy, ktorú si udržali až do konca štyridsiatych rokov.

Eduard von Dedović pochádzal zo starej turecko-chorvátskej rodiny, ktorá pred viac než dvesto rokmi utiekla pred tureckým útlakom do Rakúska spolu s obyvateľmi dediny, ktorí k nej patrili. Utečencov však Turci prenasledovali, dostihli a takmer všetkých povraždili; zachránilo sa iba niekoľko málo ľudí.

Odvtedy patrila táto rodina v Rakúsku k domácej šľachte a počas mnohých generácií poskytovala armáde nepretržitý rad vojenských veliteľov. Aj Eduardov otec zomrel v hodnosti poľného podmaršala. Ako schopný vojvodca zostal v čestnej a slávnej pamiatke ešte z čias vojen proti Francúzsku za Napoleona I.

Charakteristickým znakom rodiny bol aj jej erb, na ktorom sa nachádzala turecká hlava a konský chvost. Tieto symboly predstavovali vyznamenanie za hrdinské činy, ktorých sa predkovia dopustili počas tureckých vojen v predchádzajúcich storočiach.

Eduard von Dedović sa narodil 9. apríla 1809 v Uhorsku. Keďže už v útlom veku stratil matku, presťahoval sa spolu s otcom do Viedne, kde navštevoval najprv školu a neskôr gymnázium. Potom tam študoval aj právo a politické vedy.

Hoci po ukončení štúdia s výborným výsledkom zložil predpísanú skúšku, nedokázal sa odhodlať vstúpiť do cisársko-kráľovských štátnych služieb. Odmietol dokonca aj dôstojnícky patent na hodnosť poručíka v cisársko-kráľovskej rakúskej armáde, ktorý mu bezprostredne po úspešnom absolvovaní skúšky pri príležitosti jeho narodenín daroval starý priateľ jeho otca, generál delostrelectva barón Duca.

Jeho povaha a záujmy ho predurčovali k tomu aby sa venoval poľnohospodárstvu. Preto sa s nadšením a energiou usiloval získať v tomto odbore teoretické aj praktické vzdelanie.

Jeho mimoriadne nadanie pre chov zvierat sa prejavilo už v tom čase natoľko výrazne, že si ho všimol bystrým úsudkom obdarený von Helveti. Začiatkom tridsiatych rokov si priviedol mladého muža k sebe a pomerne skoro mu samostatne zveril vedenie chovu tých slávnych a cenných stád, ktoré mu boli zverené do opatery.

Ešte aj v pokročilom veku sa von Dedović s uznaním vyjadroval o dôkladných praktických znalostiach skúseného chovateľa von Helvetiho, ktorého po jeho smrti napokon vystriedal. Ešte predtým ho knieža Eduard von Lichnowsky, napriek jeho mladému veku, vymenoval za svojho generálneho splnomocnenca a dvorného radcu. Túto funkciu zastával s takou rozvážnosťou a obratnosťou, že sa v skutočnosti stal záchrancom rozsiahleho rodového majetku, ktorý bol zaťažený veľmi vysokými dlhmi.

Aj s nasledujúcim držiteľom majorátu, nešťastným kniežaťom Felixom von Lichnowským, ho spájali veľmi úzke priateľské vzťahy a požíval jeho úplnú dôveru. Keď bolo toto knieža neskôr, v roku 1848, zavraždené vo Frankfurte nad Mohanom, kde pôsobilo ako poslanec parlamentu, von Dedović dopravil jeho telo späť do rodového sídla rodiny, a to napriek nebezpečenstvu, ktorému pritom vystavil vlastný život, keďže mesto bolo zmietané nepokojmi.

Práve obdobie, počas ktorého dvorný radca von Dedović viedol plemenné stáda v Borutine a Kuchelne, približne od polovice tridsiatych rokov až do konca štyridsiatych rokov, predstavovalo vrchol jeho životných úspechov a slávy.

Aby sme dokázali náležite oceniť jeho zásluhy, musíme si pripomenúť, že spočiatku, a ešte aj v tomto období, sa chov ušľachtilých merinských oviec zameriaval výlučne na dosiahnutie čo najjemnejšej vlny. Na telesnú stavbu, celkový vzhľad zvierat ani na produkciu mäsa sa pritom vôbec neprihliadalo. Dôvodom boli predovšetkým vysoké ceny, ktoré sa za takúto vlnu platili.

Postupne sa však ukázalo, že v dôsledku tohto jednostranného šľachtenia sa z pôvodne ušľachtilých elektorských oviec v priebehu generácií vyvinuli slabé a úboho stavané zvieratá. Mali neosrstené nohy a holé brucho a pri strihaní poskytovali iba jednu, nanajvýš jeden a pol libry vlny, ktorá síce bola mimoriadne jemná, no mala veľmi krátke vlákna.

Keď sa od druhej polovice dvadsiatych rokov ceny tejto vlny začali prudko znižovať, poľnohospodári, ktorí chovali tieto jemnovlnné ovce, si čoskoro uvedomili, že sa im takýto chov už ekonomicky nevypláca. Nákladné zvieratá totiž nedokázali svojou produkciou pokryť ani náklady na krmivo, ktoré dostávali, ani značné výdavky na nákup drahých plemenných baranov, nehovoriac o nákladnej starostlivosti a opatere.

Práve zásluhou bystrého von Helvetiho a jeho rovnako nadaného nástupcu von Dedovića sa podarilo tieto degenerované elektorské ovce premeniť na zvieratá so zaoblenejším telom, vyššou mäsovou úžitkovosťou a bohatšou vlnou, hoci ich vlna už nedosahovala pôvodnú, najvyššiu mieru jemnosti.

Keďže sa však v tom čase chov ušľachtilých merinských oviec stal módnou záležitosťou, do ktorej sa s rovnakým zanietením zapájali veľkí aj menší vlastníci pôdy, a keďže práve stáda kniežacieho rodu Lichnowských mali povesť zdroja najkvalitnejšieho a najvhodnejšieho plemenného materiálu na nevyhnutnú premenu elektorských oviec, ktoré už nezodpovedali dobovým požiadavkám, na ušľachtilé merinské ovce s bohatšou vlnou a vyššou mäsovou úžitkovosťou, bolo prirodzené, že majitelia ovčích stád z Rakúska i severného Nemecka prúdili v čoraz väčšom počte do Borutinu a Kuchelne, aby si tam zabezpečili potrebné plemenné barany.

Dvorný radca von Dedović sa tak celkom prirodzene stal ústrednou osobnosťou všetkých týchto snáh. Pri výbere plemenných baranov, ktorí najlepšie vyhovovali konkrétnym chovateľským zámerom, malo totiž rozhodujúcu váhu práve jeho odborné posúdenie.

V roku 1843 sa dvorný radca von Dedović oženil s Rosou Feylovou, dcérou cisársko-kráľovského guberniálneho radcu Feyla z Viedne. Z tohto šťastného manželstva vzišli traja synovia. Dvaja z nich sa stali nadporučíkmi v rakúskej armáde, zatiaľ čo najmladší, ktorý v tom čase študoval právo a bol chovancom cisársko-kráľovskej Tereziánskej akadémie vo Viedni, sa zamýšľal venovať civilnej štátnej službe. Mal aj intelektuálne nadanú dcéru, ktorá mu v neskorších rokoch života zručne a obetavo pomáhala pri jeho písomnej odbornej práci.

Keď potom majorát kniežacieho rodu Lichnowských prešiel do cudzích rúk, dvorný radca von Dedović sa rozhodol vzdať svojej dovtedajšej pozície, ktorá mu prinášala veľký vplyv aj značné príjmy.

V roku 1849 si v nimptschskom okrese pruského Sliezska kúpil rytiersky statok Langenöls, čím si splnil životnú túžbu, ktorú v sebe pestoval už od najútlejšej mladosti: hospodáriť na vlastnom majetku ako praktický poľnohospodár.

Na svojom statku potom rozvinul mimoriadne úspešnú činnosť, najmä zavedením chovu ušľachtilých oviec a založením plemenného stáda, ktoré si už v krátkom čase získalo najvyššiu povesť. Predaj plemenných baranov mu zabezpečoval pravidelné a značné ročné príjmy.

Už v roku 1861 ho však jeho osobitná náklonnosť k chovateľskému povolaniu, pre ktoré v sebe správne rozpoznal mimoriadne nadanie, priviedla k rozhodnutiu opäť predať svoj majetok a odvtedy sa venovať výlučne chovu oviec. Svoju odbornú činnosť pritom rozdelil približne rovnakým dielom medzi Rakúsko a Sliezsko.

Preto sa presťahoval do mesta Schweidnitz, kde zostal bývať až do konca svojho života.

Medzitým však mala vtedajšia situácia na trhu s vlnou priniesť ďalšiu zmenu v smerovaní ovčiarstva.

Ceny mimoriadne jemnej merinskej vlny z roka na rok neustále klesali a zároveň sa čoraz viac rozširovali a získavali obľubu takzvané bukskinové tkaniny, používané na výrobu odevov a zhotovované z hrubšej vlny. Dôsledkom bolo, že chov ušľachtilých merinských oviec sa ukazoval ako čoraz menej výnosný.

K tomu sa pridala ďalšia okolnosť: v dôsledku príliš úzkeho príbuzenského chovu, ktorý chovatelia oviec uplatňovali vo svojich stádach, sa v hrozivej miere rozšírila nebezpečná choroba nazývaná klusavka (Traberkrankheit). Tá spôsobila hromadný úhyn oviec a v mnohých prípadoch viedla k zániku najznámejších a najstarších chovov ušľachtilých oviec.

Na jednej strane núdza prinútila chovateľov používať silné plemenné barany s hrubšou vlnou, aby zastavili šírenie tejto zhubnej choroby a zachránili svoje stáda. Na druhej strane sa usilovali zvýšiť hmotnosť ostrihanej vlny a vyrovnať tak dovtedajšie straty na príjmoch z jej predaja. Preto začali chovať takzvané ovce plemena Negretti, ktoré síce poskytovali hrubšiu vlnu, ale zato jej bolo možné pri strihaní získať podstatne väčšie množstvo.

Tieto okolnosti viedli väčšinu vlastníkov pôdy, ktorí chovali početné stáda oviec, k tomu, že sa s novým zanietením priklonili k takzvanému šľachtiteľskému smeru zameranému na množstvo vlny. Na tento účel si obľúbili metódu kríženia, teda párenie bahníc vysoko jemnovlnného elektorského typu s veľkými, hrubovlnnými merinskými baranmi určenými na produkciu česanej vlny alebo s francúzskymi baranmi plemena Rambouillet.

Pri tomto postupe sa však neprihliadalo na vhodnosť vzájomného spojenia jednotlivých krvných línií. Plemenné barany sa navyše často nakupovali z chovov, v ktorých bol ich pôvod do značnej miery neistý a ktoré vznikli nesprávne vedeným, neodborným párením.

Výsledok preto nemohol byť pre jednotlivé ovčie chovy iný než veľmi nešťastný. Vznikali úplne zdegenerované stáda, ktorých zvieratá síce mali mohutnú telesnú stavbu, no chýbali im všetky ostatné dobré vlastnosti, ktoré sa dovtedy považovali za samozrejmý predpoklad kvalitnej vlny a správnej tvorby takzvaného vlnového potu, teda prirodzeného mastného sekrétu, ktorý vlnu pokrýva a chráni.

Práve vtedy vystúpil dvorný radca von Dedović na prvej veľkej sliezskej výstave oviec, ktorá sa konala v roku 1859 v Herrnstadte. Rozdával tam pamflet, ktorý si získal určitú známosť a niesol názov „Hlas z púšte“ (Eine Stimme aus der Wüste). V tomto spise odsúdil svojím osobitým, originálnym a dôrazným jazykom uvedený spôsob šľachtenia a naliehavo vyzval chovateľov, aby rešpektovali najdôležitejšiu zásadu plemenitby, totiž zachovávanie čistoty krvi, a tým zabránili neodvratnému úpadku všetkých ovčích stád chovaných neodborne, bez rozumných zásad a bez pevne stanovených princípov.

Tento rozhodný protest von Dedovića, ktorý už v tom čase zastával postavenie popredného ovčiara, predsa len nezostal bez účinku. Významne k tomu prispela aj skutočnosť, že vlna ostrihaná z takýchto oviec bola pre svoju nízku kvalitu veľmi ťažko predajná a dosahovala iba nízke ceny.

Tento obrat a zlepšenie šľachtiteľských postupov následne podnietili dvorného radcu von Dedovića, aby v roku 1870 uverejnil v Ročenke pre rakúskych poľnohospodárov (Jahrbuch für österreichische Landwirthe) článok s názvom „Už nijaký hlas z púšte“ (Keine Stimme in der Wüste mehr). V ňom vyjadril uspokojenie nad tým, že sa šľachtiteľské smerovanie medzičasom zlepšilo, a toto zlepšenie ocenil.

V skutočnosti však možno už približne od polovice päťdesiatych rokov datovať skutočný úpadok a zároveň aj takmer neodvratný blížiaci sa zánik chovu merinských oviec v Rakúsku a severnom Nemecku.

Od tohto obdobia totiž začali anglické zámorské kolónie, ako aj rozsiahle oblasti Južnej Ameriky a Ruska, zásobovať nielen veľký anglický svetový trh s vlnou, ale aj európsky kontinent. Prúdila odtiaľ vlna merinských oviec v takom obrovskom množstve, že jej dovoz nadobúdal priam nepredstaviteľné rozmery. Navyše išlo o vlnu rovnako lacnú ako čoraz kvalitnejšiu, pričom jej dodávky pravidelne narastali z roka na rok až do súčasnosti (teda do obdobia, v ktorom autor píše).

Takáto konkurencia prirodzene smerovala k tomu, že domáca produkcia merinskej vlny bola postupne vytláčaná z trhu a jej chov bol odsúdený na pomalý zánik.

Napriek tomu bolo práve toto obdobie úpadku, ktoré bolo pre chov ušľachtilých merinských oviec mimoriadne nepriaznivé, časom, keď sa šľachtiteľské genialita dvorného radcu von Dedovića prejavila v plnej miere.

Nielenže dokázal s vynikajúcim porozumením priviesť jemu zverené merinské stáda k takej dokonalosti, že sa vyznačovali čo najvyššou hmotnosťou ostrihanej vlny, mimoriadne pravidelnou a hustou štruktúrou vlákien a jemným, olejovitým vlnovým potom, ale zároveň dôsledne dodržiaval zásadu čistokrvného chovu. Nedal sa pritom odradiť ani vtedajším sporom o to, čo má pri šľachtení väčší význam: stálosť plemenných vlastností (Raceconstanz) alebo individuálna plemenná schopnosť jednotlivých zvierat (Individualpotenz). Za najvyšší dosiahnuteľný cieľ šľachtenia považoval v rámci čistokrvného chovu práve rodinný chov, založený na dôslednom výbere a zušľachťovaní osvedčených rodín zvierat.

Preto nebolo možné, aby jeho chovateľské úspechy zostali bez povšimnutia. Na všetkých veľkých sliezskych výstavách oviec, ako aj na významných viedenských výstavách v rokoch 1866 a 1873 a na svetových priemyselných výstavách získavali výstavné zvieratá z jeho chovov a ich rúna na prehliadkach vlny vždy jednomyseľné uznanie a najvyššie ocenenia. Aj samotný von Dedović bol za svoje zásluhy odmeňovaný medailami a pri takýchto výstavách ho celkom prirodzene pravidelne menovali za člena poroty.

Okrem rádov, ktoré sme spomenuli v úvode, je dlhý aj rad ďalších vyznamenaní, ktorých sa mu dostalo.

Už v roku 1833 sa stal členom Moravsko-sliezskej poľnohospodárskej spoločnosti, v roku 1846 členom Českého ovčiarskeho spolku a v roku 1860 Sliezskeho ovčiarskeho spolku. V roku 1855 sa stal členom Poľnohospodárskej spoločnosti vo Vroclave. Roku 1857 bol následne vymenovaný za korešpondujúceho člena londýnskeho Inštitútu spojených umení (University of the Arts London) a v roku 1859 ho parížska Académie agricole (Académie d'agriculture de Franc) vymenovala za svojho podpredsedu pre zahraničie.

Z mnohých medailí, ktoré získal, si osobitnú zmienku zasluhujú veľké medaily udelené v New Yorku v roku 1853 a v Mníchove v roku 1854, ako aj významné výstavné medaily, ktoré získal v Paríži v roku 1855 a vo Viedni v roku 1873. Práve tieto ocenenia najvýstižnejšie dokazujú svetovú povesť, ktorej sa dvorný radca von Dedović tešil ako chovateľ merinských oviec.

Svoje majstrovstvo však najpresvedčivejšie preukázal pri vytváraní nových, moderných merinských stád.

Dobre si uvedomoval, že najlepšie výsledky pri čistokrvnom šľachtení možno dosiahnuť rodinným chovom. Preto sa pri zakladaní týchto nových stád rozhodol vychádzať zo starobylej a preslávenej línie z Hoschtitzu. Z dnes už zaniknutého chovu v Hoschtitzi a zo stáda v Černé Hore na Morave, ktoré bolo medzičasom takisto rozpustené, vybral najlepšie zvieratá. K nim starostlivo pridal vhodné jedince z dcérskych stád hoschtitzskej línie v Passowe v Meklenbursku a v Kenzline v Predpomoransku.

Takto sa mu podarilo vytvoriť nové ušľachtilé stáda oviec plemena Negretti-merino: Perutz (Peruc) v Čechách (majiteľ gróf Thun-Hohenstein), Groß-Herrlitz v rakúskom Sliezsku (majiteľ gróf von Bellegarde), Karlsdorf v pruskom Sliezsku (majiteľ major von Mens).

Tieto stáda spolu s chovmi v Kolešoviciach v Čechách, ktorých majiteľom bol gróf Wallis, a v Drnoviciach na Morave, patriacich barónovi Mundymu, ktoré Dedović takisto šľachtil, boli na svetovej výstave hospodárskych zvierat vo Viedni počas Turíc v roku 1873 všeobecne uznané za najkrajšie ušľachtilé ovčie stáda na svete. Plným právom vzbudzovali obdiv svojou dokonalou harmóniou, ktorá sa prejavovala na všetkých vystavovaných zvieratách, ako aj svojimi vynikajúcimi rúnami.

Hoci sa jedno z troch vyššie uvedených stád, Groß-Herrlitz, medzičasom opäť rozpadlo a zaniklo, Perutz a Karlsdorf zostávajú živými pomníkmi jeho šľachtiteľského majstrovstva. Posledné z nich vzbudilo v roku 1876 na veľkej výstave oviec vo Vroclave úžas návštevníkov, keď ho reprezentovalo šesť ročných plemenných baranov, ktoré sa vyznačovali úplne rovnakou, mimoriadnou krásou.

S rovnakým jasným porozumením a priaznivými výsledkami sa až do najnovších čias šľachtili aj ostatné stáda, ktoré mu boli zverené. Všetky sa vyznačovali mimoriadne pravidelnou štruktúrou vlnových vlákien a veľmi jemným, olejovitým vlnovým potom, ktoré charakteristicky dopĺňali ich bohaté rúna.

Obdivuhodná bola svedomitosť, s akou si dôkladne a sústredene študoval plemenné registre každého jednotlivého stáda. Jeho zrak, takmer mikroskopicky ostrý, mu umožňoval vždy presne posúdiť kvalitu vlnových vlákien oviec, ktoré mu boli zverené. Vďaka skutočne skúsenému a prenikavému chovateľskému úsudku dokázal vyberať správne páry na pripúšťanie, z ktorých zakaždým pochádzalo potomstvo s vlastnosťami, ktoré zamýšľal dosiahnuť.

Žiaľ, dvorný radca von Dedović po sebe nezanechal rozsiahlejšie písomné práce ani záznamy o svojich šľachtiteľských zásadách. Namiesto toho sa uspokojil s tým, že prostredníctvom kratších článkov v rôznych poľnohospodárskych časopisoch, ktoré sa vyznačovali jeho osobitým a originálnym štýlom písania, pôsobil na širokú verejnosť. Usiloval sa čitateľov poučovať a zároveň ich odrádzať od nesprávnych šľachtiteľských postupov.

Hoci prežil väčšinu svojho života v Prusku, jeho verná oddanosť milovanej vlasti, Rakúsku, ho viedla k tomu, že každoročne a pravidelne podnikal cesty za účelom kontroly merinských stád, ktoré mu tam boli zverené. Tieto návštevy vykonával vždy s osobitnou záľubou a v Rakúsku sa zdržiaval s mimoriadnym potešením.

Pri poslednej spomínanej veľkej výstave oviec vo Vroclave, ktorá sa konala začiatkom mája 1876, si priatelia a známi dvorného radcu von Dedovića už všimli jeho nápadne zmenený vzhľad. S obavami a úprimnou účasťou naňho hľadeli, na nestora ovčiarov, pre ktorého sa táto výstava mala stať posledným slávnostným vystúpením na verejnosti.

Ešte na jeseň absolvoval svoju pravidelnú okružnú cestu po merinských stádach, ktoré mu boli zverené. V novembri 1876 však vážne ochorel na ťažké a mimoriadne bolestivé ochorenie obličiek, ktoré ho počas celej zimy pripútalo na lôžko v jeho izbe. Až na Turíce roku 1877 sa jeho zdravotný stav natoľko zlepšil, že mohol po prvý raz opäť vyjsť von na koči.

Podľahol naliehavej túžbe ešte raz navštíviť Prahu, krásne hlavné mesto Čiech, ktoré obzvlášť rád navštevoval. Túto cestu spojil so svojimi poslednými pracovnými návštevami jednotlivých rakúskych merinských stád. Potom sa vrátil späť do Schweidnitzu. Onedlho nato sa jeho ochorenie obličiek opäť zhoršilo.

Ráno 12. júla 1877 ešte štyri hodiny namáhavo diktoval svojej vernej dcére plemenné registre jednotlivých stád. Napokon skončil s pocitom úľavy a povedal:

„Tak, teraz mám všetky práce hotové až do jesene. Teraz si môžem odpočinúť.“

O hodinu neskôr sa začal jeho smrteľný zápas a o niekoľko hodín nato podľahol vodnatieľke obličiek. Pred smrťou prijal posledné sviatosti.

Podľa svojho výslovného želania bol pochovaný v nedeľu 15. júla 1877 popoludní v Johannesbergu v rakúskom Sliezsku. Jeho telesné pozostatky uložili do rodinnej hrobky za mimoriadne veľkej účasti miestneho obyvateľstva. Dožil sa veku 68 ¼ rokov.

Dvorný radca von Dedović bol vysokou, vzpriamenou a životaschopnou postavou s typickou chorvátskou tvárou. Spod hustého čierneho obočia na človeka priateľsky hľadeli cez okuliare jeho veľké, bystré a láskavé oči. Husté vojenské fúzy dodávali jeho zovňajšku čosi bojovné. Držaním tela i zmýšľaním bol človekom vysoko ušľachtilého vystupovania. V každom ohľade predstavoval osobitú osobnosť, známu a obľúbenú v najširších poľnohospodárskych kruhoch.

Vyznačoval sa neobyčajnou duševnou čulosťou a neustále dobrou náladou. Spájal ich so vzácnym darom sršiaceho humoru a schopnosťou stále znova rozprávať pikantné a duchaplné anekdoty i príbehy zo života, ktorými dokázal oživiť každú spoločnosť.

Mal aj pekné hudobné nadanie. Skladával najmä pôvabné, melodické valčíky a tance, z ktorých viaceré venoval zosnulej vojvodkyni zo Saganu a ktoré vyšli aj tlačou.

Okrem toho ovládal obdivuhodné umenie žiť s každým v pokoji. Vždy bol ochotný pomôcť a poradiť každému, kto jeho pomoc potreboval. Možno sa teda čudovať, že všade, kam prišiel, sa stal vítaným a obľúbeným človekom medzi ľuďmi všetkých spoločenských vrstiev?

Osobitne silnú náklonnosť k nemu prechovávali pracovníci ovčiarní pri početných stádach, ktoré pravidelne rok čo rok navštevoval. Veľmi si vážili jeho osobu aj jeho prácu.

Takto zomrel — činorodý a verný povolaniu, ktoré si sám zvolil, až do posledných chvíľ svojho života.

Jeho úprimne oddaní priatelia a známi sa však nemôžu ubrániť myšlienke, že osud mu napokon preukázal milosť, keď si ho povolal práve teraz. Ušetril ho tak od toho, aby musel na vlastné oči zažiť úplný zánik chovu ušľachtilých merinských oviec, ktorému sa po celý život s takou záľubou a neúnavným úsilím venoval.

Nech odpočíva v pokoji!